TOP

Svedectvo: Keď ultrazvuk ukáže, že srdiečko už nebije…

Volám sa Barbora a môj život na prvý pohľad vyzerá ako z rozprávky. Pochádzam z milujúcej viacpočetnej kresťanskej rodiny, ktorej domovom je malá obec na úpätí krásnych Malých Karpát. Svoje štúdium som úspešne zakončila vysokou školou v Nitre a potom som sa vydala. Veľmi šťastne. Ako dobre sa to začína, však? Ideálne.

Autorka: Barbora

Mám toho najlepšieho manžela na svete. Veľmi sa ľúbime. Čím ďalej, tým viac. V kostole pri mojom „áno“ sa mi hlas netriasol – bola som si úplne istá, že on je ten pravý. Po svadbe sme začali riešiť bývanie, čo sa nám, našťastie a vďaka jeho obetavej mamine, podarilo. Hneď po bývaní sme začali riešiť dieťatko. Znova ideálne, počali sme. Odjakživa som vedela, že chcem byť mamou. Už ako malá som vymýšľala mená pre svoje deti. Od štrnástich rokov som snívala o tom, že môj syn sa bude volať Jonáš.

 

Najprv deti, potom kariéra

Keď som bola v puberte, moji starší súrodenci si založili rodiny a mali deti. Veľa som sa od nich a popri nich naučila – bežnú starostlivosť, prebaľovanie, stravovanie. S otvorenými očami som nasávala všetko, čím si museli prejsť, a postupne som si vytvárala reálnejší a úprimnejší sen, akou mamou budem ja. Môj sen a silná túžba po rodine sa odzrkadlili aj na mojom vysokoškolskom štúdiu.

Stále som vedela, že radšej ako budovať kariéru budem vychovávať svoje deti. Stačilo mi počas semestra dávať pozor na prednáškach a poctivo si plniť svoje vysokoškolské povinnosti, aby som prechádzala skúškami. Raz sa mi však stalo, že som zo skúšky mala jednu z najhorších známok. Vyučujúci ma poznal a vedel, že učivu rozumiem lepšie, tak mi známku odmietol zapísať s tým, že mám určite na viac.

Ja som to vedela tiež, no snažila som sa mu vysvetliť, že neštudujem vysokú školu kvôli červenému diplomu. Chcem učivu rozumieť a nebyť hlúpa, no hneď po škole si chcem založiť rodinu a nerozbiehať kariéru. Mojou kariérou mala byť rodina. Učiteľ ostal v nemom úžase. Vraj od študenta ešte nič podobné nepočul. Povedal mi, že ma rád spoznal a že mi praje do života len to najlepšie. Bolo to pekné, milé a povzbudzujúce. Keby však vedel, aké náročné bude pre mňa mať tú rodinu, o ktorej som toľko snívala a toľko som ju plánovala…

 

 

Čo také by sa mohlo stať…

Dobre sa hovorí, že ak chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch… Pri tých mojich sa isto dobre pobavil. Čakali sme naše prvé bábätko. Bolo to krásne. Môj manžel dostal pod vianočný stromček malinké ponožtičky. Plakal od dojatia. Veľmi sme sa tešili. Hneď sme všetko plánovali, všetkým sme okamžite radostnú novinu oznámili… Ach… boli sme tak strašne naivní.

Keď som prišla na prvý ultrazvuk, kde mi mali potvrdiť tehotenstvo, doktorka mi povedala, že mi nemôže potvrdiť tehotenstvo, pretože sa jej obraz nejako nezdá. Veľmi som sa hnevala. Čo je to za doktorku, ktorá nevie, či som tehotná, alebo nie? Hnevala som sa zbytočne, lebo som o tom nevedela absolútne nič. Prišla som na druhý ultrazvuk. Vydýchla som si, lebo doktorka mi povedala, že srdiečko bije. Tešila som sa a odľahlo mi. Nepremýšľala som nad zlými scenármi. Čo také by sa mohlo stať?

Nasledoval tretí ultrazvuk. Doktorka pozrela obraz a… bábätku nebilo srdiečko. Snažila sa mi to jemne oznámiť, no ja som ju nechápala. Nebije? Čo sa stalo? Stala sa nezvratná vec… Volá sa to zamlčaný potrat. Dieťatko v maminom brušku umrie, no nenastane krvácanie, žena si to nemá ako všimnúť. Zistí to, až keď príde na kontrolu k lekárovi.

