TOP

Sme zlí rodičia, keď necháme deti nudiť sa?

Čakala nás polovica soboty na štadióne v zafúkanom počasí pri Oravskej priehrade. Futbalista vo svojom živle (vo svojom tíme a vo svojich „horkokrvných“ emóciách) a malí fanúšikovia: školáčka, škôlkarka a batoľa vo svojich svetoch. Jeden školák sa rozhodol piecť so starkou koláč a ostal doma. Dievčatá sa síce vyzbrojili kolobežkami, ale na tráve pri štadióne im to nič nebolo platné. Po prvej studenej hodine z tých piatich, ktoré boli ešte pred nami, som začala byť zvedavá, ako toto dnes „dáme“…

Autorka: Martina Jokelová Ťuchová

Šuhaji na trávniku boli síce švárni, futbal napínavý – pre hráčov i pre rodičov s obhryzenými nechtami, ale aj tak som čakala, kedy príde veta: „Mamí, nudím sa!“

A ona tá veta… neprišla!

Dievčatá sa chvíľu naháňali, chvíľu skákali po zemi i tatinovi na chrbát. Potom si vymysleli rozcvičku a „cválanie“ po tráve. Došlo aj na mlynské kolesá. Od nich nebolo ďaleko k fúrikovaniu a stojkám na hlave, pri ktorých som im asistovala. Potom si tuším naše baby spievali, tancovali – občas sa skrývali pod konármi brezy, obzerali huby, čiernu škvaru a pohybujúce sa miniatúry v tráve.

Zrazu som si uvedomila, ako dokonale sú „tu a teraz“ a naplno si užívajú prítomnosť s tým, čo majú; s tým, kde sú a ako do toho svojím chichotaním nenútene zapájajú okolie. Nepotrebujú nič navyše – dospelého, ktorý by im vymýšľal program; super hračku či umelé stimuly. Už neviem ako, začali chytať do jemnej šatky odmotanej z krku vietor. A ten ju nadnášal. Pridala som sa k hre, ktorú viedli – skúšali sme to aj so šálom. A nakoniec sme vlastne púšťali „ŠÁL-kanov“, hrali sa na plachetnice, cez šál sme preskakovali ako cez švihadlo a napokon sme si z nich spravili klbko a ako mažoretky povzbudzovali náš tím.

Možno sa dievčatá miestami aj nudili, ale po chvíli si niečo vymysleli a užívali si voľný čas vo svojej réžii.

 

Druhá situácia z čakárne u lekára: So spomínaným futbalistom sme vedeli, že to v tom nevábnom prostredí bude nadlho. V taške pripravená kniha, aj krížovka, ale ostali sme len tak sedieť. Prišla nuda a s ňou onedlho nápad: začali sme si navzájom hovoriť slovíčka odzadu a ten druhý musel zistiť, aké je to slovo. Keď máte pred sebou reklamy s krkolomnými názvami liekov či diagnóz, mozog i bránica dostávajú zabrať. Pri ďalšej návšteve lekára v čakárni môj drahý pubertiak odložil mobil do vrecka a spýtal sa:  „Mami, ideme sa hrať tie slovíčka odzadu?“

Odvtedy ma pri nepríjemnej predstave nemocničného čakania povzbudzuje skúsenosť, vďaka ktorej beriem čas v čakárni ako neplánované „rande s dieťaťom“. Som vopred zvedavá, čo zábavné či nezábavné, no potrebné, si vďaka nude vymyslíme a ako môžeme z týchto spoločných nitiek prijatého požehnania tkať hlbšie spoločné puto.

A nie je to len o nemocničnom čakaní. Je to o postoji k času – ako vnímame tento dar a ako vládzeme vnímať prítomnosť a jej príležitosti žiť naplno v súlade s Božím pozvaním.

 

V súvislosti s nudou som si spomenula na deti známych, ktoré boli u nás na návšteve. Po chvíľke hry prišli za nami „dospelákmi“ s dôležitou správou: „Teta, my sa nudíme!“ Pobavil ma v ich správe dôraz na tú nudu – že sa v ich ponímaní deje niečo hrozné. „Hmmm, a čo s tým idete robiť?“ zapojil sa do debaty manžel. Deti prekvapene zažmurkali. Možno očakávali, že ich poľutujeme a ako prvú pomoc im ponúkneme rozprávku v telke, tablet alebo „playko“. „U nás to je väčšinou tak, že keď sa niekto  nudí, môžeme mu poradiť nejaký nápad, ale keď všetko odmieta, asi to bude o niečom inom… Nuda je niekedy veľmi fajn. Vznikajú z nej nové nápady, na aké by sme inak neprišli,“ uzavreli sme tému.

Vďaka nude sa u nás udomácnili kadejaké vynálezy, trate pre formuly, skrýše z matracov a plachiet, škatuľové ponorky, balkónové pikniky a nejedna sladká dobrota. V duchu sa teraz smejem pri spomienke na vystúpenie orchestra, na ktoré nás pozvali naše chvíľu predtým „unudené“ deti. Naplno zapli reprák s metalovými skladbami v orchestrálnom stvárnení (náš druhorodený hudobný nadšenec má mimoriadne pestrý vkus), sadli si na stoličky a s plnou vážnosťou v tvári hrali na fiktívnom čele, base a husliach a metali pri tom vlasmi na pol obývačky. Keď sa do orchestra zapojil aj nadrozmerný plyšový maco, ktorým zozadu na stoličke pohybovala dcérka, bola som na gauči v kŕčoch od smiechu. Môj manžel bol na tom podobne, no stihol skonštatovať: „Ale inak sme taká normálna rodinka!“

Rátam, koľko krúžkov a organizovaných činností sa zmestí do pracovného týždňa niektorých škôlkarov v mojom okolí. Aj niekoľko za sebou v jednom dni. Náplň času v duchu „zabávať, organizovať, využiť každú minútu“. O prestimulovaných deťoch existujú mnohé výskumy, ale skúsme si urobiť takú mini domácu štatistiku: koľko času z bežného dňa môže naše dieťa len tak „existovať“ bez pripomienok, že sa niekam náhlime, že nám ide autobus, že musíme niečo stihnúť, že sa teraz treba najesť, treba urobiť toto a tamto? Koľko času mu zostáva na „vlastnú voľnú prácu“?

Koľko nerušených chvíľ môže venovať svojmu hľadaniu, objavovaniu, pozorovaniu, pýtaniu sa, snívaniu, chytaniu vetra do šatky a vychutnávaniu si jednoduchej Božej prítomnosti? Kedy má priestor začuť svoju myšlienku, všimnúť si tichý šepot toho, na ktorého obraz je stvorené? A ako sa to darí nám rodičom?

 

Úryvok je z našej knižnej novinky Rodičovské skratky: Objednajte si ju v našom eshope tu.

 



Komentáre