TOP

Sociálny pracovník Dušan Schnierer: Neodsudzujeme deti, ktoré majú problémy

Dušan Schnierer pracuje ako sociálny pracovník v nízkoprahovom dennom centre pre deti a rodinu, ktoré v Ružomberku vzniklo v roku 2012 transformáciou z krízového strediska pre deti. Pracuje predovšetkým s deťmi a mladými dospelými a svoje povolanie berie ako poslanie. Hovorí, že jeho najväčšou motiváciou je túžba, aby deti zažili pocit prijatia a bezpečia. Žije v Černovej a s manželkou vychováva štyri deti.

Zariadenie, v ktorom pôsobíš, nosí zaujímavé meno – Prerod. Prečo práve tento názov?

Prerod je skratka „pre rodinu“ a zároveň naznačuje zmenu, premenu, hľadanie nových východísk. Dôležité je tiež slovko „nízkoprahové“, ktoré znamená, že ide o sociálnu službu dostupnú pre širokú skupinu detí. Tieto deti nemusia byť viazané nejakou pravidelnosťou. Ide skôr o to, aby sme ich zachytili v tom danom čase na danom mieste a v ich potrebe alebo ťažkosti, ktorú prežívajú, a motivovali ich k tomu, aby sa do niečoho zapojili.

 

Čo je náplňou práce sociálneho pracovníka v takom centre?

Paleta činností v našom centre je pestrá. Sme tu dvaja sociálni pracovníci a pracujeme hlavne so skupinami detí, ktoré majú nejaké ťažkosti. Tieto skupiny, tzv. kluby, vedieme na rozličných miestach – nielen u nás v centre, ale aj na školách, s ktorými spolupracujeme. Poskytujeme tiež individuálne rozhovory a sociálne poradenstvo. V neposlednom rade pracujeme aj priamo v teréne.

 

Skúsme to postupne rozmeniť na drobné – ako vyzerá práca so skupinami detí?

Do týchto skupín zaraďujeme najmä deti, ktoré majú nejaké ťažkosti. Buď k nám prichádzajú vďaka programom, ktoré máme na školách, alebo ich k nám dovedú rodičia. Pri deťoch, ktoré majú problémy, bývajú začiatky zvyčajne ťažšie. Takým deťom sa často nechce spolupracovať. Tu je gro našej činnosti získať si dôveru, vytvoriť bezpečie, budovať vzťah, prijímať dieťa také, aké je. Chceme mu rozumieť. Nechceme ho nejakým spôsobom označkovať, ale spoznať ho. Po určitom čase sa takýto vzťah väčšinou láme do priateľskej formy. Ideálne je, keď v skupine má alebo si nájde nejakého kamaráta. V kluboch však máme aj deti, ktoré problémy nemajú, no potrebujú nejako zmysluplne vyplniť čas. Takže pre ne vytvárame rôzne záujmové činnosti – chodievame na výlety, turistiku, hráme futbal, organizujeme chaty alebo tábory a podobne.

 

Školám poskytuje Prerod dva programy – preventívny a intervenčný. Aký je medzi nimi rozdiel?

Preventívne programy robíme hlavne v zmysle predchádzania závislostí. Máme niekoľkovstupový program, kde sa s deťmi rozprávame na túto tému. Intervenčné programy robíme v kolektívoch, kde sú problémové vzťahy. V týchto prípadoch prichádzame opakovane po dobu asi dvoch mesiacov alebo aj dlhšie. Ak je treba, venujeme sa aj individuálnym stretnutiam a po určitom čase (napr. po pol roku), sa do kolektívu vraciame, aby sme si skontrolovali a aktualizovali situáciu a aj vzťahový posun u jednotlivých detí.

 

Majú školy záujem s vami spolupracovať?

Školy sú teraz viac otvorené, aby sa veci riešili, ako kedysi. Občas ešte pretrváva obava zo straty dobrého mena kvôli tomu, že sa u nich riešia veci ako je napr. ubližovanie. Myslím však, že potreba byť otvorení a riešiť problémy, je väčšia. Spolu s kolegom z Prerodu vždy prichádzame s tým, že nejdeme hľadať vinníka alebo niekoho odsúdiť. Naším cieľom je nájsť spôsoby, ako deťom pomôcť, aby spolu lepšie fungovali ako kolektív. Vždy je to, samozrejme, aj o ochote zo strany školy a učiteľov. Sú veci, ktoré zvládnu sami, ale niekedy je dobrý pohľad zvonku. Ako nezainteresovaní ľudia im môžeme ukázať iný pohľad na triedu a možno aj spôsob, ako s ňou pracovať ďalej. Niekedy naozaj stačí len zmena pohľadu alebo prístupu. Keď sa začne robiť s dieťaťom, ktoré doslova kričí o pozornosť nejakými neakceptovateľnými prejavmi správania (ubližovanie – verbálne, fyzické, cez sociálne siete), zvyčajne sa situácia mení k lepšiemu. Ale niekedy je potrebné aj psychologické vyšetrenie alebo odborné vedenie.