Bola som taká naivná, že som sa pýtala doktorky, či je to isté a či sa to nezmení. Ona mi povedala, že je to isté a nič sa na tom nezmení. Pýtala som sa na ďalší postup. Povedala mi, že hneď na ďalší deň sa mám hlásiť v nemocnici a že mi budú musieť urobiť zákrok. Pre tých, ktorí nemajú dostatok vedomostí – ide o ten istý zákrok, aký sa robí ženám, ktoré idú dať dobrovoľne zabiť svoje dieťatko, pretože už ho nechcú. Pre mňa jedna z najnepochopiteľnejších vecí.

 

 

Iba ďalšia v poradí?

Prišla som do nemocnice. Bola som doslova vystrašená – ako baránok, ktorý ide na zabitie. To, že si vás tam prezerajú doktori a neznámi muži a sestričky vás berú ako ďalšiu v poradí, ešte nie je to jediné a najhoršie. Veľmi som plakala. Nedokázala som sa upokojiť a neplakať. Paradoxne som prestala plakať, až keď ma ubytovali na izbu. Potešila som sa, že tam možno budem sama. Vybrala som si posteľ pri okne. Aspoň som nemusela čumieť do steny. Návliečky boli síce oprané, no boli krvavé od predošlých pacientok.

Prišla prvá spolubývajúca. Veľmi plakala. Skoro celý čas, čo tam bola. Prišla na štvrtý potrat, pretože jej zomrelo bábätko po tom, ako ju jej vlastná mama dobila do brucha, aby ho zabila. Nechcela, aby sa to dieťa narodilo, lebo bývala s nejakým mužom na robotníckej ubytovni s dvoma ďalšími deťmi, ktoré mala každé z iného predošlého vzťahu. Hovorím si, aká zlá situácia. Vlastne ja som tam tá šťastná. Doma som mala krásneho a milujúceho manžela, nielen nejakého „partnera“. Čakal ma doma šťastný domov v našom vlastníctve, nezaťažený pôžičkami.

Potom prišla tretia spolubývajúca. Staršia pani, na jej diagnózu si vôbec nespomínam. Spomínam si však, že nám hovorila strašidelnú historku o tom, ako bola v pôrodnici a nejakej žene tam v deviatom mesiaci tehotenstva zomrelo bábätko a musela ho mŕtve porodiť. Dodnes sa toho desím.

Keď prišiel večer a všetko stíchlo, všetky sme v tom tichu a tme ležali. Nikto nespal. Veď kto by spal v tom strachu pred tým, čo sa na druhý deň malo udiať? Ako sme tam ticho ležali, okrem vzlykania druhej spolubývajúcej bolo počuť plač z novorodeneckého oddelenia pod nami. Bolo to ako horor? Peklo? Očistec? Zrazu prestala vzlykať druhá spolubývajúca a nahlas sa spýtala: „Počujete plač tých bábätiek? Prečo ich nikto neutíši? My tu máme mŕtve deti v bruchách a pod nami sú živé deti, ktoré plačú.“ A vzlykala ďalej.

Na druhý deň môjho „pobytu“ ma čakal zákrok. Prišla som pred tú miestnosť. Triasla som sa od strachu. Doslova. Triasla. Potom sa otvorili dvere. Viezli odtiaľ ženu v totálnom bezvedomí. Bola na zákroku predo mnou. O chvíľu takto budú viezť mňa, vravela som si. Vošla som dovnútra, kde bol celý lekársky tím. Okolo päť až desať ľudí. Musela som si dať dole nohavičky, vyliezť na kozu, roztvoriť nohy a dať ich hore.

Bolo to ponižujúce. Ale nutné. Bola som ako vo výklade. Každý sa mohol pozrieť. Ale nikto sa nepozeral. Je to ich práca a nie je to pre nich zaujímavé. Prišla pekná a sympatická doktorka, dala si rúško, predstavila sa a povedala mi, že mi teraz dá do žily „náladovečku“, a… nič.

