TOP

Svedectvo z púšte

Trvalo mi viac ako dva roky, kým som sa odhodlal napísať svedectvo o tom, ako Boh trochu dobrodružne viedol našu rodinu. Ale hovorím si, že vtedy, keď si izraelský národ zapisoval svoje skúsenosti s Bohom, často od udalosti tiež uplynulo veľa času. A bolo to na prospech celej veci. Len s odstupom času sa upokoja emócie a uvidíme to, čo je naozaj dôležité.

Autor: Peter Ballon

Aj ja som si dosť dlho vo svojom vnútri upratoval, premýšľal a hľadal význam. Nepochopil som ešte úplne všetko, ale myslím si, že už je čas podeliť sa s ostatnými. Skúste, prosím, vidieť v tomto príbehu lásku a starostlivosť dobrého Boha, ktorému sa oplatí dôverovať, aj keď veci nie sú také, ako by sme chceli.

Kedysi som na jednej duchovnej obnove počul, že Boh zachraňuje rodiny. Môžem to potvrdiť aj ja. V týchto časoch, keď sa stráca úcta spoločnosti k hodnote rodiny, nám Boh ukázal, aká je pre neho rodina dôležitá. A vie si použiť rôzne prostriedky, aby ju mohol obdarovať. Stále platí aj príslovie, že ak Bohu dáme svoj čas, on sa odmení požehnaním.

 

„Teš sa, pláň a pustatina, plesaj púšť, a rozkvitni sťa jesienka!“ (Iz 35, 1)

Toto svedectvo chcem napísať aj ako osobný príbeh stretnutia sa s Bohom. Chtiac-nechtiac musím niektoré časti príbehu skrátiť alebo vynechať. Zároveň musím povedať, že doma nie sme žiadni svätci, a to vlastnou vinou platí niekoľkonásobne hlavne o mne samotnom. Tiež úmyselne neuvádzam detaily a dovoľte mi povedať, že by som podobnú skúsenosť odporúčal, iba ak ste aj po dlhších modlitbách presvedčení, že je to Božia vôľa.

Začnem svojou skúsenosťou s Duchom Svätým, ktorá tomu dala rámec. Po skúsenosti s jeho prijatím (nakoľko som toho bol schopný) dostal môj život nové farby a dynamiku. Skoro hneď som zažil krízu, aby sa po nej mohlo uskutočniť uzdravenie. Bolo to neplánované, neočakávané, ale silné. Popritom som bol ponorený v určitej životnej a pracovnej prázdnote a nude. Akoby sa moje posilnené vnútro už necítilo dobre v starých schémach. Cítil som, že by som potreboval zmenu a nadýchnutie.

Intuícia mi hovorila, že zahraničný investor postupne zatvorí fabriku, v ktorej som pracoval. A pracoval som dosť veľa, takže na rodinu mi často už nezostávala energia. Narodilo sa nám druhé dieťa a doma som bol tak či tak odstrčený na druhú koľaj. Väčšinu lásky, ktorú moja manželka mala, a skoro všetku energiu venovala starostlivosti o deti. Viem, že robila, čo mohla. Ale prinieslo to do vzťahu aj pokušenia a boje.

 

 

„Vezmi ma na chvíľu z tejto Zeme, nechám sa unášať vetrom do vnútrozeme…“ (Heartbeat, Vezmi ma)

Raz som sa na podvečernej omši spýtal Boha, čo mám ďalej robiť, a prekvapivo som vo vnútri zacítil jasný pokyn: „Choď do komunity v Španielsku.“ Musím povedať, že ma to aj prekvapilo, aj potešilo. Nadchol som sa, lebo Španielsko mám veľmi rád. Ale uvedomil som si, že toto manželku nevezme. Náš malý syn mal vtedy len tri mesiace. Okrem neho tu bola ešte staršia trojročná dcéra. Ja už som síce predtým počul, že podobné komunity existujú, ale nič som o nich nevedel, ani som nikoho nepoznal. Nielen v Španielsku, ale ani na Slovensku.

Prišiel som domov a manželka reagovala presne podľa očakávania – strach a obavy. Uhral som to tak, že sa budeme modliť a uvidíme. Prebehol zhruba mesiac a pol a ja som bol stále naklonený a hľadal som možnosti, ako to zrealizovať. Rozprával som sa s kňazmi a zvažoval. Postupne to aj manželka prestávala zásadne odmietať. Skúsil som osloviť komunity, predstaviteľov združení, biskupskú konferenciu… a nič. Už som to aj pomaly chcel vzdať.

