TOP

Števka a Janko Smolkovci: Pristrihli sme krídla pohodliu a vystavili sa neistote

Stretli sa počas pôsobenia v programe Teach for Slovakia. Obaja majú dobrodružnú povahu, majú radi turistiku a cestovanie a ani koronavírus im nezabránil vydať sa na vytúženú cestu okolo sveta. O tom, či sa ich predstavy naplnili a s čím museli a stále musia bojovať, sme sa rozprávali s manželmi Števkou a Jankom Smolkovcami.

Na vašej svadbe ste hostí poprosili o zvláštny svadobný dar – príspevok na cestu okolo sveta. Vydali ste sa však na ňu viac ako rok po svadbe. Prečo?

J: Hneď po svadbe sme boli dosť vyčerpaní – mali sme dosť náročné obdobie.

Š: Ja som si potrebovala oddýchnuť po svojich dvoch rokoch v Teach for Slovakia. A tiež som bola dosť emočne unavená, potrebovala som sa vysporiadať so smrťou ocka. Dala som si chvíľu voľno, potom som opäť začala pracovať, ale zistila som, že skrátka potrebujem načas úplný pokoj – chodiť na hory, variť a podobne. Veľmi mi to pomohlo.

J: Mali sme skrátka ešte dobré podmienky, aby sme ostali na Slovensku. Takže sme sa rozhodli zostať a ísť až o rok.

Š: A medzitým sme ešte kúpili byt a dali ho do prenájmu, takže sme ešte potrebovali vyriešiť aj praktické veci.

 

Čo by ste na tejto ceste určite chceli zažiť? Je nejaká krajina, do ktorej obaja túžite vycestovať?

J: Pred cestou som nevedel, čo presne by to malo byť, ani som nemal nejakú špeciálnu krajinu, do ktorej by sme určite mali ísť. Bolo to skôr také komplexné, že chceme ísť okolo sveta. Ale teraz viem, že asi by som chcel stráviť pár dní na nejakej lodi.

Š: Ja by som určite chcela navštíviť humanitárne projekty, na ktorých som bola ako dobrovoľníčka v minulosti – Honduras, Filipíny, prípadne nejaké ďalšie. Osobne veľmi túžim vidieť Himaláje a zažiť Nepál a nejaké osemtisícovky – to je môj cieľ. Ale v podstate fungujeme tak, že nemáme nejaký konkrétny plán. Cestujeme tak, ako nám konkrétna (aj „koronová“) situácia dovolí. Keď sa nám podarí pridať k nejakému projektu, tak na chvíľu máme nejaký plán, ale napríklad Panama vznikla úplne spontánne na základe toho, že bola otvorená a dalo sa tam cestovať. V praxi – niekam prídeme, niekoho stretneme, ten nám povie, čo sa oplatí vidieť. Alebo sa nakontaktujeme na niekoho zo známych. Napríklad teraz na nás v Hondurase bude čakať vincentínsky páter Jožko Kudla, ktorý tam pôsobí ako misionár. Ja som tam už bola ako dobrovoľníčka a teraz, keď tam prídeme, by sme chceli zorganizovať intenzívny kurz angličtiny pre deti z miestnej školy.

 

 

TAKMER SME SA VRÁTILI DOMOV 

Začali ste na Tenerife. Svadobná cesta – nuž, niekto by si predstavil, že ste spali v luxusných hoteloch… Ako to však bolo naozaj?

J: Na začiatok sme si zaplatili AirBnB, ktoré bolo veľmi lacné a podľa toho vyzerali aj podmienky – behali tam šváby a podobne. No a potom sme išli z miesta na miesto, niekedy sme spali vonku v spacáku, niekedy sme spali na hosteloch. Väčšinou sme si teda  nevyberali luxusné hotely, tým pádom aj ceny boli prijateľné, aj zážitky boli iné. Stretávali sme sa s ľuďmi a videli sme miesta, ktoré bežný turista nevidí.

Š: Obaja máme radi turistiku a snažíme sa navštíviť miestne pohoria, vystúpiť na nejaké vrchy. Na Tenerife to bolo Pico del Teide, tu v Paname zase vulkán Barú – najvyšší vrch Panamy, z ktorého vidno oba oceány, aj Tichý, aj Atlantický.

