Speváčka Sima Magušinová: Dotyk Boha zažívam nielen cez hudbu, ale aj cez ľudí

Pred pár rokmi vyhrala súťaž Gospeltalent a odvtedy je nezastaviteľná. Jednoduchými, no hlbokými textami a chytľavými melódiami si podmanila celé Slovensko. V roku 2018 získala ocenenie OTO v kategórii Speváčka a lístky na jej koncert sa vypredajú pár hodín po zverejnení. Simona Magušinová valcuje hitparády, no popritom si naďalej žije normálny život.

Váš singel Nenahraditeľná vznikol z modlitby a je intímnou výpoveďou Bohu. Napriek tomu je však veľmi jednoduché zameniť si ho s výpoveďou pre muža. Pieseň i videoklip zaznamenali od začiatku úspech i v komerčných rádiách. Ako sa to stalo? Ako je možné, že i piesne o Bohu sa dostali do mediálneho povedomia, hoci pred pár rokmi sa to javilo takmer ako nemožné?

Toto je otázka, na ktorú vám asi nebudem vedieť dať odpoveď. Všetky moje piesne sú také moje malé výpovede, niektoré sú modlitby, niektoré sú len tak o živote. Žiadnu som neskladala cielene do rádia, preto ani nemám dosah na to, či sa niečo v rádiu bude hrať. Tam to funguje skôr tak, že rádiá robia prieskum, čo sa ľuďom páči, a keď sa im nejaká pieseň páči, potom ju hrajú. Takto to bolo aj s Nenahraditeľnou. Je to pieseň, ktorú som zložila Bohu, ale myslím si, že nie je nič zlé na tom, ak ju niekto spieva aj partnerovi. Naši fanúšikovia sú aj veriaci, aj neveriaci; a je na každom, ako pesničku vníma.

 

 

Viera má vo vašom živote pevné miesto. Veď vaše účinkovanie na poli slovenskej hudby odštartovalo víťazstvom v súťaži Gospeltalent. Ako ste sa do nej prihlásili? A ako vznikla pieseň Nádherný Svätý?

Len tak som si pozerala články na internete o gospelovej hudbe a zrazu na mňa vyskočila súťaž Gospeltalent, kam sa dali posielať vlastné gospelové piesne. V tom čase som sa síce spievaniu až tak nevenovala, mala som však zložených zopár piesní, tak som si povedala, že jednu nahrám a prihlásim. Pieseň Nádherný Svätý vznikla počas jednej duchovnej obnovy, na ktorej som bola. Je to pre mňa taká modlitbová pieseň, ktorú si občas stále rada zahrám.

 

 

Z akej rodiny pochádzate? Ako ste prežívali vieru doma? Spomínate si na svoje začiatky vo viere?

Pochádzam z rodiny, kde ma rodičia viedli od detstva k hodnotám. Tatino pracuje v domove sociálnych služieb a celé svoje detstvo som v podstate chodievala tam, kde robí. Obdivujem ho v tom, ako sa venuje ľuďom v tejto DSS-ke, a práve to mi do života dalo veľa. Myslím, že aj vďaka tomu vnímam hodnotu každého jedného človeka na tejto zemi a necítim, že by ľudia s nejakým hendikepom boli „iní“ alebo že by im niečo „chýbalo“. Mamina zas celý život pracuje v škôlke. Možno aj preto mám tak veľmi rada deti. (úsmev)

Čo sa týka mojich začiatkov vo viere, síce som veriaca takpovediac „od narodenia“, ale skutočný, osobný, živý a radostný vzťah s Bohom som začala mať asi až vtedy, keď som mala osemnásť. Dostala som sa do partie krásnych mladých ľudí, ktorých viera napĺňala šťastím, ktoré sa odrážalo aj na ich tvárach. Začala som po niečom takom túžiť a Boh si ma jednoducho získal – a ja som šťastná, že verím v niekoho všemohúceho, kto je ku mne taký osobný a dobrý.

 

Rozhodli ste sa študovať na Strednej priemyselnej škole. Prečo? Trochu netypické rozhodnutie pre dievča, či? Čo vás na tom lákalo?

Išla som tam len preto, lebo ma tam vzali bez prijímačiek. (úsmev) Keby som sa však mohla vrátiť v čase späť, rozhodla by som sa rovnako, lebo sme boli skvelý kolektív.

 

Po priemyslovke prišla vysoká škola – Akadémia umení v Banskej Bystrici a s ňou herectvo. Tam prišiel prvý kontakt s gitarou? Prvé piesne?

Áno, tam som sa začala učiť hrať na gitare a skladať vlastné piesne. Kamarát ma naučil nejaké akordy, a potom som sa už skúšala učiť hrať sama.

