TOP

Synovec blahoslaveného Titusa Zemana: Viera mu dala silu žiť pre iných

Titusa Zemana poznal od narodenia ako jeho synovec a birmovný syn. Život svojho ujčeka má naštudovaný od A po Z, veď o ňom zhromažďoval materiály k procesu blahorečenia. Michal Radošinský (67).

Kde siahajú vaše prvé spomienky na Titusa Zemana?

Keď moji rodičia alebo jeho súrodenci začali o ňom hovoriť, stišovali hlas. Nebolo veľmi vhodné ujčeka nahlas spomínať, hrozilo väzenie. Bol persona non grata, aj všetko, čo sa ho týkalo. Napríklad môjho otca vyhodili zo zamestnania, keď sa dozvedeli, že má zatvoreného švagra. Nebrali ohľad ani na to, že má tri maloleté nezaopatrené deti a manželku na materskej.

Ako deväťročný, keď bol ešte ujček vo väzení a ja som išiel na birmovku, zvolil som si ho za birmovného otca. Po jeho prepustení z väzenia som si myslel, že som jeho obľúbenec, lebo mi dával rôzne darčeky. Ale to si myslel každý, lebo ku každému pristupoval tak, akoby bol jeho stredobodom pozornosti. Tento jeho prístup bol evidentný a prirodzený. Každý sa cítil ako jeho obľúbenec a každý si obľúbil jeho. To sa mi potvrdilo neskôr, keď som začal zisťovať o ňom informácie a stretal som ľudí, ktorí ho poznali či už ako jeho študenti, alebo ako spolubratia.

 

Portrét dona Titusa Zemana

 

„DOKEDY TO CHCEŠ ODKLADAŤ?“

Prečo ste sa práve vy rozhodli sumarizovať materiály, ktoré boli podkladom pre proces blahorečenia?

Bál som sa o tom v minulosti hovoriť, ale asi v roku 1990/91 som počul vnútorný hlas, že treba pre ujčeka niečo urobiť, lebo on urobil veľa pre ľudí a treba mu určitou formou prejaviť úctu. Povedal som o tom mame, tá sa poradila s kamarátkami a povedali mi, že v žiadnom prípade to nemá robiť niekto z rodiny, ale saleziáni alebo cudzí ľudia. Po nejakých piatich/šiestich rokoch sa ten hlas ozval znova. A zase tá istá tortúra, zase som to potlačil. V roku 2002/03 sa ozval tretíkrát: „Dokedy to chceš odkladať? Koľkokrát ťa mám o to prosiť?“ Kňazi mi neskôr povedali, že ma o to žiadal Duch Svätý. A tak som začal zháňať informácie a súčasne som o svojej činnosti informoval provinciála saleziánov.

V roku 2010 to dospelo až k tomu, že sa začal proces blahorečenia a vieme, ako skončil. Keď sme už počas prípravných fáz konzultovali s Vatikánom niektoré skutočnosti, došli ohlasy, že takejto osobnosti mal byť už proces urobený dávno! A vraj prečo s tým prichádzame tak neskoro. Potvrdilo sa to aj v procese – komisie, ktoré o ňom rozhodovali, mali deväť členov a všetci odporúčali pokračovať a dokončiť proces, čo sa vraj stáva výnimočne.

 

Prečo ste jeho proces blahorečenia robili ako mučeníkovi?

Keď som v začiatkoch bližšie oboznámil s jeho životom Stanislava Zvolenského, vtedy ešte biskupa pôsobiaceho v tom čase v Trnave, povedal mi, že tu stojí za úvahu, ktorou cestou procesu blahorečenia ísť – buď cestou svätého života, alebo mučeníctva. Ja som mu povedal, že cesta mučeníka je priamočiarejšia, lebo sa tam nepožaduje zázrak. A to som vtedy netušil, že zázrakov bude viac.

Päť/šesť rokov sa rozmýšľalo, ktorou cestou ísť. Aj v deň, keď zasadala komisia, hovorili, že to ešte zvažujú. Keď sa skončilo prvé verejné otváracie zasadnutie procesu a boli zvolané komisie, aby začali rokovať, tak menovaný vicepostulátor mal presne vek, keď zomrel Titus – päťdesiatštyri rokov a štyri dni. Išiel dolu schodmi porozprávať sa s komisiami. Cestou pocítil, akoby ho niekto zozadu posotil, ale keď sa v letku obzrel, nevidel nikoho. Dopadol hlavou na kvetináč, vyliata krv vytvorila plochu asi jeden štvorcový meter. Lekár sa neskôr vyjadril, že by stačil možno milimeter a zomrel by. Keď mi to oznámil Mons. arcibiskup Zvolenský, opýtal som sa: „Chcete ešte väčší dôkaz, akou cestou ísť?“ Povedal, že mám pravdu. Aj tým sme dostali akoby odsúhlasenie od Najvyššieho, že to, ako sme sa rozhodli robiť proces, bolo správne. Potvrdil to krvou, ktorá tam bola preliata, že to má byť proces mučeníka.