 

To si asi vyžaduje aj veľa kompromisov a odriekania. Čo ste sa počas vašej prvej zastávky naučili o sebe?

Š: Pre mňa bol prvý mesiac cestovania takto „nadivoko“ veľmi náročný. Mám rada oblečenie a teraz si predstavte, že so sebou mám len pár kusov základného oblečenia. Človek nevie, kde bude spať, stále má so sebou ťažký batoh; stále teda fňukám a stukám. Stále niekam kráčaš, orientuješ sa podľa toho, aké je počasie. Stravujeme sa tak, že máme so sebou jeden ešus a jednu plynovú bombu a tak si varíme, prípadne si občas niečo kúpime. Nie je to vôbec luxusné, ale zároveň je to úplne postačujúce. Prvý mesiac som sama so sebou bojovala, veľa som revala, bola som nepríjemná. A veľa som sa modlila za takú premenu. V istom momente som totiž povedala, že končím, ideme domov, pozerali sme letenky do Viedne – to bolo okolo Vianoc. Ale teda, veľa som sa modlila, pretože som cítila, že potrebujem v danej situácii zmeniť seba, lebo už sama so sebou neviem vydržať. A ono to postupne, pomaličky, prišlo. Asi aj takým rozhodnutím, že okej, ideme ďalej, do Panamy. Vedela som, že keď prekročíme oceán, už nebude také jednoduché vrátiť sa domov. Teraz som veľmi rada, že som sa prekonala a vydržala to. Bola to nádherná premena a pre mňa veľká milosť. Cítila som totiž, že tá moja „nepríjemnosť“ trvá už veľmi dlho a ten vzťah trpí. Mne teda veľmi pomohlo aj iné vnútorné nastavenie. Nechcem tým povedať, že zrazu mám ľahký batoh a nesťažujem sa, ale citeľne viem, že som iná, že som sa nastavila na vďačnosť. Janko mi pomohol, aby som sa na veci pozerala s vďakou. Aby som sa nesústredila na to, že mi všetko vadí, ale aby som bola vďačná za všetko, čo máme.

J: Mne, naopak, od začiatku veľmi vyhovoval takýto spôsob cestovania. Tá sloboda. Máme nejaké peniaze, máme poistenie, máme jedlo, sme zdraví. Deň bol pred nami a mohli sme si s ním robiť, čo sme chceli. Keď sme zažívali ťažšie obdobie, tak som si uvedomil, že nemá zmysel tlačiť to a pokračovať ďalej. Áno, bol to náš spoločný sen, ale trošku viac môj ako Števkin. A tak som si uvedomil, že väčšiu cenu ako splnenie si nejakého životného sna má pre mňa to, aby sme boli obaja v poriadku a aj sa prípadne vrátili na Slovensko, a tam si vyriešili tie veci, ktoré potrebujeme.

 

Súčasťou vašej cesty je aj odriekanie v rôznych formách. Možno to nazvať istou formou pôstu?

Š: Za mňa určite. Hoci pôst má pre mňa rôzne formy a každý ho prežíva subjektívne, v posledných rokoch som zistila, že ho chcem prežívať inak ako doteraz. V detstve som bola naučená napríklad počas Pôstu nejesť sladkosti alebo nepozerať telku, a to bolo pre mňa ako dieťa čisté utrpenie. Možno to však bolo aj na niečo dobré, naučiť sa sebazapieraniu. Ale teraz, na tejto ceste, si uvedomujem, že pôst alebo určitá forma odriekania si vecí musí spôsobiť dobrú zmenu – zmenu k lepšiemu. Aj keď som si prešla tvrdým bojom, mnohými rozhovormi sama so sebou, v závere viem, že som sa niekam posunula.Vidím, že ma to mení k lepšiemu, že sa dotýkam nejakej novej dimenzie svojej osobnosti – a to som doteraz nepoznala. Je to veľmi premieňajúce. V konečnom dôsledku som zistila, že nič z toho, čo mi chýba – pohodlie, oblečenie, mentálne pohoda, že nemáme dobrú kávu či dosť jedla – nepotrebujem. To je podľa mňa dôležitá časť na pôste – zistenie, že to, čoho sa na začiatku tak ťažko zriekaš, k životu nepotrebuješ, a bez toho si oveľa slobodnejší. Tak sa cítim na konci pôstu – slobodnejšia od seba, od sveta, od vlastného ega a, čo je skvelé, od vlastnej sebeckosti.