Pri premýšľaní o tom ma premohol silný pocit mojej malosti a Božej veľkosti. Bol som skutočne malý a Boh bol obrovský. Nemal som strach, ale skôr určitú bázeň. Nechcel som to byť ja, kto by spochybňoval Božie plány. Vtedy som Bohu povedal, že rád pôjdem (a ja som sa naozaj tešil), len nech to zariadi on. Približne do troch dní prišla z jednej komunity odpoveď v češtine, že sa máme ozvať a porozprávame sa. Predstavený komunity totiž chvíľu študoval v Čechách a tá čeština dosť potešila manželku, lebo jednou z jej obáv bola jazyková bariéra.

Slovo dalo slovo a dostal som pozvanie prísť sa pozrieť. Skoro som skákal od radosti, manželka súhlasila a ja som na víkend odletel do zimného španielskeho vnútrozemia. Bol to skutočný šok. Síce mi vopred povedali, že je to „špeciálne miesto“, ale až po príchode som zistil, čo tým mysleli. Bola to stredne veľká kamenná dedina, v ktorej bola hmla väčšinu času, čo som tam strávil. Videl som len niekoľko starších ľudí a bola tam hrozná vlhká zima, ktorá liezla hlboko do tela. Dostal som zápal ucha, a tak som hneď pootravoval hostiteľov.

Komunita bola malá a medzinárodná, mala silné zvyky a rozumel som veľmi málo. Ľudia v komunite sa mi však páčili a dobre sa mi tam modlilo. V tej modlitbe som cítil, že Boh nás tam volá. Málokedy prehováral tak jasne ako vtedy a pamätám si, že som aj plakal od dojatia. Obrazy z Písma dostali tvar a život a boli tam pre mňa. V modlitbe Boh začal hovoriť o púšti.

Asi existuje veľa variantov púšte – a toto bol jeden z nich. Nie nadarmo komunita nazýva to miesto „telocvičňou viery“, občas aj s povzdychom. Už predtým som sa dostal do bližšieho kontaktu so spisom Ozeáša, od ktorého je známa veta: „Preto ju ja vyvábim, zavediem ju na púšť a prehovorím k jej srdcu.“ (Oz 2, 16) Cítil som, že aj moja manželka by to potrebovala. Rozhodol som sa, že ak je toto to, čo máme urobiť, tak sem pôjdeme na šesť mesiacov.

 

 

„Pripadol mi diel v kraji prekrásnom: a je to pre mňa znamenité dedičstvo.“ (Ž 16, 6)

Pred odchodom na túto návštevu som mal sen, alebo skôr bdelú predstavu. Ocitol som sa na jednom známom mieste pri potoku blízko mojej dediny. Bola práve smutná neskorá jeseň a ja som bol rovnako smutný a osamelý. Zabudol som na geografickú realitu a rozhodol som sa putovať k prameňu toho potoka. Tým som sa dostal na iné miesto, ktoré som tiež poznal, ale teraz bolo úplne zmenené.

Musím napísať, že aj po takej dlhej dobe mám z tej predstavy silné zimomriavky. Z trúbky obrastenej machom tam vyvierala voda. Napil som sa a umyl sa. Zrazu v mojom vnútri začala rásť veľká radosť a tá zimná krajina sa začala meniť. Stromy zakvitli a priamo v sivom asfalte pri mne vyrástol krásny malý kvietok. Nevedel som, čo to znamená, ale akosi som tušil, že voda by mohla byť Duch Svätý.

Keď sa potom v jeden deň tá spomenutá španielska hmla roztrhla, kňaz z komunity ma vzal na prechádzku k prameňom v dedine. Bolo to krásne miesto, malý kopček s výhľadom a pomníkom človeka, ktorý dal svoj život pri záchrane dediny pred lesným požiarom. Neviete si však predstaviť moje prekvapenie, keď som zbadal prameň. Trúbka z mojej predstavy totiž bola práve tam, ešte aj s tým machom. Kňaz sa začudoval, keď som sa tam v tej zime umýval a pil. Mnou pritom zatriasli emócie.

Komunita vyhodnotila, že nás prijme, ja som Bohu povedal, že pôjdem, keď bude manželka súhlasiť. Po návrate som jej povedal len to, že je to špeciálne miesto a je to úplne iné, než by čakala. Odcestoval som hneď na dlhšiu služobku a poprosil som manželku, aby študovala Ozeáša a rozhodla sa sama. Fotky som sľúbil ukázať po návrate. A ona mi po návrate bez toho, aby poznala detaily, povedala, že cíti, že by sme mali ísť. A spomínala, že ju v Ozeášovi silne oslovovalo slovo „púšť“.

