TOP

Špirituál Ľubomír Grega: Skutočná kňazská svätosť sa stavia na normálnej ľudskosti

Má ich pod palcom a jeho úlohou je vypustiť po šiestich rokoch do pastorácie osobnosť, ktorá je nielen „nadupaná“ teológiou, ale má aj hlboký vzťah s Bohom, citlivé srdce pre iných a ruky pripravené pomôcť. Rozprávali sme sa s ním o tom, čo môže za nedostatok povolaní a prečo v súčasnosti je hrdinom každý, kto sa vôbec do seminára prihlási. Finále výchovy kňazov pozná zblízka. Špirituál kňazského seminára v Nitre, Ľubomír Grega (50).

Boli ste špirituálom v kňazskom seminári, ktorý sa pre nízky počet seminaristov presťahoval z Badína do Nitry. Aký je to pocit, mať málo adeptov?  

Zažil som časy, keď lavice vo veľkom seminárnom kostole v Badíne, ale aj v učebniach, praskali vo švíkoch. Doslova. Bolo to úžasné počúvať stovku modliacich sa a spievajúcich mužov, sledovať ich originalitu povolania a byť im šesťročným sprievodcom k oltáru. No zrazu začalo týchto hlasov z roka na rok ubúdať a my sme sa čoraz s väčším napätím, ale aj prosbou, obracali k Bohu, prosili ho za nových kandidátov a čakali sme, koľkí do konca marca naberú odvahu a pošlú prihlášku. Tých odvážlivcov sa postupne dalo zrátať už iba na prstoch jednej ruky. Naposledy to boli štyria, z ktorých boli prijatí iba dvaja. Úprimne vám poviem, že ma tento pohľad na „zvyšok Izraela“ čoraz viac bolel. Najmä ak patrím k tým predstaveným, ktorí ešte zažili predchádzajúcich „sedem úrodných rokov“ a teraz zažívam možno „sedem neúrodných…“ Dal by Pán Boh, aby to bolo iba sedem.

 

Modlíme sa teda málo za to, aby sme mali nových a dobrých kňazov?

Som si istý, že úprimnou modlitbou nič nepokazíme. Naopak. Modlitba je o to viac potrebná, čím viac sú ľudské ruky prislabé a rozum prikrátky. Viete, čím som starší, tým menej verím v silu sympózií a rôznych diskusií, na ktorých iba pribúda ľudských rečí končiacich v nových knižkách, ale vytráca sa z nich „reč s Bohom“. Hovoríme veľa o Bohu, ale málo s Bohom, a možno aj veľa o kňazoch, ale málo s Bohom o nich. Je naivné si myslieť, že každý kňaz je automaticky „muž modlitby“. Aj kňaz má svoje krízy a pochybnosti, prežíva únavu, stres i sklamanie a potrebuje tiež niekoho, kto sa stane jeho „Mojžišom“ a bude sa zaňho modliť, kým on musí zápasiť nielen o ľudské duše, ale ešte väčšmi o vlastnú. Preto prosím o modlitbu nielen za nových a dobrých kňazov, ale aj za dnešných kňazov, lebo tým viac ju potrebujú, čím menej si to uvedomujú.

 

V diecézach USA, kde odpovedali na problém zneužívania v Cirkvi celodennými adoráciami vo farnostiach, sa neuveriteľne zvýšil počet povolaní…

Má to súvis. Človek, ktorý skončí na kolenách, má vždy dve možnosti: buď si začne zúfať, alebo dúfať. Cirkev v USA skončila možno v očiach sveta ako potupená a oslabená, ale v očiach Boha ako očistená a znovu dúfajúca. Zároveň je to pre nás dobré „štuchnutie“ do boka, či sme nezabudli na silu adorácie alebo ju nepodcenili, pretože bez zohnutých kolien nedovidíme Bohu do tváre, respektíve nedosiahneme k „jeho uchu“, a míňame sa cieľa. Adorácia je v prvom rade o pokornej dôvere a láske. Viete si predstaviť, že by vás niekto o niečo žiadal ľahostajným spôsobom? Ako by ste reagovali? Pozor: tu nejde o neľudské pokorovanie sa. Boha nikdy nepredbehneme v pokore. On si už dávno s láskou kľakol pred nás a vidí nám do očí… Takže on naozaj vie, o čo nám skutočne ide.

 

Nie je za krízou kňazstva a výchovy k nemu aj nelichotivé PR Cirkvi práve pre rôzne – veľké aj malé – miestne kauzy?