 

 

Prázdno, tma, vyplo ma. Snívalo sa mi, že som s manželom a sestrou pozerala telku. Dodnes si to pamätám a zdá sa mi to trochu vtipné. Potom, akoby v sne, som len počula: „Prebuďte sa, všetko dobre dopadlo.“ Priviezli ma na izbu. Pamätám si len malé útržky – ako sa ma snažili dať na posteľ a ja som vôbec nespolupracovala, ako som iba napísala manželovi: „OK.“ Potom som spala.

Po dvoch hodinách od zákroku som mohla vstať, konečne sa najesť a napiť (asi desať hodín pred zákrokom nesmiete jesť a tri hodiny predtým nesmiete piť). Zobudila som sa v kaluži krvi. Už som chápala, prečo sú tie periny od krvi. Medzi nohami som mala pichnutú bavlnenú vložku. Vstala som a šla na WC. Liala sa zo mňa krv. Napísala som manželovi, že už som hore a že môže po mňa prísť (tri hodiny po zákroku môžete ísť domov).

Ani som sa nestihla zbaliť a niekto už klopal na dvere izby. Bol to môj manžel. Môj poklad. Môj princ. Svetlo mojich dní. Moja záchrana. Držal v ruke najnádhernejšiu kyticu, akú som v živote videla. Presne môj štýl. Poľné kvety. Bol krásny on aj tá kytica. Moje spolubývajúce otvárali oči. Bolo mi ľúto, že iba ja som dostala kyticu. Bolo mi ľúto, že jedna pôjde naspäť do „robošskej“ ubytovne a druhá pôjde naspäť k svojmu starému nevládnemu manželovi.

Šli sme domov. Zotavovať telo i dušu. Mne sa to podarilo tak do mesiaca. Dostať sa z toho najhoršieho. Z tej traumy. Manželovi sa to podarilo skôr. On je môj oporný stĺp. Prešli tri mesiace a my sme sa opäť mohli pokúsiť o ďalšie bábätko. Podarilo sa. Počali sme. No naša radosť netrvala dlho.

V piatom týždni som začala krvácať. Mala som „trošku väčšie šťastie“. Bol to spontánny potrat a nemusela som znovu absolvovať zákrok, kyretáž. Je to vlastne vypudenie obsahu maternice, po ktorom sa kovovým nástrojom, kyretou, zoškriabu steny maternice. Niečo ako menštruácia, ale umelá, násilná, neprirodzená.

Žena zistí, že je tehotná, najskôr v štvrtom týždni tehotenstva. V piatom týždni začína bábätku biť srdiečko. Kým príde žena na potrat – umelé prerušenie tehotenstva (ten výraz je pre mňa sci-fi, lebo ak je to umelé prerušenie tehotenstva, kedy má potom to tehotenstvo pokračovanie?), tak už bábätku veselo bije srdce. Bábätko sa teší, že je mu teplučko v mamičkinom brušku. Cíti sa tam ako v nebíčku. A vtom príde pekelný kovový nástroj, ktorý začne ničiť celý jeho bezpečný svet. Zoškriabe ho bezcitne, bez varovania, výzvy… bez toho, aby za to to maličké stvorenie mohlo. Čím si to zaslúžia tie malé nevinné stvorenia? Tým, že žijú?

 

 

Proste a dostanete

Ach, ako by som bola rada, keby žili naše prvé dve detičky. Čo by som za to dala! Vzhľadom na všetky predošlé udalosti som podstúpila viaceré vyšetrenia, ktoré dospeli k tomu, že mám problém so zrážanlivosťou krvi. Trošku sme si vydýchli, že sme konečne spoznali príčinu. Našťastie, tento problém sa dá medikamentózne liečiť, a tak sme mohli znova skúsiť počať. Podarilo sa… Teraz asi čakáte a ste v napätí, ako sa náš príbeh uberal ďalej. Či dobre, alebo tragicky.

V Svätom písme sa píše, že keby sme mali vieru ako horčičné zrnko, tak by sme vrchy prenášali. Ja s manželom sme v tomto prípade mali vieru asi ako melón. A tak to aj dopadlo. Proste a dostanete. Narodil sa nám prekrásny, najúžasnejší, najlepší a najdokonalejší syn Jonáško.