J: Určite cestovanie obsahuje aj odriekanie. Neviem, či by som to nazval pôstom, ale každopádne nemáte také pohodlie, ako keď ste doma. Mne to vyhovuje a  bol to aj jeden z cieľov našej cesty – pristrihnúť krídla pohodliu, ktoré nás obklopuje, keď sme doma, a vystaviť sa neistote a nekomfortu. To trošku zažívame, aj keď nie v úplnej miere, keďže sa stále pohybujeme v civilizovanom svete, všade sú obchody, väčšinou sa dá platiť kreditkou a vieme si nakúpiť, čo potrebujeme. Také niečo najbližšie pôstu sme zažili, keď sme doleteli do Panama City. Bol tam lockdown, do obchodu v ten deň mohli ísť iba chlapi (majú to na striedačku – jeden deň muži, jeden deň ženy), tak som teda išiel na nákup, no nenakúpil som na najbližšie dni toľko jedla, koľko by sa patrilo. Keď sme teda boli už uzavretí v lockdowne, ostali sme trochu v pomykove, či to s tým jedlom zvládneme. Ale ako išiel čas, tak sme si uvedomili, že je super, že sa musíme trochu obmedziť a šetriť jedlom. Nakoniec všetko dobre dopadlo a potraviny nám vystačili. Bol to však skvelý pocit oslobodiť sa od toho strachu, či máme dosť jedla, no zároveň sme si uvedomili, že niektorí ľudia sú na tom oveľa horšie ako my.

 

 

OBČAS NÁS PREKVAPÍ ROPUCHA ČI TARANTULA

V čase, keď robíme tento rozhovor, sa nachádzate v Paname. Prečo práve táto krajina?

Š: Boli sme na Tenerife a chceli sme prejsť cez oceán. Loď, ktorá nás mala previezť cez Atlantik, nakoniec neodišla, a preto sme hľadali lacné letenky. Bolo pred Silvestrom, najlacnejšie lety boli do Dominikánskej republiky alebo do Panamy a keďže v Dominikánskej republike bol náš expremiér, tak sme tam ísť nechceli. Rozhodli sme sa teda pre Panamu – je tam Panamský prieplav a dá sa odtiaľ cestovať na sever.

 

Učíte v medzinárodnej škole – škôlke. Obaja už máte predchádzajúcu skúsenosť s učením. V čom je táto škola iná?

Š: Viem porovnať skúsenosť zo slovenských i zahraničných škôl, no táto škôlka je iná v tom, že je to škola – škôlka pre deti miestnych prisťahovalcov, ktorí do oblasti Playa Venao prišli z rôznych častí sveta. Sú tu deti rôznych národností, ktoré hovoria zväčša dvomi-tromi svetovými jazykmi. Táto škola – škôlka učí štýlom Reggio Emilia a snaží sa o alternatívne prístupy k vzdelávaniu. Deti tu majú obrovskú slobodu v tom, čo robia a čo chcú robiť. Sú rozdelené do štyroch tried podľa schopností, veku a úrovne. Celé je to založené na báze hry, skúmania a objavovania sveta. Škôlka je situovaná v džungli blízko vodopádu. Areálu dominuje obrovský strom plný ostňov. Každý deň nás prekvapí nejaký nový návštevník – niekedy je to obrovská ropucha, inokedy tarantula. Triedu treba pred tým, ako do nej vojdu deti, očistiť od škorpiónov. Máme tiež jedno pravidlo, že deti musia mať vždy obuté topánky, aj keď sú to iba žabky alebo sandále.

 

Kam povedú vaše kroky najbližšie?

Š: Určite chceme pokračovať v cestovaní a najbližšie plánujeme ísť do Hondurasu. Potom by sme chceli ísť na sever, uvidíme, čo sa nám podarí a kam sa až dostaneme.

 

Čomu sa plánujete v budúcnosti venovať?

Š: Keď sa vrátime na Slovensko, veľmi by som sa chcela venovať projektu Omama a ak sa nám jedného dňa podarí založiť si rodinku, tak premýšľam aj nad profesionálnym rodičovstvom.

J: Mne dáva stále veľký zmysel pracovať vo vzdelávaní a vo výchove. Pracovať na posúvaní samého seba a ľudí okolo seba.



Komentáre