Áno, aj. Preto obdivujem každého kandidáta, ktorý v tomto čase dokáže po všetkých zverejnených väčších či menších kauzách odpovedať Bohu na jeho volanie a pridať sa k dnešnému kňazskému spoločenstvu, ktoré napriek hriešnosti nesie v sebe aj vybojovanú svätosť. Aj keď jedným dychom musím dodať, že tieto rany Cirkvi nie sú pre kandidátov najhlavnejším dôvodom na zvažovanie svojho povolania. Žijú totiž vo svete, v ktorom tiež zažili všeličo, len sa o tom nekričí tak nahlas, prípadne nie je o to až taký záujem. A to „všeličo“ z ich prostredia zanechalo v nich jazvy, ktoré sa chcú naučiť uzdravovať a nie spôsobovať iným.

 

 

NESIEME ZODPOVEDNOSŤ ZA STAV POVOLANÍ TÝM, AKÉ PR ROBÍME KŇAZOM

Ste pri adeptoch na kňazstvo dlho: Prečo ani pre veriacich chlapcov nie je kňazstvo príťažlivé a zmysluplné rozhodnutie?

Odpovedal by som židovským spôsobom, teda na otázku otázkou: Prečo ani pre veriacich chlapcov a dievčatá nie je manželstvo príťažlivé a zmysluplné rozhodnutie? Neviem, ako by ste odpovedali vy, ale všetci nesieme tak trochu zodpovednosť za „lesk a príťažlivosť“ týchto dvoch svätých povolaní. Manželia za manželstvo a kňazi za kňazstvo. Každé naše vybočenie spôsobuje „cunami“ proti ich rozhodnutiu. Je však pravda aj to, že dnešný chlapec, (a určite aj dievča) stráca v sebe odvahu riskovať a hľadá stále svojich 100 % istoty, akýsi záručný list, ktorý mu však nik z ľudí nedá. A tak vyrastá generácia váhajúcich, a podľa pápeža Františka „stále volaných“, no nikdy neodpovedajúcich. Celý život títo ľudia nosia v sebe povolanie, ale neodpovedajú naň. Potvrdil nám to predstaveným aj pri minuloročnej návšteve našich seminárov arcibiskup Jorge Carlos Patrón Wong, sekretár z Kongregácie pre klerikov zo sekcie seminárov, keď hovoril u mladých o takzvanom „syndróme parkingu“, čiže akoby zastať vo svojom živote pohodlne na jednom mieste a o nič viac sa nesnažiť. Takže nakoniec títo ľudia vo svojom živote zostávajú osamotení, lebo ho nikomu nedarovali.

 

Dobre: na Slovensku je dosť aktívne veriacich rodín, neboja sa mať deti. Ako sa dá vychovať budúci dobrý kňaz?

Kdesi som počul, že je to už od prvej chvíle počatia. Už vtedy môže matka hovoriť s Bohom o svojom „kandidátovi“ pod srdcom. Už tým, že sa zaňho modlí a veľkodušne ponúka Bohu tento svoj „neviditeľný dar“, ktorý je vlastne Boží. Boh si cení túto veľkodušnosť a určite ju požehná. To však neznamená, že tento „dar“ musí automaticky skončiť v kňazstve, ale môže to byť aj v požehnanom manželstve a až z neho si Boh môže vybrať svojho služobníka. Chcem však upozorniť aj na jednu chybu, ktorá sa tiež stáva, a to je akési natláčanie syna k oltáru, kde by ho všetci radi videli, len samotný syn sa tomu bráni. Vtedy vzniká akýsi paradox: akoby rodičia prejavovali viac povolania ku kňazstvu, ako ich syn. Nie je to dobré a väčšinou z takýchto tlakov vznikajú nešťastné konce.

 

Čo ste vnímali v rodinách chlapcov,  z ktorých sú dnes dobrí kňazi?

Je zaujímavé, ako sa z roka na rok úplne vytráca predstava o tom, že kandidát na kňazstvo musí pochádzať z dobre usporiadanej a duchovnej rodiny. Kým v minulosti bolo zriedkavosťou, aby sa niekto hlásil z rozvedenej, alebo z nepraktizujúcej katolíckej rodiny, dnes je to bežná charakteristika zázemia seminaristov. Samozrejme, že nie je to ich vina. Avšak na druhej strane je to pre nich väčšia výzva zabojovať o svoje povolanie už na domácej pôde, teda tam, kde iní v minulosti mali miesto „azylu a podpory“, oni majú miesto „zápasu“. Je to pre nich prvé misijné územie, kde otec a matka nechápu, prečo ich syn znovu ide do kostola, prečo sa modlí a čo z toho bude mať atď… Tá dnešná generácia kňazov nepozná podporu od chrbta. Ale ako sa hovorí, Boh dokáže aj zo zla vyťažiť dobro, preto títo kňazi bez „duchovnej vatičky“ sa už od začiatku stávajú skutočnými bojovníkmi, aj keď si často so sebou nesú jazvu akejsi chýbajúcej rodičovskej prítomnosti a ich duchovnej podpory.

