TOP

#teologiatela_Obmedziť kňazstvo len na mužov nedáva zmysel. Iba ak…

Je nepochybné, že rozdiely medzi mužmi a ženami sa v minulosti prílišne zdôrazňovali, a zvyčajne v prospech mužov. Sexuálna a feministická revolúcia dvadsiateho storočia mali pravdu, keď isté roly tradične pripisované jednému z pohlaví spochybňovali. No dnes sme v opačnom extréme: od prízvukovania rozdielov medzi pohlaviami sme prešli do ich potierania.

Autor: Christopher West

Obmedziť kňazskú vysviacku len na mužov by nemalo zmysel… teda, ak by kňazstvo neodmysliteľne nevyjadrovalo to, čo dokážu iba muži. Ženy zaiste dokážu robiť väčšinu vecí, ktoré dokážu muži, takisto aj muži zvládnu väčšinu toho, čo vedia robiť ženy. No existuje niečo, čo dokážu iba muži (lebo sú mužmi), a to, čo dokážu iba ženy (lebo sú ženami), a musia to robiť spolu, aby sa im podarila veľká vec.

Kňazstvo nie je o voľbe povolania. Nie je to na rovnakej úrovni, ako keď si žena povie: „Môžem byť lekárkou, právničkou alebo političkou.“ Nie, kňazstvo je duchovným otcovstvom. A keďže medzi hmotou a duchom je hlboké spojenie, aby niekto mohol byť otcom v duchu, musí byť schopný byť otcom aj fyzicky. Rozdiel pohlaví a povolanie k otcovstvu alebo materstvu v ňom ukryté je prastarým znakom božského tajomstva v stvorenom svete.

 

 

Manželská analógia

Písmo nám ponúka na pomoc pri chápaní Božej lásky mnohé obrazy. No ako písal svätý Ján Pavol II., dar Kristovho tela na kríži „naplno zjavuje zásnubnú lásku Boha“ (Mulieris dignitatem, 26). Biblia nám vlastne od začiatku do konca rozpráva snubný či manželský príbeh (porovnaj napr. Iz 62, 5; Ez 16, 7–8; Oz 2, 19). Začína sa v Knihe Genezis manželstvom prvého muža a prvej ženy a končí sa v Zjavení manželstvom Krista a Cirkvi. Presne uprostred Biblie nachádzame erotickú poéziu Piesne piesní. Celé Sväté písmo môžeme v skutočnosti zhrnúť do piatich jednoduchých, a predsa šokujúcich slov: „Boh chce byť naším manželom.“

Boh každého jedného z nás pozýva jedinečným a neopakovateľným spôsobom do nepredstaviteľnej intimity s ním, pripodobnenej intimite manželov v jednom tele. Ako poznamenáva pápež František (Amoris laetitia, 13): „Sloveso ,pripútať sa v hebrejskom origináli označuje intenzívny súzvuk (…), a to až do takej miery, akou sa opisuje jednota s Bohom: ,Moja duša sa vinie k tebe. (Ž 63, 9)“ „Všetci mystici potvrdili, že nadprirodzená láska a nebeská láska nachádzajú svoje symboly v manželskej láske.“ (Amoris laetitia, 142)

Je až škandalóznou pravdou, ako tvrdí Benedikt XVI. v Deus caritas est,9, že Písmo opisuje „zanietenie Boha pre svoj ľud vášnivými erotickými obrazmi“„ľúbostné piesne (Piesne piesní; pozn. prekl.) v podstate opisujú vzťah Boha k človeku a človeka k Bohu“ (Deus caritas est, 10). Na inom mieste sa odvažuje povedať: „… biblické texty naznačujú, že eros je súčasťou samotného Božieho srdca: Všemohúci očakáva „áno“ od svojho stvorenia, tak ako mladoženích od svojej nevesty.“ (Posolstvo na Pôstne obdobie 2007)

 

 

Podstata biblickej viery

Dovoľme, aby nám táto pravda „došla“: Pieseň piesní, táto nerozpakujúca sa oslava erotickej lásky, vyjadruje podstatu biblickej viery. Ako? Základom viery Písma je príchod Boha medzi nás v tele nielen preto, aby nám odpustil hriechy (hoci toto je ohromný dar), ale aby sa stal s nami „jedným telom“, aby sme mohli mať podiel na jeho večnom odovzdávaní lásky. V prvej zo svojich početných kázní o Piesni piesní svätý Bernard z Clairvaux priliehavo opisuje manželstvo ako „sviatosť nekonečnej jednoty s Bohom“. Zjavenie nazýva túto nekonečnú jednotu „Baránkovou svadbou“ (Zjv 19, 7).

