TOP

Strácajú Vianoce čaro, keď prestanem byť dieťaťom?

Ako deti sme sa hneď po letných prázdninách začali tešiť na Vianoce. Žasli sme nad krásou týchto sviatkov a nemohli sme sa ich dočkať. Končí sa čaro Vianoc dospievaním?

Žiariace svetielka vianočného stromčeka, nekonečné čakanie a zvedavosť, čo bude pod ním, fascinujúca tma v kostole, keď sa začne spievať Tichá noc, koledovanie a ak sa pošťastí, nádherne zasnežené ulice. Komu z nás sa nevyčarí úsmev, keď si spomenie na všetko to pekné, čo si pamätáme z Vianoc nášho detstva? Niet divu, že sú Vianoce azda najobľúbenejšími sviatkami detí.

Keď sme ešte boli deťmi, žasnutie nám išlo akosi „od ruky“. S pribúdajúcimi rokmi prichádza viac stresu, uvažovania, čo kúpiť najbližším, obavy, či bude všetko dokonale nachystané. Skúsme sa zamyslieť, či sme za posledné roky dokázali prežiť sviatky Božieho narodenia a vedeli žasnúť nad tým, čo Boh urobil pre nás. Či nám každý rok tento čas „nepretečie pomedzi prsty“. Veď my už vieme, že darčeky nenosí Ježiško (niekedy si ich dokonca sami vyberáme), polnočná omša už nie je ničím výnimočná, koledy sa tiež nezmenili. Výzdoba u nás doma je presne na tom istom mieste ako pred rokom, akurát sme museli vymeniť vypálené žiarovky na vianočnom stromčeku. Nad čím teda žasnúť?

 

Znova to isté?

Naozaj, z toho „vonkajšieho“ hľadiska sa deje rok čo rok to isté. Ten istý program a tie isté veci. Ale keď sa vhĺbime do tajomstva Vianoc a pripomenieme si ich pravý zmysel, môže nám to pomôcť znovu objaviť tie iskričky, ktoré žiaria v detských očiach. Uvidíme pozlátku, ktorá nezhrdzavie, započúvame sa do piesní, ktoré sa nám neobohrajú, prežijeme chvíle, ktorých sa nepresýtime.

 

Kristus – Alfa a Omega

Centrom pozornosti kresťana by mal byť v každom smere Kristus. Veď on je ten, ktorý nás zachránil a ktorý nám zjavil nekonečnú milosrdnú lásku Otca. A práve zjavenie Otcovej lásky je zrejme ústredným cieľom všetkej jeho činnosti – osobitným spôsobom jeho vykupiteľského diela. Uvedomujeme si však, ako veľmi nás Boh miluje? Skúsme sa zamyslieť, akú veľkú lásku nám prejavil vo svojom narodení. Pomôže nám to zaľúbiť sa do novonarodeného Ježiša a žasnúť nad Božou láskou.

 

Boh v maštali?

Boží Syn prichádza do malej smradľavej maštaľky. Neprichádza s hromobitím alebo veľkolepým sprievodom. Jemne sa dotýka sveta, nenarúšajúc ticho veľkej noci, v ktorej sa Boh narodil ako človek. Nechce rušiť, nechce sa natískať. Jemným plačom vyslovuje prvú kázeň o nekonečnej Božej láske. Akoby volal: „Pozrite, takto vás miluje Otec, že ma poslal, aby som sa stal prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.“ Boh prekročil priepasť medzi nami a ním. On jediný mohol a on aj chcel. Z lásky. Rozhodol sa povýšiť človeka a spojiť ho v tom najužšom možnom spojení so sebou – v únii ľudskej a božskej prirodzenosti v osobe Božieho Syna, Ježiša Krista. Stalo sa to už pri počatí, no teraz viditeľným spôsobom môžeme adorovať novonarodené Jezuliatko, ktoré ohlasuje šialene zamilovaného Boha. Nikto sa nebojí dieťatka, ba naopak – každý ho chce vziať do rúk a pohojdať – jemnučko, aby neplakalo. Boh sa stal zraniteľným, aby sme sa ho nebáli, aby sme túžili prísť k nemu, aby sme sa ho mohli dotknúť.

 

Dojatie alebo pohoršenie?

Je to také jednoduché, až sa nám to zdá bláznivé a nepochopiteľné. Ale ono to naozaj pravda je! Práve preto k Bohu ťažko prichádzajú tí, ktorí chcú mať všetko pod kontrolou. Keď totiž Boh prichádza na svet ako malé bezbranné dieťa, odzbrojuje všetkých múdrych a vznešených. Vyráža dych a dovolí nám jediné – pohoršiť sa a odmietnuť alebo usmiať sa, kľaknúť a túžiť zostať v nemom úžase.

 

Pastieri, mágovia a Herodes

Odlišný postoj vidíme aj u kráľa Herodesa na jednej strane, a u mágov a pastierov na strane druhej. Najprv sa pozrime na pastierov, ktorých prekvapí anjel počas nočnej stráže. Dúfali, že to bude pokojná noc ako všetky predošlé. Boh ale skrze anjela vnáša do ich života nepokoj. Bude to nepokoj  vedúci k radosti, akú doteraz nezažili. Dozvedajú sa, že mesiášske časy sa napĺňajú a narodil sa Spasiteľ. Prečo obyčajní, prostí pastieri a nie veľkí znalci zákona? Pretože prijatie zvesti si žiadalo pokorné, jednoduché a na Božie zázraky otvorené srdcia. Anjel zvestuje správu, za ktorú by človeka, ak by ju vyslovil on, označili za blázna alebo rúhača. Znakom, ktorý im odhalí identitu Spasiteľa, je „dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 12). Boh sa zaodel do plienky – aký nádherný prejav lásky! Boh sa vložil do našich rúk, nahý a bezbranný, aby ukázal, aké je jeho srdce pri stretnutí s pokornými a biednymi, ktorí však očakávajú jeho príchod.

Napokon spomínaný rozdiel medzi Herodesom a mágmi. Keď sa od nich Herodes dozvie, že je tu niekto, kto by mohol ohroziť jeho moc – hoc aj bezbranné dieťa – začne sa vypytovať. Herodes potrebuje o Ježišovi dostať informácie. Mágovia túžia po jedinom – stretnúť ho, aby ho mohli adorovať.

 

A my?

Vidíme, že pre niektorých je betlehemské dieťa vyrušením z ich istôt, snahy mať všetko pod kontrolou, a preto aj ohrozením. Pre iných je príležitosťou skloniť sa pred Božím majestátom, ktorý sa najviac zjavil v pokore, poníženosti, sebadarovaní. A my? Kde sa nachádzame? Je novonarodený Boží Syn pre nás príležitosťou na poklonu? Alebo nás dieťa v jasliach iba vyrušuje v našich myšlienkach, či sme všetko nachystali a či máme nakúpené darčeky? Nezabudli sme žasnúť nad tým najväčším darom, ktorý nám daroval Otec – nad jeho milovaným Synom?



Komentáre