 

Narazili ste pritom aj na nejaké problémy?

Treba si uvedomiť veľký časový odstup. Nejde len o to, čo je napísané na papieri – v dokumentoch, dôležitý je výklad textu. Ak som našiel v spisoch, že ujček Titus podpísal zápisnicu, kde je napísané, že bol agentom Vatikánu či CIC alebo podobné nezmysly, treba si uvedomiť, že určite bolo na ňom použité obrovské psychické a fyzické násilie, keď to na seba podpísal – napriek tomu, že to bol výmysel. Nehovoriac o tom, že k tomu donútili ešte ďalších účastníkov úteku. Najskôr sa to stalo v Bratislave v Severnom opevnení Hradu a potom, keď ich odviezli do Leopoldova, kde boli tri mesiace zatvorení a vypočúvaní. V prípade dona Titusa to platí nie dva, ale možno desaťnásobne, čo potvrdzujú zranenia, ktoré mu spôsobili. Keby to odmietol podpísať, bili by ho dovtedy, kým by to nepodpísal. Bola to určitým spôsobom sebazáchova, z tej ľudskej stránky, ale nie zo strany viery, lebo tú nezradil a ani Cirkev. Naopak, je obrovským vzorom pre mnohých veriacich, že bol schopný ísť vo svojej obete až do krajnosti. A prijal to, čo od neho Boh žiadal, aby podstúpil túto obetu. Aj mnohí neveriaci alebo inoverci mu preto vzdávajú úctu.

 

„IBA“ DVADSAŤPÄŤ ROKOV

Akým spôsobom vaša mama pomáhala donovi Titusovi s útekmi?

Keď sa schovával u mojich rodičov, tak jej povedal – choď tam a tam, ten a ten sa tam schováva, tomu povedz, aby prišiel za mnou do vášho bytu. Ona išla, odovzdala odkaz, vrátila sa a oni potom prišli. Už to, že sa u nich skrývali, bol veľký prehrešok. Ona by dostala možno pätnásť rokov za napomáhanie pri útekoch a otec tým, že sa snažil nebyť v jeho prítomnosti a odišiel z bytu, v ktorom bývali, akože kvázi na prechádzku a na druhý deň sa to zopakovalo, mohol by dostať osem až dvanásť rokov za to, že to neoznámil. Lebo stačilo, aby ste vedeli, že je niekto u niekoho, koho hľadá polícia, a to už hneď bolo päť až osem rokov väzenia. Niektorí, ktorí pomáhali pri úteku, dostali roky väzenia.

 

Napríklad?

V súdnych procesoch, ktoré nadväzovali na proces s Titusom Zemanom a spoločníkmi, boli súdení práve tí, ktorí vedeli, že sa pripravovali na útek a neoznámili to, a tí, čo im napomáhali. Komunistická mašinéria si takto držala moc a tak sa o ňu bála, že každý bol pre nich nepriateľom. A keď nebol, tak si ho z neho urobili. Lebo ak sa im niekto dostal do pazúrov, tak bol problém, aby sa odtiaľ dostal živý a zdravý. Donútili ich podpísať všelijaké nezmysly, urobili z nich špiónov, a potom ich popravili, aby neskôr nemohli prezradiť, že to všetko bolo fingované. Ale to sa v prípade Titusa Zemana nestalo.

 

A čo sa stalo?

Nejakým Božím riadením dostal iba dvadsaťpäť rokov. Ale nedotkla sa ho ani jedna zo šiestich amnestií, ktoré boli vyhlásené v Československu počas jeho pobytu vo väzení. Nemal skrátený trest ani o minútu. Keď išiel skoro po trinástich rokoch na slobodu, stále bol sledovaný. V jeho dokladoch som našiel jediný červeným písmom napísaný doklad o vyhlásení mlčanlivosti. Keď ho prepúšťali na slobodu, musel podpísať, že čokoľvek prezradí z pobytu vo vyšetrovacej väzbe a väzení, sa bude považovať za porušenie zákona, teda návrat do väzenia na zvyšných dvanásť rokov.

