Tá kázeň sa nedá počúvať!
Nedávno zaznel v jednej búrlivej debate medzi mladými ľuďmi výrok – veď sa tie kázne nedajú počúvať! Ten kňaz len karhá a poučuje a hovorí od veci. Naozaj?
Napísať dobrú kázeň nie je ľahké. Hoci nie som kňaz, mala som možnosť si to vyskúšať. V maturitnom ročníku sme si mohli vybrať, či chceme písať homíliu alebo diskusný príspevok (v rámci slohovej práce na slovenčine). Oba útvary sme museli následne odprednášať.
Kedy inokedy dostanem šancu postaviť sa pred spolužiakov a vyskúšať si kázanie? Chopila som sa tohto nápadu a napísala som nie jednu, ale dve kázne. Samozrejme, nemohla som ich prečítať obe. Ale pochopila som jednu vec. Príprava dobrej kázne si vyžaduje čas, skúsenosti a do istej miery aj znalosť poslucháčov. Ale poďme pekne poporiadku.
HOMÍLIA AKO TAKÁ
Slovo homília znamená familiárny rozhovor. Asi taký, ako viedol Pán s učeníkmi na ceste do Emáuz. Prekvapenie? Máte pocit, že homília je mnohokrát len monológ karhajúceho kňaza? Nuž, realita sa občas neprelína s ideálom, ale aj kňaz je len človek.
Kázaním ako takým sa zaoberá dokonca jedna samostatná rehoľa – Rehoľa bratov kazateľov (Ordo predicatorum) – dominikáni. Z praxe sa dozvedám, že dominikáni sú vychýrenejší spovedníci ako kazatelia (dúfam, že sa moji známi a priatelia teraz neurazia), no napriek tomu poznám niekoľko bratov, ktorí dokážu zaujať svojimi kázňami naozaj širokú vzorku poslucháčov.
Vráťme sa k tomu, že dobrá kázeň má pripomínať rozhovor. Také rozprávanie sa má štyri stupne (netušili ste to, však? :)). Prvým je oznámenie toho, čo sa stalo. Druhým je vysvetlenie, ako sa to stalo. Tieto dva stupne sa označujú ako notické. Po nich ale prichádza tretí stupeň – ovplyvnenie (do budúcna si daj na neho pozor! alebo: spravil si to fakt dobre!), a to smeruje k zavŕšeniu, ktoré spočíva v zjednotení (modlime sa za to, stretneme sa aj nabudúce, budem na teba myslieť). Tieto druhé dve zložky sa označujú ako pragmatické.
AKO DLHO A O ČOM KÁZAŤ?
Povedzme si to rovno – do kostola cez týždeň nechodievame práve najčerstvejší. Skoro ráno, pred prácou, ledva vnímajúc bežné úkony, úchytkom cez obednú prestávku na „dvanástku“ alebo po vyčerpávajúcom dni večer. Ani jeden z týchto opísaných stavov nie je ideálny, ba dokonca ani úplne vhodný na vnímanie kázne.
Niekedy sa zvyknem poobzerať počas kázne okolo seba – a to, čo vidím, je tou najlepšou spätnou väzbou na to, aká je dnes kázeň. Ak kazateľ rozpráva tak, že sa ľudia každú chvíľu pozerajú na hodinky, babky pod lavicou potajomky preberajú zrnká ruženca alebo sa polohlasno modlia Korunku či niečo iné (fakt sa mi to stalo), prípadne mamičky kŕmia svoje deti čímkoľvek, len aby ešte chvíľku vydržali, faktorov môže byť niekoľko, no väčšinou je dôvod ten, že ich kázeň nezaujala.
Mnoho závisí aj od postoja samého kazateľa. Raz kázal jeden môj kamarát, mladý diakon, no z kázne som toho veľa nemala, lebo babky predo mnou si šepkali, aký je „šumný“ a „dobre káže“. Fakt dobre káže, no nepočula som :D. Na druhej strane, zažila som kazateľov, ktorí sa postavili k ambónu, otvorili si „fascikel“ (dobre, dajme tomu, že vytiahli euroobal), a začali čítať. A čítali, čítali, čítali… naposledy som si to takto stopla na „priemerných“ dvadsaťštyri minút (a to bol u daného kazateľa ešte slabý podpriemer).