 

Ako vyzerá tvoja práca v teréne?

Na práci v teréne je dôležité nadväzovať kontakty s deťmi, ktoré trávia čas na ulici. V rámci Ružomberka chodievame do oblastí, kde sú deti ohrozené vylúčením, segregáciou. Takto sme ešte pred pandémiou podchytili viaceré deti a ponúkli sme im pravidelnú činnosť a pravidelné tréningy v telocvični. Vybudovali sme si vzťahy a decká vedeli, že sa môžu na niečo tešiť – na futbalové zápasy, výlety a pod.

 

S chlapcami na futbalovom turnaji.

 

PANDÉMIA NÁS PRINÚTILA PUSTIŤ SA DO NOVÝCH VECÍ

Momentálne sa všetci pokúšame popasovať so situáciou, ktorá nastala s príchodom pandémie. Ako sa to darí vám v Prerode?

V prvej vlne sme až euforicky nabehli na online systém, keďže poskytoval veľké a aj jediné možnosti, ako byť s tými deťmi v kontakte. Všetky skupiny, ktoré sme mali, sme premietli do online priestoru. Na začiatku to bolo fajn, ale postupom času sme začali vnímať uzavretosť detí vo svojich rodinných situáciách, neraz aj veľmi zložitých. Z tohto vzišla potreba odreagovania sa aj mimo domu. Preto sme v maličkých troj-štvorčlenných skupinkách začali organizovať výjazdy do prírody a cyklovýlety. Poskytli sme tak deťom priestor na ventiláciu. Mohli sa vyrozprávať a stretnúť aj iných ľudí, ako členov svojej rodiny. Momentálne, v tejto druhej vlne, sme s deťmi znovu v online kontakte, ale hľadáme aj spôsob, ako sa k nim dostať bližšie. Pričom individuálne poradenstvo poskytujeme stále.

 

Takže druhá vlna vás znovu vrátila do online priestoru.

Áno, ale zároveň nás v istom zmysle tiež prinútila pustiť sa do realizovania vecí, ktoré sme zamýšľali robiť už skôr, no nebol na ne čas. Momentálne máme v pláne rozvinúť mobilný nízkoprah, ktorý bude poskytovať sociálnu službu na sídliskách a lokalitách v rámci Ružomberka. Reálne to bude vyzerať tak, že raz za nejaké časové obdobie tam prídeme s karavanom a tímom ľudí a budeme ponúkať rôzne činnosti pre deti. Pôjde o voľnočasové aktivity, poradenstvo, doučovanie a pod. Čiže budeme poskytovať sociálnu službu v prirodzenom prostredí klienta, samozrejme, s rešpektovaním všetkých hygienických opatrení.

 

Na výlete v Medžugorí.

 

RODIČ BY MAL PREJAVOVAŤ ZÁUJEM O DIEŤA VŽDY, NIELEN VTEDY, KEĎ MÁ PROBLÉMY

Čo vidíš ako najvypuklejšie problémy vo vzťahu rodič a dieťa?

Určite je to nedostatok komunikácie, kvôli čomu nastáva vzďaľovanie svetov. Rodič si žije svoje, dieťa si žije svoje. U dieťaťa sa potom vytvára nedôvera a pocit samoty, čo spôsobuje potrebu hľadať spolupatričnosť niekde inde – v partii, na ulici a teraz často aj cez mobil.

Ďalšou vecou, ktorá veľmi narúša vzťah rodič a dieťa, je chaos vo vzťahoch. V Prerode máme veľa detí, ktoré žijú v neúplných alebo doplnených rodinách. Vzťahy sú v nich často veľmi boľavé a mnohokrát sa stávajú nečitateľné. Deti bývajú doslova bezradné, lebo nemajú jasno vo vzťahoch.

Obrovským problémom je aj prehnaná alebo nedostatočná starostlivosť. Rodičia niekedy nevedia v správnej miere zaťažiť dieťa a naučiť ho primeranej zodpovednosti. V mnohých rodinách dieťa nie je zapojené do chodu domácnosti. Nemá svoje povinnosti. To spôsobuje jednak nízke sebavedomie a sebahodnotenie dieťaťa, a zároveň aj veľmi nízku mieru tolerancie záťaže. Keď toto dieťa dospeje, nevidí zmysel v tom, aby sa pre niečo namáhalo, a radšej utečie z boja a izoluje sa.