 

 

„Povedz mojej duši: „Ja som tvoja spása.““ (Ž 35, 3)

Tak som začal riešiť – práca, letenky, organizácia, rodičia, kamaráti. Dostali sme pár úškrnov, trochu výsmechu, trochu závisti a trochu strašenia. Ale všetci sme sa začali tešiť, učiť sa po španielsky a plánovať…

Po príchode sme sa snažili prispôsobovať zmenenému rytmu, jazyku, zvykom… a nebolo to ľahké. Komunita nám veľmi pomáhala. V dedine nebol skoro žiadny vizuálny smog, mali sme na mobile internet s maličkým objemom dát a všade to bolo veľmi ďaleko. Zrazu sme boli po siedmich rokoch manželstva každý deň spolu a ja som nechodil do práce. K prenajatému domčeku som mal na sebarealizáciu záhradku, ktorú priamo napájala voda z „môjho“ prameňa. A rástlo to tam požehnane. Komunita sa modlila, aby sa mi rozviazal jazyk ako Balámovej oslici, a ja som naozaj stratil ostych hovoriť po španielsky.

S predstaveným komunity sme začali študovať biblickú školu. Veľmi to prospievalo mojej modlitbe a vzťahu s Bohom. Skoro každý deň som chodil na prechádzku so synom v kočiariku a modlil som sa, kým on spal, aj hodinu, aj dve. A niečo sa vo mne pohýnalo. Boh tam bol mojou útechou a pevným bodom v neznámom prostredí.

Pamätám si, že bolo pred Veľkou nocou, keď mi raz večer začalo dochádzať, ako som vlastne oddelený od predchádzajúceho života. Uvedomil som si, že vôbec neviem, čo bude ďalej. Prišla na mňa úzkosť. Podvečer som šiel k „svojmu“ prameňu a modlil som sa, naozaj som sa silno modlil a túžil po Ježišovej prítomnosti.

V duchu som sa pýtal, či sa mám báť budúcnosti, a zrazu nejaký hlas v mojom vnútri povedal: „Ja som tvoja budúcnosť.“ Chvíľu mi trvalo, kým naskočila myseľ a došlo mi, že „Ja som“ je meno Boha v Starom zákone. Ale prišla aj veľká radosť a naivne som si hovoril, ako som sa dobre pomodlil, a nevedel som sa dočkať, kým to poviem predstavenému komunity.

 

„Včasráno pôjdeme do viníc pozrieť sa na vinič, či sa už rozvíja, či sa kvet otvára, či kvitnú granátovníky. Tam ti dám svoju lásku.“ (Pies 7, 13)

Zažíval som nádherné obdobie počas modlitebných prechádzok s kočiarom. Príroda rozkvitla, vresy nahodili kvety, stromy a kríky listy, oteplilo sa. Všetko kvitlo a kričalo o novom živote. Ja som sa cítil neskutočne milovaný a v Božej pozornosti. Bol som na tých lúkach úplne sám a cítil som, že Boh toto všetko pre mňa pripravil. A ja, cítiac nadpozemskú starostlivosť, akoby som sa do neho zaľúbil. To ticho a pokoj za dedinkou mi uľahčovali sústredenie a pripomínali mi záhradu na randenie.

 

 

„… ani sa nebudem báť šeliem a prekročím silákov a hranice.“ (Ján z Kríža, Duchovná pieseň)

Nechcem celú našu skúsenosť vykresľovať len v ružovom. Bojovali sme aj s mnohými nepriazňami. Deti boli choré, boli sme aj u lekárov, aj so strachom v noci na pohotovosti. Na ceste sa nám pokazilo auto. Vôbec sme nerozumeli, ako niektoré veci fungujú, tak sme sa miestami strápnili.

Život s ustálenou rutinou, pracovným tlakom, ale aj bezpečím a pohodlím sme nechali za sebou a učili sme sa spolu znovu fungovať. Kto čo kedy urobí, kto pôjde nakúpiť, kto bude môcť kedy študovať, kto kedy pomôže v komunite. Nevyhli sa nám ani hádky. Občas vznikali nedorozumenia, občas sme boli zasa osamelí. Ale boli sme tam spolu, tak sme sa postupne viac a viac zbližovali.

Manželka viac maľovala. Doma na to nikdy nemala čas. Začala aj spievať v kostole a šlo jej to úžasne. Aj deti sa postupne trochu osmeľovali a na akciách komunity si našli kamarátov. Niekedy pred koncom sme si s manželkou naozaj hlboko vydiskutovali bolestivé veci v našom vzťahu a hľadali sme riešenia, ako ich napraviť. Ako sa prehlbovala manželkina modlitba, aj jej zranenia sa stávali jasnejšími a viditeľnejšími. Veľa sme sa o nich rozprávali a nakoniec našla odvahu požiadať ma o modlitbu za uzdravenie. Ja som našiel odvahu to urobiť, a keď som sa za ňu modlil, silno plakala a uľavilo sa jej.