On je to, prečo sa oplatilo narodiť. On je ten, pre ktorého sa oplatilo celé tehotenstvo si pichať každý deň injekcie, dvestosedemdesiat dní. On je ten, pre ktorého sa oplatilo prebdieť x nocí, mať hemoroidy, čapy na mandliach, vyvracať kilá zvratkov, mať opuchnuté nohy, popôrodnú inkontinenciu, strie, dvadsaťpäť kíl navyše, prekonať tehotenskú cukrovku a… On je ten dôvod, pre ktorý sa oplatilo sedemnásť hodín rodiť. Ak by sme mali mať ďalšie deti, pokojne by som si to zopakovala celé ešte raz. Len nech sa narodia živé a zdravé.

Uplynul istý čas. Jonáško nám rástol ako z vody, robil nám veľkú radosť. Obrovskú a neopísateľnú. Mať deti nie je iba zábava. Je to tvrdá drina. Je to práca na dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Ak chcete dieťa dobre vychovať, najskôr zmeňte seba. Ak chcete, aby bolo pokojné, musíte byť pokojní vy. Ak chcete, aby bolo slušné, musíte byť slušní vy. Všetko, čo robíte, od vás okopíruje. Ak chcete, aby vaše dieťa bolo dobré, musíte byť lepší, ako je vaša predstava o dobrom dieťati.

 

 

Jonáško má veľmi rád detičky. Má dvadsaťjeden mesiacov, a tak sme si povedali, že mu urobíme radosť a posnažíme sa, aby mal súrodenčeka. Pán nám požehnal a veľmi sme sa tešili. Už som videla Jonáška, ako sa stará o svoju sestričku alebo bračeka. Naplánovali sme si veci. Bola som na ultrazvuku, všetko bolo v poriadku. Srdiečko krásne bilo. Tešili sme sa.

Na Vianoce mi bolo dosť zle, ale cítil sa tak aj manžel. Potom ochorel aj Jonáško. Deň po Troch kráľoch mi však bolo už veľmi zle. Manžel ma chcel vziať k doktorovi, ale ja som nechcela. Na druhý deň som mala mať kontrolný ultrazvuk, tak som si vravela, že počkáme. Ráno som začala krvácať. Niekedy je to v tehotenstve normálne, no mala som zlú predtuchu. Šla som k doktorke. Na monitore sa neukázalo bijúce srdiečko. Bábätko bolo podľa meraní dva týždne mŕtve. Umrelo zrejme na Štedrý deň.

Krvácanie bolo slabučké a boli tam isté riziká, čiže bolo potrebné znovu absolvovať zákrok. Bola som zmierená, smutná, odovzdaná do Božej vôle. Pred zákrokovňou som vzývala svojich obľúbených svätcov, aby mi pomohli. Boha som prosila, aby mi dal silu naplniť jeho vôľu. Bábätko zo mňa mŕtve vyškriabali.

Keď ma po narkóze prekladali na lôžko, Boh ku mne prehovoril. Povedal (parafrázujem): „Vyhľadaj spôsob, ako o tomto všetkom dáš vedieť ľuďom. Tvoj príbeh sa musí dostať k čo najviac ľuďom, aby to malo zmysel. Musí sa dostať k ženám, ktoré uvažujú nad potratom. Potrat je vražda, ktorú treba zastaviť.“ A tak na mňa apeloval, že som si sadla k počítaču a napísala som vám svoj príbeh. Neviem, ako a či sa k vám dostane, ale… ak na bojisku niekto obetuje svoj život pre záchranu druhého, dostane ocenenie – vyznamenanie.

Ja nechcem ocenenie, nechcem uznanie, ľútosť. Nič z toho mi nepomôže a nič z toho nepotrebujem. Mám šťastný život so svojím manželom a s naším Jonáškom. Potrebujem iba, aby sa tento text dostal ku všetkým, ku ktorým sa má dostať. Ak tento text zachráni jedno nenarodené dieťa pred potratom a to dieťa sa narodí a bude žiť, až potom bude naplnená Božia vôľa a až potom bude mať zmysel smrť našich troch detičiek. Prosím všetkých, ktorí si prečítali tento príbeh, aby ho posunuli ďalej. Nebuďme ľahostajní k životu. Buďme zodpovední. Prosím.



Komentáre