Tak teda, ako dlho a o čom?
V Taliansku som sa stretla s fenoménom, že kázeň by nemala byť dlhšia – cez týždeň – ako sedem minút, v nedeľu maximálne pätnásť. Aj učebnice homiletiky (naozaj, ak pochybujete, či sa v seminároch kňazi učia kázať – učia, a aj tá učebnica je celkom dobrá) odporúčajú nemať nedeľnú kázeň dlhšiu ako pätnásť minút. Prečo? Poslucháči sú jednoducho vyčerpaní a nedokážu sa dlhšie sústrediť.
A o čom vlastne kázať? Základom každej kázne by mala byť kerygma – Ježišovo slovo. Odporúča sa vybrať si jednu myšlienku z evanjelia alebo iného čítania a tú v krátkosti rozvinúť. Čím jednoduchšie a príkladnejšie je daná myšlienka podaná, tým je pravdepodobnejšie, že si ju poslucháč zapamätá. Aj Ježiš hovoril v podobenstvách – preto, lebo boli blízke ľudu, veci božské boli povedané jazykom jednoduchých ľudí. Ak si kazateľ pripraví kázeň tak, že jej hlavnú myšlienku dokáže zhrnúť v jednej vete, zvyšuje sa šanca, že aj ľudia si zapamätajú práve tú jednu vetu. A najlepšie je zhrnúť to celé do poslednej vety, dať kázni jasnú a výstižnú bodku.
ZAUJÍMAVÝ POKUS S KÁZANÍM V PRAXI
Oficiálne rozlišujeme medzi homíliou a kázňou. Homília sa má držať evanjelia a nasleduje po kázni, je súčasťou liturgie. Článok 52 v Konštitúcii o posvätnej liturgii však dovoľuje, aby sa homília z vážnej príčiny vynechala.
Vážnou príčinou môžu byť napríklad rôzne dlhotrvajúce manželské problémy vo farnosti a kňaz by rád niečo predniesol na tú tému. V jednej farnosti na Slovensku prebehol takýto pokus: kňaz vyhlásil, že v nedeľu bude vynechaná homília po evanjeliu, aby sa po postkomúnii predniesli štyri cyklické kázne o rodinnom živote. Výsledok bol prekvapivý. Takmer nikto z veriacich neodišiel, hoci svätá omša už bola vlastne skončená. Tým, že sa rozhodli dobrovoľne zostať, si veriaci pripravili v srdciach úrodnú pôdu pre prijímanie Božieho slova. A na záver, cestou domov sa mohli o kázni hneď rozprávať, lebo ju mali v živej pamäti.
Dnes sa ale oveľa častejšie stretávame s tým, že z kazateľnice zaznievajú vzletné slová postavené na ťažkých teologických myšlienkach, ktoré nie sú bez predošlej prípravy schopní pochopiť ani sami kazatelia, nie to bežný veriaci človek.
Z kázne by sme mali byť schopní načerpať silu do našich dní, nájsť v nej povzbudenie, a nie byť v ešte väčšom strese z toho, že sme takí hriešni a skazení, že pre nás nebude ani posledného miesta v očistci. Je však na škodu, keď kňaz využíva svoje miesto na to, aby šíril bludárske myšlienky, ako sa v priebehu vekov neraz stalo.
Je ľahké súdiť kňaza, ktorý káže. Aj on je však len človek, a možno mal zlý deň, možno má trému a možno je fakt taký komplikovaný, že nerozumie ani sám sebe. Hovorí sa, že farnosť má takého kňaza, akého si sama vymodlí. Skúste sa teda modliť aj v spoločenstve za kňaza, ktorý bude dobrým kazateľom!