TOP

Škola Libellus: Deťom aj rodičom teraz patrí obrovská poklona a vďaka

Chceli by ste chodiť do školy, v ktorej sa učíte s radosťou? Kde vás to baví, máte zaujímavých učiteľov a neučíte sa len preto, lebo bude písomka? Takto by to malo byť všade. Ale zrejme nie je. Preto vznikajú rôzne alternatívne školy, medzi ktoré patrí aj škola Libellus v Devíne. Spája vzdelávanie a výchovu s kresťanskými princípmi. Na otázky o potrebe zmien v školstve aj o súčasnej mimoriadnej situácii odpovedali Lenka Kaňuchová, pedagogička a Jaro Zacko, spoluzakladateľ tejto školy.

Vznikla vaša škôlka a škola preto, lebo ste videli nedostatky v bežných zariadeniach?

Tradičné školy robia maximum, čo môžu, a my si veľmi vážime prístup učiteľov. Videli sme potrebu osobnejšieho prístupu, kde nejde len o vzdelanie, ale aj o vedenie a výchovu. To sa dá len pri menších triedach, preto sme založili Libellus.

 

Ponúkate viac spolupráce s rodinou, výchovu k čnostiam, radosť z učenia… Darí sa vám to?

Zatiaľ máme výborné odozvy od rodičov aj našich žiakov. Deti naozaj rady chodia do školy, rodiny si cenia, že výchova v škole a v rodine idú ruka v ruke. Výchovu k čnostiam sme na Slovensko priniesli podľa vzoru mnohých škôl v zahraničí, ktorými sa inšpirujeme. Vidíme, že je po nej hlad a záujem aj na iných školách. Už dnes spolupracujeme s viacerými školami a škôlkami na Slovensku, s ktorými zdieľame materiály a navzájom si pomáhame.

 

Nie je časovo náročné prepájať vedomosti a výchovu? Stíhate potom prebrať so žiakmi učivo?

Výchova a vedomosti idú ruka v ruke. Mnohé témy úplne prirodzene obsahujú výchovný moment, ako napríklad prírodovedné predmety a ekológia. Ale výchovný moment nájdeme aj v matematike – v slovných úlohách, pri riešení rôznych matematických problémov, kde je potrebné naučiť sa počúvať, spolupracovať alebo prijať iný názor. No riešiť tieto veci popri množstve učiva, ktoré majú deti prebrať, je určite náročné.

K tomu nám však pomáha aspoň trošku nižší počet detí v triede. Odbremeňuje to učiteľa od množstva výchovných problémov, ktoré musí riešiť, respektíve má viac času na tie, ktoré prirodzene vznikajú. Môže im venovať toľko času, koľko je potrebné, a nie toľko, koľko je nutné. Tútorský systém nám zas umožňuje lepšie deti spoznať, nadviazať hlbšie vzťahy medzi učiteľmi, deťmi, ba dokonca celými rodinami, a vytvárať im tak pokojnejšie a radostnejšie prostredie. V takomto prostredí sa človek učí rýchlejšie, vďaka čomu nám ostane čas na učivo aj vzťahy.

 

 

Ako realizujete kresťanské princípy v praxi medzi žiakmi a medzi kolegami?

Kresťanské princípy medzi deťmi realizujeme formou každodennej rannej spoločnej modlitby, ale aj príležitostnými témami v čase rôznych cirkevných sviatkov. Spoločne sa zúčastňujeme aj na svätých omšiach, kde sa chlapci podľa záujmu aktívne zapájajú, napríklad aj službou miništrovania. Taktiež nám v tom výrazne napomáha jeden z hlavných pilierov našej školy, a to je naše zameranie na budovanie čností u detí.

Prvoradým cieľom je však vytvoriť si pozitívny a živý vzťah s Bohom. A na to, aby sme to my ako učitelia vedeli deťom dať, musíme to najskôr vlastniť. Takže je tu priestor pre rozvoj učiteľov. Aj my sa musíme v tejto oblasti stále zdokonaľovať a rásť, ale to je naša celoživotná úloha.

 

Koronavírus priniesol so sebou aj novú situáciu, ktorá zanechá dôsledky v našom školstve. Ako to vnímate?

Naučili sme sa učiť na diaľku, čo bol pre nás predtým absolútny nonsens. Deti a rodičia na seba prebrali veľa zodpovednosti, za čo im patrí hlboká poklona a obrovská vďaka. Rodičia dosť intenzívne nazreli do práce učiteľov a učitelia zas hlbšie nazreli do rodín (a to doslova). Veríme, že to prinesie viac pochopenia, úcty a rešpektu na oboch stranách. Samozrejme, netešia nás okolnosti, za ktorých táto situácia vznikla. No veríme, že toto všetko je tu na to, aby sme z toho v konečnom dôsledku vyšli múdrejší, zrelší a lepší. Záleží len na nás.

 

Čo vás v tomto období vo vašej škole najviac zaskočilo?