 

Sme ako rodičia schopní zasiahnuť včas alebo nás problémy našich detí vedia prekvapiť?

Zo svojich skúseností viem, že veľmi často rodičia dostávajú prvé informácie o tom, že sa niečo deje, z vonkajšieho prostredia – väčšinou zo školy. Alebo sa tiež stáva, že rodičia upriamujú pozornosť na dieťa, až keď si na ňom všimnú zmenené prejavy správania, ktoré sú pre nich zvláštne a nerozumejú im. Je preto dôležité venovať pozornosť dieťaťu takpovediac preventívne v normálnych, prirodzených situáciách.  Vtedy, keď je všetko v poriadku. Aby rodič vedel, čo jeho dieťa žije a nezaujímal sa o neho až vtedy, keď má problémy.

 

Ako viem ako rodič spozorovať, že sa niečo deje?

Varovné signály môžu byť rôzne. Najčastejšie to býva stránenie sa rovesníckych vzťahov, izolácia, rebelovanie a vzdor. Keď dieťa rebeluje, je to jeho spôsob, ako upútať pozornosť. Vtedy je dobré reagovať spôsobom neodsudzujem ťa, ale chcem ti byť blízko.

 

Dušan Schnierer s vlastnými deťmi.

 

KEBY SOM SÁM NEZAŽIL PRIJATIE ZO STRANY BOHA OTCA, ASI BY SOM TÚTO PRÁCU NEROBIL

Práca sociálneho pracovníka si často vyžaduje celého človeka. Fyzicky, psychicky, emocionálne… Čo pre teba znamená táto práca?

Moja práca je pre mňa poslanie a mojou motiváciou je túžba vytvárať prijímajúce prostredia pre deti, ktoré to majú v živote ťažšie. Chcem im dávať to, čo som zažil sám. Pretože je formujúce, keď človek zažije pocit prijatia, bezpečia, záujmu a lásky. Iba vtedy, keď to vychádza z môjho vnútra, keď je to naozaj autentické, to má zmysel.

 

Mal si niekedy pocit, že je toho na teba príliš?

Prirodzene som prežil aj ťažšie momenty, keď som uvažoval, že zmením prácu. Ale vďaka Božiemu vedeniu stále vnímam, že tu je moje miesto a tu ma Pán Boh chce mať. Dôverujem mu, že keď ma bude chcieť mať inde, dá mi vedieť (úsmev).

 

Čo máš na svojej práci najradšej?

Najradšej mám chvíle, keď s deťmi dôjdeme do bodu, že si rozumieme. Rád s nimi tiež absolvujem dobrodružstvá, pri ktorých sa prekonávame. Vtedy o sebe jednak zisťujeme nové veci, a jednak musíme prekonávať svoje hranice. Momenty, keď vidím, ako sa deti snažia medzi sebou vychádzať aj v krízových situáciách, a keď sa učia odpúšťať si, ma povzbudzujú, že táto práca má zmysel.

 

Ovplyvňuje tvoja práca výchovu vlastných detí?

Moja práca mi dala utvrdenie, že som ako otec nesmierne dôležitý v živote svojich detí. Vnímam, že otcovská rola je zásadná a je ohromne dôležité zaujímať sa, čo deti žijú od najmenších vecí až po tie, keď im je ťažko. Moja manželka má perfektne zvládnutý systém v školských povinnostiach, aj v domácnosti. Ja som ten, ktorý to pomáha udržiavať, a zároveň deti pozýva do dobrodružstiev sveta. Niekedy aj do rizikovejších, aby si sami otestovali svoje hranice, aby sa naučili prekonávať strach, objavovali svoje možnosti a radosť z toho, čo pre nás Pán Boh stvoril. Veľký zmysel vidím aj v manuálnej práci ako užitočnom výchovnom prostriedku.

 

Si veriaci muž a svoju vieru aktívne žiješ. Ako tvoja viera ovplyvňuje tvoju prácu?

Myslím, že zásadne. Keby som sám nezažil prijatie zo strany Boha Otca, asi by som túto prácu ani nerobil. On je ten, ktorého sa pýtam, keď neviem, čo ďalej. Čokoľvek robím, modlím sa, nech sa stane Jeho vôľa. Pred deťmi, ktoré k nám prichádzajú, ani kolega, ani ja neskrývame svoju vieru. Majú tak možnosť vidieť svedectvo viery dospelých mužov a tiež, ako naša viera ovplyvňuje všetko, čo robíme.

Snímky: archív Dušana Schnierera

Komentáre