 

Ste špirituál, teda viete, aký má byť chlapec, ktorý je dobrým adeptom na kňazstvo…

Všetko stojí a padá na úprimnosti kandidáta voči sebe, Bohu a predstavenému. Vtedy je skutočne tvarovateľný, lebo si uvedomuje, že je síce v Božích očiach vzácnym diamantom, ale ešte neopracovaným, a preto sa necháva obrúsiť z každej strany. Nemenej dôležitou vlastnosťou adepta je aj jeho zmysel pre spoločenstvo a ochota žiť so spolubratmi všetkých povahových vlastností, ktoré mu nemusia vždy vyhovovať. My totiž nevychovávame pustovníkov, ale služobníkov a spoločenstvo dokáže veľmi rýchlo odkryť aj to, o čom si adept na kňazstvo myslel, že s tým nemá problém, a zrazu to musí riešiť. Nehovoriac o tom, že v seminárnom spoločenstve sa vykryštalizuje aj jeho skutočný duchovný život, ktorý ukáže, čo v jeho živote je „mliekom“ a čo pevnou stravou. Takže často aj po krátkom pobyte v seminári sa slabé môže posilniť a silné roztriasť…

 

POVOLANIE DO KŇAZSTVA JE ZNAKOM DÔVERY BOHA

V seminári chlapcov nechováte vo vatičke. Čo sa od nich očakáva z formačnej stránky?

Tých nárokov je veľa, ale najviac a v prvom rade sa zohľadňuje vzťah k Bohu a k ľuďom. Nestačí totiž byť iba dobrým teológom, ale aj dobrým človekom. Povedal by som, že iba na normálnej ľudskosti sa dá stavať skutočná kňazská svätosť. To je to, čo nám dnes ľudia zvyknú často vyčítať, že kňaz ich nevie pochopiť, že vôbec nevníma ich reálny život, je akoby odtrhnutý od každodennej reality. Vinníkom vôbec nie je celibát, na ktorý mnohí rýchlo ukážu svojím ukazovákom, ale to, že kňaz prestal žiť skutočné kňazstvo, ktoré mu bolo darované na to, aby ho žil s inými a pre iných, nie sám pre seba. Preto od budúceho kňaza sa očakáva nielen dobrá hlava, ktorá pochopí, ale aj citlivé srdce, ktoré sa modlí a ochotné ruky, ktoré dokážu pomôcť. Ak mu z toho niečo chýba, stáva sa len akýmsi „kňazským invalidom“, ktorý je len málo použiteľný.

 

Svoje kňazstvo žijete už viac ako štvrťstoročie – čo bolo a je vašou inšpiráciou stať sa dobrým kňazom?

Boli to najmä kňazi z môjho detstva a mladosti, ktorí boli pre mňa skutočnou motiváciou žiť podobne aj svoje kňazstvo. U nich som videl, s akou vernosťou prežívali svoju službu. Nedostali za ňu žiadne výhody, ani odmeny, neušlo sa im ani žiadneho cirkevného ocenenia, a pritom vôbec po ničom takom netúžili, ani sa na nikoho nesťažovali, ale svoje obetavé kňazstvo žili verne kdesi na „poslednej brdárke“. Dnes už nežijú, ale sú to pre mňa akísi „nevyhlásení svätci“, o ktorých sa nikdy nebude hovoriť ani písať, ale ktorých mená si Boh zapísal do svojej knihy života. Títo pre mňa svätí kňazi ma doteraz inšpirujú k tomu, aby som nebol kňazom preto, aby si ma všimli a ocenili ľudia, ale aby si moju kňazskú obetu všimol Boh.

 

Stalo sa vám, že prišiel za vami chlapec s túžbou: „Chcem byť kňazom ako vy?“

Tak s touto otázkou ste ma zaskočili. (úsmev) Neviem, či som niekoho až tak v živote inšpiroval, aby mi povedal, že chce byť kňazom ako ja, to by som ho určite nasmeroval o niečo vyššie… Ale už pri viacerých som bol vo chvíli, keď mi túžbu stať sa kňazom povedali ako prvému. Bol som vtedy neskutočne rád, že som mal milosť vypočuť si tento krásny oznam pre svet. Lebo tak, ako sa hovorí o novorodencoch, že sú dôkazom toho, že Boh ešte stále verí človeku, rovnakým dôkazom viery Boha v človeka, je aj to, že si ho zavolá do svojej svätej služby.

 

 



Komentáre