Asi to, že to prišlo tak náhle a nikto nebol na niečo takéto mentálne pripravený. Samozrejme, vnímali sme situáciu, ktorá sa diala v Taliansku. Už vtedy sme o tom s deťmi veľa hovorili. No asi každý z nás v kútiku srdca dúfal, že sa to k nám nedostane, že teplejšie počasie vírus zastaví alebo aspoň spomalí. V priebehu dvoch dní sa „školský život“ v podobe, v akej sme ho poznali, úplne zmenil. Deti takéto náhle a výrazné zmeny vnímajú veľmi citlivo. Bolo potrebné rýchlo zareagovať, rozhodnúť sa a veci pragmaticky riešiť.

 

Myslíte si, že deti by sa celkovo mali učiť inak?

Snažíme sa učiť tak, ako to baví nás, a tak, aby to bavilo aj deti. Venujeme sa projektovému vyučovaniu, často prispôsobujeme témy tomu, čo deti zaujíma, vychádzame z reálnych skúseností detí a snažíme sa ich učiť pre život. Všetko, čo vytvoria, povedia, urobia, má svoj zmysel a hodnotu. Aj chyba má svoju pozitívnu hodnotu, pretože nás posúva ďalej k poznaniu. Rozvíja to ich vlastnú zvedavosť a túžbu vzdelávať sa.

Samozrejme, aj učenie sa naspamäť má v niektorých oblastiach svoj zmysel, ale pochopenie a spoznanie podstaty je podľa nás dôležitejšie. Preto napríklad radi učíme matematiku takzvanou Hejného metódou, kde deti samy objavujú a rozvíjajú svoje logické myslenie, trénujú si argumentačné schopnosti a samy objavujú zákonitosti fungovania matematiky.

 

 

Potrebuje naše školstvo nutne zmenu? V čom najviac?

Máme pocit, že zmena sa už blíži. Najviac cítime práve potrebu celostného rozvoja detí a ich osobností. Aby školy neboli továrne na robotov, ale pripravovali deti na budúcnosť, rozvíjali ich kreativitu a schopnosť reagovať a adaptovať sa, a zároveň mať jasný hodnotový kompas. Práve v terajšej dobe to ešte viac vidno.

 

Ako by podľa vás bolo možné u žiakov v bežných školách dosiahnuť záujem, túžbu po vzdelaní?

Učitelia sa naozaj veľmi snažia. Poznáme skvelých, kvalitných učiteľov, ktorí učia na bežných školách, ale musia neustále bojovať so systémom. Tento boj ich oberá o čas i energiu a oni už nemajú fyzickú ani psychickú silu ísť ďalej. Nemôžeme sa čudovať, že takýto učiteľ o dvadsiatej tretej hodine v noci dá na písomku číslo 3, zapíše ho do elektronickej žiackej knižky a ide na ďalšiu písomku.

Myslíme si teda, že jedným z koreňov nezáujmu sú práve samotné známky. Deti v predškolskom veku sú nesmierne zvedavé a priam hlcú informácie, ktoré okolo nich preletia, všetkými zmyslami. V škole sa toto nadšenie u väčšiny detí do pár mesiacov vytratí. Množstvo detí v triedach, zvyšujúce sa počty detí so špecifickými potrebami, množstvo nezmyselnej a duplicitnej byrokracie oberá učiteľov o čas, ktorý by mohli venovať kvalitnej spätnej väzbe pre svojich žiakov.

 

Aj tak sa žiaci často učia pre známky… Čo s tým?

Predstavme si, že ste zamestnanec vo firme, ktorý dostal od svojich nadriadených nejakú úlohu. Vykonali ste svoju prácu najlepšie, ako ste v tom momente vedeli, a odovzdali ju. Na konci mesiaca vám príde výplata o dvadsaťpäť percent nižšia, pretože v zadanej úlohe zo dňa XY ste urobili päť chýb. Váš nadriadený už, žiaľ, nemá čas vysvetliť vám, ako by ste sa chybám mohli vyhnúť, pretože sa naňho valia ďalšie zákazky, ktorých splnenie musí zabezpečiť. A tak vám zadá ďalšie a ďalšie úlohy a vaša mzda je čoraz nižšia a nižšia, pretože chyby neviete sám opraviť. Ste znechutený, pretože vidíte len dôsledky svojich chýb a netušíte, čo robíte dobre a na čom stavať.

A toto sa deje aj v školstve. Nevravíme, že známka je zlá vec. Uvádza dieťa do obrazu, kde sa v rámci nejakej normy v danej oblasti práve nachádza. Ale známka má byť len konečným bodom po kvalitnej spätnej väzbe o tom, čo robí dobre, na čom má stavať a v čom, a prípadne aj ako, by sa dieťa mohlo zlepšiť. Dieťa nebude mať pocit, že je absolútne neschopné a na viac ako na trojku nemá.

 

 

Bolo by potom lepšie dávať slovné hodnotenie? Prečo?