 

Don Titus pred rodným domom, okolo roku 1941

 

PÁN NECHCEL, ABY PREŠLI

Koľko chlapcov spolu previedol v prvej a druhej skupine?

V prvej boli šiesti klerici a jeden novokňaz, v druhej ich bolo celkovo dvadsaťsedem vrátane prevádzačov, ktorí ich sprevádzali. Prechod cez rieku Moravu bol ako chôdza po odbalenej žiletke. Každý, kto bol videný, bol zastrelený. V Rakúsku sa dostali do ruskej zóny, kde v prípade chytenia nasledovalo vydanie československým orgánom a následným odsúdením do väzenia.

Organizátorov útekov bolo viac, avšak jedine don Titus sa správal ako dobrý pastier – odviedol svoje ovečky až do košiara – do Turína k saleziánom. A nechal sa pritom viesť Duchom Svätým. Nešiel do polemiky s Duchom Svätým, že to nebude robiť. V roku 1950 bol na fare v Šenkviciach, mohol zostať sedieť na svojom kaplánskom mieste a neriskovať. Ale to opustil a obetoval sa pre chlapcov, ktorí sa chceli stať kňazmi. Keď ho odrádzali, aby to nerobil, že sa dostanú do väzenia, jeho odpoveď bola: „Ale niekto sa musí obetovať za tých chlapcov! Nemôžeme ich nechať tak! Keď aspoň jeden z tých, ktorým pomôžem ujsť, sa stane kňazom namiesto mňa, aj vtedy to má zmysel!“ Naozaj to bral ako úlohu, ktorou ho poveril Pán a nehovoriac o tom, že na to dostal aj požehnanie od hlavného predstaveného.

 

Poďme späť k tretej skupine, ktorá neprešla. Ako prechod vyzeral?

Hovorí sa, že mala zlé poveternostné podmienky, pršalo, bolo chladno a rieka Morava bola rozvodnená. Viem, že druhá skupina prešla za ťažších podmienok. Morava bola rozvodnená podobne pri druhej, ako aj pri tretej ceste. Keď išla druhá skupina, ujček odpadol, padol na štrkový povrch a primŕzali naňho kamienky, na tráve bola srieň. Tá sa tvorí, keď je okolo nuly až mínus jeden stupeň. Máme hydrologickú správu, ktorá hovorí, že pri treťom prechode bolo medzi päť až sedem stupňov. Tretia skupina nemala horšie podmienky ani v teplote, ani v pomeroch. Preto hovoríme, že Pán nechcel, aby prešli. Robil všetko pre to, aby prišli k rieke neskoro, sťažil im podmienky, niektorí sa im podvolili, nevedeli sa rozhodnúť, čo ďalej, hoci im ujček hovoril: „Ja som sa pred tromi týždňami vrátil! Dokázali sme prejsť cez Moravu, je možné zdolať ju! Poďme a snažme sa ju prejsť!“ Niektorí to psychicky nevydržali. Vtedy mladí chlapi, keď som sa s nimi neskôr rozprával, hovorili, že to zavinili tí starí kňazi. Ale najstarší z nich mal iba štyridsaťdeväť rokov, druhý iba štyridsaťjeden a ďalší boli ešte mladší. Takže, akí starí kňazi? To znamená, že nebolo v Božom pláne, aby prešli. Vybral pre nich úlohu misionárov a všetci sa jej zhostili. Zvyklo sa o ňom hovoriť ako o nešťastnom, nevydarenom prechode, ale sme skupina ľudí, ktorí hovoríme, že tento bol najvydarenejší. Otázka je prečo, veď ich chytili a dostali sa do väzenia.

 

Prečo teda najvydarenejší?

Na to je jednoduchá odpoveď. Keď don Titus došiel do Turína, predstavení mu ponúkali, nech ide od sveta na misie a neriskuje ďalej život. Ale on považoval za poslanie, ktorým ho poveril sám Pán Boh, aby odvádzal chlapcov do zahraničia, aby mohli dokončiť štúdium teológie. On takto plnil Božiu vôľu. A keď dostal tú ponuku, zvažoval – ísť, nejsť? Potom predsa len zvíťazilo to, na čo poslanie dostal – nešiel na misie do sveta, ale vrátil sa preto, lebo ho Pán Boh určil na iné misie. Nie do sveta, ale na tie najhoršie miesta na svete – väznice s najťažšími zločincami. Medzi nimi robil misionára, tam šíril Božie slovo, spovedal, rozdával prijímanie, povzbudzoval ich vo viere, pomáhal im prežiť ten ťažký život. Tam bol misionárom. Pán si ho vyvolil na takéhoto misionára. Aj chlapci, ktorí sa s ním dostali do väzenia, mu v tom pomáhali.