 

V osemnástich ste strávili pár mesiacov ako dobrovoľníčka v La Salette. Ako ste sa tam dostali? Na čo si z toho obdobia najradšej spomínate?

To bolo krásne obdobie. (úsmev) Išla som tam, lebo nemohla ísť moja kamoška, tak mi ponúkla, či nepôjdem namiesto nej. Mala som dva dni na rozmyslenie a povedala som si, že prečo nie. Cesta autobusom trvala tridsaťtri hodín, bolo to trošku náročné, ale keď už som bola na tom krásnom mieste, cítila som sa veľmi šťastná.

Bola som tam vyše mesiaca, pracovala som v kuchyni a vo voľnom čase som chodila na túry do Álp, kde sa to len tak hemžilo svišťami. Zoznámila som sa tam s novými ľuďmi, bývali tam sväté omše, ale aj diskotéky. (úsmev) Na všetko rada spomínam. Na priateľov, na hory, na svište, na večery, keď som sa len tak prechádzala a počúvala nebo, na Pannu Máriu, na moju kolegyňu z kuchyne – rehoľnú sestričku z Madagaskaru, s ktorou sme si rozumeli, hoci sme ani jedna nevedeli jazyk. Všetko tam bolo krásne.

 

 

Odrazila sa hudba vo vašom vzťahu s Bohom?

To skôr vzťah s Bohom sa odrazil a stále sa odráža v hudbe. (úsmev) Ja vnímam každú jednu pieseň ako dar zhora, či už je to pieseň priamo venovaná Bohu, alebo je to pieseň o láske či o prírode. Každá jedna je pre mňa dar – a preto sa ten, kto mi ten dar dal, takto prirodzene nenútene sám ukazuje v mojich piesňach, ako sa už jemu chce.

 

Ako sa na to pozerajú vaši kolegovia v umeleckej brandži?

Úplne normálne. Prijímame sa. Ja prijímam veriacich aj neveriacich. Mám kamarátov aj takých, aj takých, a mám ich rovnako rada. To isté cítim aj voči sebe. Nestretla som sa s nijakým nepochopením len preto, že som veriaca.

 

Zažili ste niekedy osobný dotyk Boha cez hudbu? Čo pre vás znamená modlitba? Ako sa najradšej modlíte?

Počúvam rôzne kapely, ktoré majú krásne piesne, a určite sa mi už stalo, že som sa pri nejakej z nich cítila tak trošku „bližšie k nebu“. Dotyk Boha zažívam však nielen cez hudbu, ale aj cez ľudí, ktorých stretávam v bežnom živote. Či už deti v maminej škôlke, alebo ľudia v domove sociálnych služieb, kde robí tatino, alebo chorí v nemocnici, kam občas chodím spievať, alebo v horách, na ktoré sa chodím pozerať, alebo len keď vidím lásku dvoch ľudí, ktorí oslavujú päťdesiate výročie svojej svadby, alebo čaro odpustenia a prijatia; to všetko sú také obyčajné veci, cez ktoré sa ma dotýka láska – Boh. Modlitba pre mňa znamená rozhovor človeka s Bohom a zároveň rozhovor Boha s človekom.

 

 

BOH MI DAL DAR, SNAŽÍM SA HO VYUŽIŤ

V jednej svojej piesni spievate: „Nehrajú ma na Exprese, a ktovie, či budú…“ Teraz vás hrávajú všade. Považujete sa za úspešnú?

Naozaj sa nezamýšľam nad tým, či som úspešná. Úspech podľa mňa aj tak nie je v tom, keď moje piesne znejú v rádiách. Najšťastnejšou ma robí to, ak moje piesne môžu niekomu urobiť radosť alebo pomôcť. To je úspech, ktorý však nepripisujem sebe, ale tomu, kto mi dal tento dar. Snažím sa však zdokonaľovať v tom, v čom treba. Učím sa každý deň, lebo si myslím, že keď mi dal Boh nejaký dar, tak to nemôžem brať, že sa len tak „zveziem“. (úsmev) Skôr to pre mňa znamená, že na tom dare ani na nejakom „úspechu z niečoho“ nelipnem.

 

 

S úspechom prichádza aj sláva. Ako to prijali vaši najbližší? Dá sa aj v slovenskom šoubiznise žiť naplno viera v Boha? Má tam vôbec Boh svoje miesto a priestor?

Samozrejme, že sa to dá. Veľa ľudí sa ma pýta, ako môžem žiť v tom šoubiznise svoju vieru, a ja im vždy poviem, že ju tam žijem presne tak, ako by som ju žila aj v inej práci. Nezáleží na tom, kde sa človek pohybuje, ale na tom, aké má srdce. Boh je tam, kde je láska, odpustenie, pokoj a dobro – a to si vytvára každý sám vo svojom srdci a potom vo svojom vlastnom živote a správaní.

