„Smrť by nemala byť strašiakom, ale sprievodcom.“ Vraví nemocničný kňaz páter Gerhard.

Hneď na úvod: nemajte predsudky. Nejdeme vás týmto rozhovorom obracať na vieru. Páter Gerhard Glazer-Opitz ľudí nerozlišuje na veriacich a neveriacich. Nikoho nepresviedča o svojej pravde a nevnucuje mu svoje názory. Práve naopak, pokojným a priateľským hlasom hovorí rovnako s každým človekom o rôznych témach bez ohľadu na vierovyznanie. Pochádza z bratislavských Rusoviec, no s prestávkou už takmer 13 rokov žije v našom regióne. Spravuje farnosť v Kanianke a pôsobí ako nemocničný kňaz v bojnickej nemocnici. Venuje sa ťažko chorým, nevládnym a zomierajúcim pacientom. Taktiež navštevuje novorodenecké oddelenie, kde požehnáva bábätká. My sme sa pýtali na vážnejšie veci. Hovorili sme o smrti, ľútosti, ale aj charizme a nádeji. Mimochodom, Gerhard Glazer-Opitz je jeho pravé meno.

Pôsobíte ako kňaz vo farnosti v Kanianke, rozhovor však bude zameraný na vašu činnosť nemocničného kňaza. Prečo ste sa rozhodli práve pre túto oblasť? 

Duchovná služba chorým ma oslovila v poslednom ročníku v seminári, keď som si uvedomoval, že sa po štyroch rokoch štúdia blížim do praxe. Stále som uvažoval, že niečo mi ešte k typickému kňazstvu vo farnosti, chýba. Prišlo mi to trošku málo. Chcel som byť pri ľuďoch omnoho bližšie, aj v kritických situáciách, keď im je ťažko. Z toho mi vyšlo, byť niekde pri chorých, nevládnych, ktorí sa ku kňazovi mnohokrát sami nedostanú a v chorobe a starobe sú od spoločnosti neraz odlúčení. I keď nemocnica ma nikdy nepriťahovala, pretože má svoj špecifický vzhľad, pach, úskalia, ale cítim sa tu veľmi dobre. Uvedomil som si, že sem patrím.

Asi je iné, keď príde do kolektívu kňaz, ako keď príde nová sestrička, lekár/ka… Ako vás medzi seba prijal personál? 

// Čítajte celý text //