Musím povedať, že Slovensko mi nechýbalo ani minútu. Veľmi som si obľúbil Španielsko, miestny jazyk, tradície a jedlo. Začal som sa však v modlitbe pýtať, čo máme urobiť ďalej. Modlil som sa za prorocké slovo a jedna sestra, ktorá prišla do komunity na návštevu, cítila potrebu napísať nám list. Postupne sa mi rozjasňovalo, že naša cesta je vrátiť sa. Posilnení, plní života a radosti.

 

 

„Pôjdeme všetci spolu obdivovať divoký horský tymián okolo kvitnúceho vresu…“ (Francis McPeake, Divoký horský tymián)

Nakoniec sa možno spýtať, na čo to bolo celé dobré. Nebol to len výmysel unavenej hlavy? Nápad z tela? A čo bolo potom? Všetky odpovede nemám, ale teraz vidím hlavný význam v tom, že sme boli spolu ako rodina v prostredí, ktoré nebolo zaťažené starými zvykmi a prialo duchovnému životu. Naozaj sme sa ako rodina viac zžili.

Pred odchodom som na svoje deti nemal veľa času ani energie. A vnútri som si to vyčítal. Teraz som dcéru každý večer uspával, rozprával sa s ňou o všetkom a učil ju modliť sa. Náhodou to bolo práve v období, keď začala viac potrebovať otca. Doteraz spolu spomíname na to, čo bolo pre ňu vtedy najdôležitejšie, na všetky tie veci, ktoré sú pre štvorročné dieťa najväčším zážitkom. Náš vzťah je úplne iný a aj keď som znovu v kolotoči života, je stále vrelý a radostný.

Ako rodina sme si upratali dôležité veci a s manželkou zdieľame rovnaký duchovný základ postavený na skúsenosti. Pre nás oboch je to spomienka na spoločný čas, ktorý sa nedá ničím nahradiť. Čas spoločného chodenia je v porovnaní s tým len ako diapozitív v porovnaní s fotkou v HD rozlíšení. A vôbec to nie je iba časovou vzdialenosťou. Tie jemné odtienky zážitkov sú naše a často ich nie je možné ani niekomu vysvetliť. To ten pocit Božej starostlivosti pridal tejto skúsenosti ďalšie rozmery.

Naozaj som vnímal Božie požehnanie na každom našom kroku. Niektoré bolo viditeľné, niektoré na prvý pohľad neviditeľné. Úprimne závidím ľuďom, ktorí môžu toto žiť stále, ale uvedomujem si aj, že je to poriadne náročné. Viem, že Boh tam bol s nami a urobil z toho obdobie rastu pre náš ďalší život. Aj môj pracovný, aj osobný, lebo odvtedy sa nám narodilo ďalšie dieťa. Moja intuícia sa totiž ukázala ako správna a ja som si musel od Boha prosiť novú prácu. Zariadil ju a som v nej doteraz.

A tá púšť? Tú pre nás tvorila hlavne skúsenosť oddelenia od sveta, ktorý sme dobre poznali, oslobodenia od internetu a výdobytkov techniky a aj určitá monotónnosť prostredia. Spätne si myslím, že to bolo potrebné, aby sme sa znovunastavili a vnorili sa do seba. Asi som potreboval duchovnú skúsenosť, počas ktorej by som bol pokojný a v bezpečí a mohol od Boha prijať, čo mi chcel dať. Podobne bola na tom manželka. Teším sa, keď vidím, že si prehĺbila duchovný život a žije ho aj pri všetkých ťažkostiach a bojoch.

Pri každých chválach, ktoré zažívam, ďakujem Bohu za svoju španielsku skúsenosť. Za to, že nás viedol, že hovoril k môjmu srdcu. Z toho „svojho“ prameňa Božej lásky som sa napil, koľko mi môj malý pohár dovolil. Naozaj som odchádzal nasýtený a občerstvený. Viac už som nemohol.

Možno by som si želal, aby som na tieto dary vedel lepšie reagovať. Doteraz mi chýba to vydanie sa do Božích rúk, lebo – aj keď je ťažké – posilňuje modlitbu. A ruch sveta, v ktorom žijeme teraz, nám znepokojuje srdce, a to potom nedokáže cítiť Božieho Ducha. Napriek tomu dôverujem, že Boh nás bude ďalej viesť. Viem, že som dal svoj život Bohu, a už si ho nikdy nechcem vziať späť.



Komentáre