Keď sa Anton Srholec stretol s ujčekom, ten sa ho opýtal, či sa naňho nehnevá, že to takto zle dopadlo a že sa dostal do väzenia namiesto toho, aby sa dostal na slobodu a tam mohol doštudovať. On mu povedal, že nie, ale naopak, ďakoval mu za cestu života, ktorá mu bola dopriata.

 

V októbri 1965 na oslave po prepustení z väzenia (sprava: don Titus, švagor Imrich, sestra Johana a synovec a birmovný syn Michal Titus)

 

CHLEBOVÝ RUŽENEC

Aké boli spôsoby vyšetrovania vo väzbe, keď chytili dona Titusa?

Priam zverské. Dolámaná kľúčna kosť, nosná prepážka, prasknutá lebečná kosť s dôsledkom straty vedomia a sluchu, plnenie tela cez konečník, nevedel definovať čím, až do prasknutia, bitka po celom tele. Hovoril aj, že opakovane doniesli vedro s výkalmi a topili ho v nich, pokiaľ sa nezačal dusiť, až potom ho vytiahli a opakovali to. Boli to doslova neľudské, amorálne skutky.

Počas vypočúvania v Leopoldove dostal vnuknutie – nejakou formou odovzdať odkaz o tom, že ho mučili. Začal robiť ruženec z chleba. Aj z toho minima, čo dostával jesť, robil guľôčky a prikladal ich na nitku. Po každom mučení pridal jedno zrniečko. Vo veste je namiesto rukáva lem, ten rozpáral a zašil tam ruženec. Tak sa dostal domov. Pri prvej návšteve, ktorú mu povolili vo väzení, naznačil, že niečo by tam mohlo byť. Teta, ktorá to našla, skonštatovala, že tam bolo asi päťdesiatosem guľôčok. O tom, aký to bol ruženec, jej povedal po prepustení z väzenia. Máme teda dosť presné informácie, že päťdesiatosemkrát bol surovo mučený a bitý počas vyšetrovacej väzby. Čo nasledovalo vo väzení, to sú ďalšie kapitoly.

 

Mučenie teda pokračovalo aj ďalej vo väzení?

Jednoznačne vieme, že bol bitý aj počas väzenia, mučený, vystavovaný chladu a hladu. Strava bola v takom minimálnom objeme, že niektorí sa vyjadrovali, že bolo veľa na zomretie, ale málo na prežitie.

 

Čo to znamená?

V tábore „L“ v Jáchymove či v leopoldovskej väznici, si napríklad jeden bochník museli rozdeliť ôsmi, čo sú asi dva/tri tenučké krajce chleba na deň pre človeka, ktorý ťažko fyzicky pracoval.

 

Keď spomíname tábor „L“ v Jáchymove. Čím bol špecifický?

Spracúvala sa v ňom všetka vyťažená uránová ruda z jáchymovskej, příbramskej a hornoslavkovskej oblasti. Denne lopatami spracovali aj dvesto ton materiálu. Aby vládali plniť väčšie výkony, tak si urobili väčšie lopaty a tvrdili, čo som čítal, že lopata vážila od dvadsať do štyridsať kíl. Podľa toho, aká kvalitná bola tá ruda. Čím kvalitnejšia, tým ťažšia. V niektorých obdobiach v jáchymovskej, příbramskej a hornoslavkovskej oblasti bolo viac ako trinásťtisíc väzňov. V tábore „L“ sa pracovalo dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Jedna zmena musela spracovať približne šesťdesiatšesť ton. Na obed dostali len pár rozvarených zemiačkov poliatych nejakou omáčkou z rozvarenej cibule. A ak nepodali požadovaný výkon, stravná jednotka sa ešte znižovala.

A zima. Baraky boli zbíjané z mokrých dosiek, keď uschli, urobili sa v nich štrbiny. Ujček hovoril, že v lete sa pozerali na hviezdy a v zime sa zobúdzali zasnežení alebo im primŕzali topánky o podlahu. A o zaobchádzaní radšej nejdem ani hovoriť. Väzni, ktorí prežili koncentračné tábory, napríklad Dachau, a potom sa dostali do L-ka, vyhlásili, že život v tábore „L“ bol ťažší.

 

Ako dlho tam Titus bol?

Necelý rok a pol. Zachránilo ho to, že sa vo veľkej miere vyťažila uránová ruda a nebol dôvod tábor udržiavať.

