TOP

Ťah v hre

Premastili sme celé sviatky. Človeče, Dixit, Alias a neviem čo ešte. Stále sa učiť pravidlá hry. Každá má iné; a potom, byť v strehu a vždy pripravený na to, čo sa stane.

Nikdy neviem, ako padne kocka, aj keď by sa mi neuveriteľne hodila šestka.

A navyše neviem, ako to padne tým predo mnou a ako a kam a ktorým panáčikom sa pohnú. Byť v strehu, v očakávaní, v pripravenosti zareagovať a… nefrflať. Je to len hra.

Rovnako aj v iných. Pantomíma, kde mám pocit, že vypľúvam dušu, aby som jasne dala najavo, že som ježura. Alebo popisujem Rolling Stones a na druhej strane nie je „signál“ na porozumenie. Nedostali sme bod. Do kelu!

Mami, ty to nevieš? Ako si to mohla tak blbo povedať? Na tej karte je predsa niečo iné!

A to už sa vzdávam, keď chlapi hrajú šach. Kráľovná, jazdec, pešiak? Ďakujem, to už je príliš!

Ale tak nejako idú aj moje dni.

Ako veľmi by som chcela, aby šli rýchlo „z domčeka do cieľa“ a aby som stále mala „šestky“.

Nemám. Zadrháva sa to. Napriek tomu, že sa snažím hrať fér, nie som v hre každého dňa sama. Na mojej hernej ploche je toľko iných figúrok a spoluhráčov a toľko nepredvídateľných okolností! A toľko z toho vôbec neviem(e) ovplyvniť. Padne? Nepadne? Pôjdem, či ostanem stáť? Alebo sa dokonca vrátim na začiatok? Zabodujem, alebo môj spoluhráč bude mať „okno“?

 

 

Občas to vyzerá na čistú frustráciu, pri najlepšej vôli a úsilí.

Túžba po dobre, po cieli, po výsledku (hej, pri najmenšej námahe, prosím!) vyznieva často ako ilúzia hodná výsmechu.

Ale ten sen vyhrať ten svoj beh, tú svoju hru života, v nás ostáva hlboko, silno, ako koreň stromu prerastený cez skalu, zvierajúci všetky okolnosti a situácie.

Istota, že cieľ je dobrý a sú aj dobré „cestovné prostriedky“, je.

Neviem vždy urobiť dokonalé veci a byť geniálna. Ale učím sa „hrať“ svoj život s pomôckou, ba presnejšie s osobným koučom.

Spolieham sa na Neho. Viem, že každý ťah, akokoľvek blbo vyzerá či akokoľvek sa skončí (momentálne podľa mojich pocitov alebo výslednej situácie), nie je nikdy prehrou s Ním. A On veru presne vie, kedy, kam, ako, prečo pôjde môj ďalší ťah. Navyše, dal mi jasnú istotu, že ak sa nechám viesť, napriek všetkým kotrmelcom na hracej ploche dosiahnem cieľ.

Chce to len moju dôveru.

Len. Niekedy je to viac ako spoliehať sa na svoju skúsenosť, zrelosť, rozum, intuíciu a neviem čo ešte. Niekedy je to všetko to, čo viem dať a bolí to. Lebo musím pustiť všetky svoje „poistky“ a iba sa spoľahnúť.

Ale presne to stačí, aby sa ďalší ťah podaril. Napriek logike.

Presne to odo mňa očakávaš každú minútu.

Máš to aj pre túto chvíľu, Pane…



Komentáre