Určite sme za to. Oveľa výraznejšie podporuje ďalší pozitívny rozvoj osobnosti. Viac sa môže podporiť nielen vonkajšia motivácia, ale predovšetkým vnútorná motivácia žiakov. Je to taká pomocná ruka, ktorú dieťa dostáva, aby vedelo, ako a kadiaľ ďalej. Nemôžeme predsa od osemročných detí či pätnásťročných adolescentov, ktorí riešia úplne iné veci ako učenie, chcieť, aby mali dokonalú vnútornú motiváciu. Potrebujú počuť aj zvonku, v čom sú dobrí. Potrebujú sa uistiť, že to, čo robia radi, keďže im to ide, je aj dobré – a že v tom, čo im až tak nejde, môžu byť lepší a urobiť tak viac dobrých vecí.

 

Akým spôsobom by bolo dobré takéto slovné hodnotenie realizovať?

Ak by sme chceli určiť nejakú jednotnú formu, asi by to bolo trošku nerozumné. Každá krajina, oblasť, mesto i škola má svoje špecifiká, ktoré je potrebné rešpektovať. Nie všetkým by napríklad mohlo vyhovovať robiť polročné i koncoročné slovné hodnotenie písomnou formou v rozsahu štyroch hárkov A4 pre každé dieťa, ktoré daný učiteľ učí, pretože na to nemajú kapacitu, prispôsobený systém vyučovania a podobne.

Vieme však, že sú školy, kde žiaci takéto hodnotenie dostávajú a vyhovuje im to takto. Ale nemali by sme nútiť robiť takéto hodnotenie učiteľov, ktorí majú v triede dvadsaťdeväť žiakov a učia päť ročníkov. Takže realizáciu by si mala zvážiť každá škola zvlášť. No považujem za dôležité dávať deťom čo najčastejšie aspoň slovnú spätnú väzbu. Pokojne už aj počas realizácie zadania, no jednoznačne čo najskôr po jeho ukončení. Známka je potom už iba informácia na konci.

 

Mnohí aj teraz počas mimoriadnej situácie prichádzajú na to, že sa zbytočne učia veľa nepotrebných vecí, memoruje sa často aj to, čo sa v živote nikdy nevyužije. Mala by sa potom časť učiva odstrániť z osnov?

Určite vnímame potrebu u ľudí ako takých mať všeobecný prehľad. Preto ani nepovažujeme za riešenie všetko vyškrtnúť. Niekto tie informácie v živote predsa používa, keďže daná problematika existuje. Skôr by sa mohlo učivo prerozdeliť iným spôsobom, viac spájať súvislosti jednotlivých predmetov, učiť ich spoločne.

Už dnes existujú projekty, ktoré podporujú učenie dvoch-troch predmetov súčasne v prítomnosti odborných učiteľov každého predmetu a majú veľmi pozitívne skúsenosti. A nie je to len na prvom stupni. Zvážili by sme tiež spôsob odovzdávania informácií. Mnohokrát by stačilo vytvoriť viac prijímajúce a emocionálne bezpečnejšie prostredie. Už to je predpoklad pre rýchlejšie a trvácnejšie získavanie vedomostí.

 

 

Ako konkrétnejšie by to mohlo vyzerať?

Zamerať pozornosť na to, v čom je dané dieťa dobré, a podporovať ho v tomto rozvoji najviac, ako sa na pôde školy dá. To však neznamená, že dobrý športovec nemusí vedieť násobilku. Tá mu, myslím, v živote dosť urýchli niektoré procesy. Ale veríme, že by sa našli témy, ktoré by následne v bežnom živote nevyužil, ak by sa danej problematike nechcel venovať hlbšie. Pomôžme im radšej objaviť a rozvíjať ich talenty.

Potrebná by bola aj väčšia pružnosť v zabezpečovaní vyučovania mimo školy či prípadné prizývanie odborníkov do vzdelávacieho procesu. Možno by stačilo odbyrokratizovať tieto procesy, prípadne uvoľniť legislatívu pri vyučovaní síce odborníkov na danú problematiku, ale bez pedagogického vzdelania. Veď kto iný vás dokáže nadchnúť, ak nie iný nadšenec?

 

Zmeny v školstve (ak budú) asi časť ľudí nepotešia. Ako by ste pred nimi obhájili, že je dobré vzdať sa starých zaužívaných metód?

Najlepšie nás presviedčajú výsledky, a to je podľa nás aj správny dôkaz pre ďalších ľudí. Naša škola je inšpirovaná školami, ktoré v zahraničí fungujú už viac ako päťdesiat rokov. Poznáme mnoho absolventov, ktorí svojím životom dokazujú, koľko im tútorstvo, osobný prístup a výchova k čnostiam priniesli. Napokon, aj v našom pedagogickom tíme máme ľudí, ktorí absolvovali popri slovenských školách aj pobyt na týchto školách v Španielsku a nič lepšie si nevedia predstaviť.

Samozrejme, vždy budú ľudia, ktorí nebudú mať radi zmenu. Pre nich stále existujú tradičné školy. Ale celý svet sa dnes mení, tak čakať, že školstvo sa nemá zmeniť, je vyslovene nesprávne.

 

Pre viac informácií si pozrite stránku školy: https://skolalibellus.sk/.



Komentáre