Poznám veľa ľudí aj v tejto oblasti, ktorí žijú správne, dobre, majú hodnoty a správajú sa slušne. Na druhej strane poznám aj ľudí, ktorí chodia do kostola – a tam sa ich viera aj končí… Preto sa nedá nikoho súdiť len preto, kde pracuje alebo kde sa pohybuje. Na súdenie tu máme „väčšieho šéfa“. (úsmev)

 

Vo viacerých piesňach vyjadrujete svoju túžbu po normálnom živote, po rodine. Ako teda vyzerá taký normálny život? Po akej rodine túžite?

Beriem to tak, že pre každého je ten „normálny život“ iný. Pre mňa je normálny život taký jednoduchý, o akom spievam. Neznamená to však, že ak niekto žije inak, tak už je to zrazu nenormálne. A po akej rodine túžim? Po takej mojej. (úsmev)

 

 

Dostať sa na koncert Simy Magušinovej pomaly začína byť problém – lístky sa vypredajú veľmi rýchlo. Očakávali ste taký nárast popularity? Viete povedať, kedy nastal ten zlom a z víťazky Gospeltalentu sa zrazu stala speváčka, čo vypredáva haly?

Tak to naozaj neviem. Ja som si vždy spievala tak, ako si spievam. Hoci je to aj moje povolanie, je to pre mňa predovšetkým radosť a srdce, z ktorého tá hudba vychádza. Na tom sa nezmenilo nič, preto naozaj neviem povedať nič o nejakom „zlome“.

 

Vaše piesne majú texty, ktoré hovoria z duše. Zapamätateľná melódia, hlboký text. Kto ovplyvnil vašu tvorbu? Kto je váš hudobný vzor?

Počúvam mnohé kapely, preto neviem povedať, kto je ten, čo ma ovplyvnil. Asi si idem takou vlastnou cestou, tvorím, ako cítim a ako sa mi páči. Občas vyskúšam zložiť pieseň aj v trošku inom štýle, ale skôr je to len na také „oživenie“ playlistu na koncertoch. Ak by som mala vymenovať konkrétne, koho rada počúvam, tak mám rada Katie Melua, Norah Jones, Coldplay, Nohavicu, Tomáša Klusa, Piano Guys, alebo aj našich slovenských interpretov, ako napríklad Korben Dallas, Milana „Miťa“ Bodnára…

 

 

KAŽDÝ MÔŽE BYŤ SVÄTÝ

S narastajúcou popularitou narastá zodpovednosť a povinnosti. Ako sa zmenil váš život po tom, čo ste sa vydali na profesionálnu dráhu hudobníčky?

Ja to nevnímam tak, že by sa mi zmenil život, odkedy sa venujem hudbe trošku profesionálnejšie. Je pravda, že moja záľuba sa stala aj mojím povolaním a v podstate je to už „živobytie“ nielen pre mňa, ale aj pre moju kapelu, manažéra. Vždy však na prvom mieste je a aj bude to, že to robím preto, lebo ma to teší a lebo som vďačná, keď to teší aj niekoho iného. Ak by som mala v živote robiť niečo iné ako toto, myslím si, že by som si zvykla aj na iný druh práce. Páčilo by sa mi však ostať v oblasti umenia.

 

V jednej z prvých piesní, Ovečka s krídlami, spievate o tom, že chcete byť svätá. Ako sa dnes dá byť svätý?

Každý človek môže byť svätý – a podľa mňa sa s mnohými svätými stretávam aj v bežnom živote. Pre mňa je svätosť to, že sa človek, keď má na výber, rozhoduje pre to, čo je dobré, čestné a láskavé. Neznamená to dokonalosť ani bezchybnosť, ani to, že nikdy nespravíme nič zlé. Pre mňa to znamená túžbu robiť dobro, hoci občas aj zhrešíme. Túžbu vstať, hoci občas padneme.

 

 

Kto je vlastne Simona Magušinová? Ako by ste definovali samu seba?

Samu seba vnímam ako ženu, ktorá má srdce, ktoré miluje maličkosti, prírodu, hory, kvety, hudbu a toho, kto ju stvoril. Teším sa zo života a uvedomujem si všetky dary, za ktoré môžem byť Bohu vďačná.

 

Ak by ste mali definovať svoju tvorbu jedným slovom, aké slovo by ste použili?

… taká moja. (úsmev)

 

Snímky: Kristiana Kona, Rastislav Šroba, Šimon Kľačko, Maruška Jeňová

 

(rozhovor bol spravený v roku 2020)