TOP

Štvoro pôstnych predsavzatí celkom na mieru ženám

Pôst už beží – aké predsavzatie na zmenu ste si dali? Alebo ešte nemáte?
Prižmúriť oko nad stavom dlážky a riadu

„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci..  Mária si vybrala lepší podiel…“ (Lk 10, 38 – 42)

Ako často sa my ženy podobáme práve tej Marte: všetko aby bolo tip-top! Vyplniť teda toto predsavzatie je náročné: pretože hneď ako slniečko zasvieti do okien po zime, už sa ich chystáme umývať – a pre istotu aj všetko ostatné, však je to potrebné! Pôst však nie je o tom, že máme chválu statočnej ženy z Knihy prísloví uviesť do úplného extrému (a seba do stavu sebazničenia). Aj preto by hlavnou pôstnou „dekoráciou“ nemala byť handra, ale Písmo či iná dobrá duchovná literatúra.

Pôst je čas, keď sa máme viac zastaviť, počúvať, stíšiť sa. Darovať Bohu a sebe sústredený, ničím nerušený čas na naplnenie svojho srdca. Zaujať postoj Márie, ktorá sedí pri Ježišových nohách a počúva. To je ten lepší podiel, pozícia, v ktorej dostanem viac pokoja. To je čas, keď sa učím lepšie rozlišovať a podľa toho konať. Počúvať, čo práve mne hovorí môj Boh, je vynikajúcou investíciou a školením práve pre nás, ženy: len takto budeme vedieť byť prvé, ktoré prinesú radostnú správu o vzkriesenom Kristovi iným. A: byť v tejto pozícii uveriteľné a presvedčivé – práve preto, lebo budeme vedieť, komu sme uverili, kým pre nás je, čo to stálo a kde by sme boli, ak by nás on prvý nemiloval až do krajnosti…

 

 

Učiť sa viac dôverovať Bohu

O nič nebuďte ustarostení. (Flp 4, 6)

Hovorí niekto o nás? Ako sa to dá, nebyť ustarostené? Máme predsa v srdci toľkých ľudí a chceme im dobre: manžela… deti… (jedno smrká, druhé bolí zub… alebo s ním máva puberta… )… moju susedu…. kolegyňu z práce…  Zabolí nás všeličo a nie je nám jedno, čo sa deje, predovšetkým, ak je to zlé. Tak veľmi túžime, aby všetci mali to, čo potrebujú, aby prosperovali, aby šli dobrou cestou…! Čo sa dá, vieme urobiť rukami… hlavou…  To je omyl?

Áno, Boh nám dal obrovské srdce. Také, do ktorého sa vojdú všetci tí, ktorých stretávame. Ale: dal nám to srdce práve preto veľké a ruky malé (a možnosti ešte menšie), lebo našou úlohou nie je prioritne v prvom rade urputne hľadať, ako by sme tomu druhému pomohli. Naše srdce je plné iných práve preto, že má byť akousi „ohlasovňou požiarov“, odkiaľ treba hlásiť potrebu pomoci na centrálu. Pretože tam na to majú vybavenie, ľudí, sú rýchli a profesionálni. Koľkokrát sa nám stalo, že sme sa vložili do nejakej pomoci, až sme zabudli na ostatné svoje stavovské povinnosti, a všetko nás to zomlelo. Pomoc nedopadla, ako by sme chceli. Rozbili sa naše vzťahy a vyčerpali sme sa nadobro. A to všetko práve preto, lebo sme urobili ako ohlasovňa požiarov to, čo má robiť požiarna stanica. Našou úlohou je v prvom rade dať všetky potreby naše aj iných do rúk Bohu. Naplno všetko odovzdať. Boh bude konať – inak, vo svojom čase, svojím spôsobom, cez situácie a ľudí, ktoré by sme my nikdy nepoužili… ale výsledok bude skvelý. Potrebujeme sa mu naučiť dôverovať – aj čo do výsledku pre iných, aj v tom, že tento postoj chráni naše sily, srdce, aj naše poslanie, pre ktoré nás Boh prioritne postavil tam, kde sme. Učiť sa dôverovať Bohu je nesmierne ťažká úloha! Ale… prestaneme byť minimálne potom nervózne, bude v nás pokoj. Málo?

 

 

Nešomrať, nekritizovať, nehovoriť zle o druhých

„Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka.“ (Mk 7, 20)

Slová sú silnou stránkou ženy, aj keď možno nepatrí k výrečným. A pretože sme aj stvorenia domýšľavé s túžbou po dokonalosti, občas naše slová ne(do)padnú najlepšie. „Zase si si neupratal po sebe ponožky!“ „Moja svokra by mohla viac dať pozor na to, aký poriadok má ona doma, ako kontrolovať stav maľovania u nás!“ „Nepýtaj sa ma na kolegyňu: nemá štipku rozumu ani cti!“ Nepoznáme? Sme nespokojné, máme názor, či len hnev a povieme to.

Lenže slová hovoria o tom, čo je v našom srdci – a my sa chceme podobať svojmu Bohu. Potrebujeme sa naučiť často hovoriť slová ocenenia, chvály, obdivu, pokoja, prijatia, lásky, povzbudenia… Aj vo chvíľach, ktoré si vyžadujú pravdu. Ako inak to znie: „Viem, že si veľmi unavený, ale veľmi by ma potešilo, ak by si si vzal tie ponožky a odniesol ich do prania. Budeš taký láskavý, prosím?“ Kým otvoríme ústa, vždy si musíme pripomenúť: máme aj cez slová priniesť pokoj a dobro!

 

Darovať si čas na niečo číro ženské a krásne

„Hľa, všetko robím nové.“ (Zjv 21, 5)

Pôst je dobrým priestorom na radikálnu zmenu – a to nielen v tom, že odstránime, čo nebolo dobré a nahradíme to. Pôst môže byť nádherný, kreatívny, inšpirujúci. A to vtedy, ak sa každá z nás vráti k tomu, čo je pre ženu vlastné: ku kreativite a radosti z tvorenia. Je jedno, či si zručná v handmade alebo vieš ledva vyfarbiť maľovanku. Je jedno, že tvojím tvorením je kopanie hriadky a sadenie karotky. Je jedno, že si kreatívna jedine pri varení. Vráť sa k tomu, čo prinášalo radosť do tvojho vnútra a posväcovalo čas, vracalo nadšenie a hrdosť na seba.

Ak to nemáš… alebo si na to už celkom zabudla – hľadaj, v čom ťa Boh obdaroval, urobil výnimočnou, inou… skúšaj sa to naučiť – práve teraz cez pôst. Inšpirácií je dosť: postačí len vrátiť sa k pravidelnému, dennému čítaniu dobrej knihy a podeliť sa s tým, čo si čítala, s dobrou priateľkou alebo dať inšpiratívny, pozitívny status na svoj fb profil.

 

Tak, do čoho sa pustíš?



Komentáre