 

Ktoré väzenia Titus „absolvoval“?

V podstate „povymetal“ všetky najťažšie väznice v bývalom Československu – začal v Ilave, potom Mírov, Jáchymov – tábor „L“, Leopoldov a Valdice. Veľmi veľa toho musel zažiť. Pán Boh mu síce dal, aby prežil, ale nie dlho. Keď bolo riziko, že pôjde znovu do väzenia, zomrel. Dostal tú milosť, aby ho prestali trápiť, a Pán Boh si ho povolal k sebe.

 

Procesia na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi (Božie telo) vo Vajnoroch v júni 1968

 

QUO VADIS, TITUS?

Čo môže blahoslavený Titus a jeho život povedať človeku dneška?

Povzbudzuje nás v našej viere, aby sme vytrvali vo svojom povolaní. Zároveň nám ukazuje, že viera mu dáva silu rozdávať sa, nežiť pre seba. On nečakal, kým ho niekto poprosí o pomoc, nečakal, kým ho chlapci navštívia a opýtajú sa ho, či má nejaké riešenie. Pripravil útek a potom šiel za nimi, ponúkol im ho. To už aj predtým robil vo svojom živote. Napríklad, keď išli študovať do Ríma, dal svoju teplú bielizeň spolubratovi. Neváhal, keď zbadal, že mu je trošku zima. To je silný odkaz pre dnešok. Môže nám ukázať cestu ľudského prístupu medzi ľuďmi, nie za každú cenu z niekoho niečo vydolovať a zneužiť svoju moc či intelekt. Je to Boží dar, rozdávať lásku nezištne. Takisto nevzdávať sa, ísť za cieľom, ktorý cítime, že by sme mali naplniť. Jeho bezhraničné rozdávanie sa bez akejkoľvek špekulácie, čo z toho budem mať. A to, že všetci ľudia sa v jeho prítomnosti cítili ako stredobod jeho pozornosti.

 

Ako to vyzeralo v praxi?

Skúste si predstaviť, že niekde je dvadsať ľudí a vy dokážete k nim tak pristupovať, že všetci povedia: „Ja som sa cítil, že on sa venoval iba mne.“ Toto rozdávanie sa, ani cit pre svedomie, nie je v našich časoch populárne. On aj pri vynesení rozsudku, keď dostal možnosť obhájiť sa, namiesto toho, aby vinu zvaľoval na svojich predstavených, povedal: „Svedomie mi nič nevyčíta. Som spokojný. Všetko, čo som robil, som robil z lásky k Cirkvi, a osobitne k saleziánskej spoločnosti, a nemám čo ľutovať.“ Úplne sa vložil do Božích rúk a spoľahol na Prozreteľnosť.

 

Ako to vnímate, že váš ujo a birmovný otec má titul blahoslaveného, mučeníka?

Tým, že som celé roky žil v presvedčení, že on si zaslúži ocenenie za svoj obetavý život, tak to beriem prirodzene. Nie je to totiž ocenenie priznané Bohom, dali mu ho ľudia, pre ktorých a za ktorých sa obetoval, aby chránil vieru. Pán Boh mu už istotne dávno dal svoje ocenenie za obetu, ktorú bol ochotný podstúpiť v jeho mene.

 

Cítite jeho pomoc aj dnes?

Áno. Jeden z posledných badateľných darov od neho je práve druhá kniha s jeho autentickým životopisom, ktorú som o ňom napísal. Už som ju mal dopísanú a asi tri mesiace som rozmýšľal, ako ju mám nazvať, aby ho vystihovala. Jedného dňa som sa zobudil a vedel som názov. Dostal som totiž od neho knihu Quo vadis? od Sienkiewicza. Dal som jej názov Quo vadis, Titus? Takýmto spôsobom, aj keď oneskorene, som mu opätoval dar, ktorý som od neho z lásky dostal.

 

Vystihuje táto otázka jeho život?

Ukazuje na celý jeho život od narodenia často chorý, uzdravený na príhovor Sedembolestnej Panny Márie, rozhodnutie stať sa kňazom, vešanie krížov na biskupskom gymnáziu tak, že sa dostal do zorného poľa ŠtB už v roku 1946, potom rozhodnutie prevádzať chlapcov, prežitie vyšetrovacej väzby, väzenia. Celý jeho život je v tej jednej vete obsiahnutý: Kam ideš, Titus? Kam smeruješ svojím životom a čo si ochotný obetovať pre vieru z lásky k Pánovi?

Foto: archív respondenta



Komentáre