„Zásnubný význam ľudského povolania vo vzťahu k Bohu sa dokonale uskutočňuje v Máriinom panenskom materstve.“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 505) Mária tiež plne objasňuje teológiu ženského tela. V nej sa ženské telo stalo doslova príbytkom najvyššieho Boha – nebom na zemi! Každá žena má v istom zmysle účasť na tejto neporovnateľnej dôstojnosti a povolaní. Telo každej ženy je znakom neba na zemi. Ak budeme pátrať v tomto tajomstve hlbšie, nebude ťažké zistiť, že teológiu mužského tela je možné opísať ako povolanie vstúpiť do brán neba, tam sa odovzdať, vydať svoj život tak, že sa úplne „vyleje“. Takto muž zobrazuje večné vyliatie, darovanie života Bohom Otcom.

Je vôbec možné predstaviť si väčšiu posvätnosť, väčšiu svätosť, väčšiu dobrotu a slávu než tú, ktorá je pripísaná našej sexualite? Ó, Pane, ukáž nám, kým naozaj sme! Daj nám oči, aby sme videli slávne tajomstvo, ktoré zjavujú naše telá, a povolanie mužov a žien stať sa jedným telom!

 

 

K podstate tajomstva

Ján Pavol II. píše, že je zrejmé, že cez analógiu ľudskej manželskej lásky nedokážeme adekvátne a úplne pochopiť božské tajomstvo, ktoré zostáva transcendentným. Zároveň však podľa neho ponúka istý náhľad do samotnej podstaty tajomstva. A niet biblického autora, ktorý by prenikol do tejto podstaty hlbšie než svätý Pavol v Liste Efezanom. Citujúc priamo z prvej knihy Biblie, Pavol tvrdí, že „preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“. Potom prvé manželstvo prepája s tým na konci čias a dodáva: „Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef 5, 31–32)

Čo je teda tým „najvyšším povolaním“ nás ako ľudí, ktoré objasňuje List Efezanom v piatej kapitole? Mystici ho volajú vo vedomí nedostatočnosti ľudského jazyka „snúbeneckou jednotou s Bohom“. Kristus je nový Adam, ktorý opustil svojho Otca na nebi, ale aj dom svojej pozemskej matky, aby „vystúpil na manželské lôžko kríža“, ako to nazval svätý Augustín. Tam sa mal zjednotiť s Cirkvou, ktorú symbolizuje žena pri päte kríža, a naveky naplniť („konzumovať“) túto jednotu.

Existuje také silné pokušenie „odtelesniť“, teda zneutralizovať našu vieru, že sme často nevšímaví k veľkosti faktu, že na kríži visí muž a pod ním stojí žena. Nie je možné, aby to bolo naopak. V manželskej analógii je Boh vždy ženíchom a ľudstvo nevestou. Prečo? Pretože ľudstvo je najprv prijímateľom Božej lásky. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás.“ (1 Jn 4, 10) Ženské telo primárne hovorí príbeh prijímania Božej lásky a mužské príbeh ponúkania, vylievania tejto lásky.

 

 

A tak čím viac prenikáme do tohto božského príbehu lásky, tým viac prichádzame na to, prečo môže byť za kňaza vysvätený iba muž: ženích je ten, kto dáva svoje semeno, nevesta tá, čo ho prijíma do seba a počne nový život. Preto sa vysvätený muž volá otec. Žena sa nemôže svätiť, pretože Boh ju nepovolal byť otcom, ale matkou. Práve tu záleží na rozdielnosti pohlaví – v povolaní k svätému splynutiu a darovaniu života. Ak by sa žena usilovala vysluhovať Eucharistiu, bolo by to ako vzťah nevesty s nevestou. Neexistovala by možnosť svätého zjednotenia a nedal by sa tvoriť nový život.

Samozrejme, svet, ktorý tvrdí, že je možné, aby vstúpili do manželstva dve ženy, bude tvrdiť aj to, že žena môže byť kňazom, ale obe tieto predstavy pochádzajú z rovnakého nepochopenia významu pohlavných rozdielov. Keďže milosť stavia na prirodzenosti, ak máme zmätok v prirodzenej realite, máme ho aj v nadprirodzenej: „Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach; akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských?“ (Jn 3, 12)

Nemýľme sa: najhlbší význam a zmysel ľudskej sexuality je v tom, aby nás nasmerovala na Eucharistiu, „Baránkovu svadobnú hostinu“ (Zjv 19, 9). A presne preto nás otázky pohlavia, rodu a manželstva stavajú priamo doprostred situácie, kde proti sebe bojujú sily dobra a zla.

 

Otázka: Moderný svet správne zdôrazňuje rovnosť mužov a žien v dôstojnosti. Ale aké je nebezpečenstvo, ak zamieňame „rovnosť“ a „rovnakosť“? Prosím, podeľte sa s nami na Facebooku.

Tento text vychádza s láskavým dovolením Corproject.



Komentáre