TOP

#teologiatela_ Spoločenstvo a jeho vplyv na svätú intimitu (a priateľstvo)

Nedávno sa ma jeden rodič pýtal na „zdravú webovú komunitu pre mladého človeka, ktorý bude čoskoro maturovať“. Z ďalšieho vyplynulo, že problémom by mohla byť „príťažlivosť k rovnakému pohlaviu“. A hoci ma teší, že daný rodič sa snaží o to najlepšie pre svoje dieťa, podnietilo ma to premýšľať o vplyve spoločenstva (alebo jeho nedostatku) na celkový rozvoj mladého človeka. Zvlášť sa ma to dotklo ako niekoho, kto vyrastal v pevnom katolíckom spoločenstve, vďaka čomu sa napokon vrátil do Katolíckej cirkvi.

Autor: Hudson Byblow

Zdolať džungľu

Na zdravej internetovej komunite nie je nič zlé. Teda pokiaľ sa nestane náhradou za komunitu, ktorá sa stretáva tvárou v tvár. Platí to aj o spoločenstve, kde je cieľom rast vo viere. Hlavným dôvodom je, že na webe sa ponúka menšia príležitosť na spracovanie verbálnych a neverbálnych podnetov, ktoré dostávame od iných. To je dôležité, pretože čím menej niekto rozumie týmto signálom, tým je pravdepodobnejšie, že sa nedopatrením pričiní o svoje vlastné vyčlenenie.

Totiž, keď ľudia nepoznajú nepísané pravidlá osobnej komunikácie, zrejme ich budú porušovať. A ak zvyšná masa ľudí dané porušovanie pravidiel pokladá za nevýhodné, od ich porušovateľa sa bude dištancovať. Inými slovami, adolescenti zápasiaci o svoju pozíciu v džungli dospievania zvyčajne vylučujú tých, ktorí sa svojím nevhodným správaním stávajú „nebezpečenstvom“ a už len poznať ich môže znamenať pre ostatných nižší spoločenský status.

Preto je v najlepšom záujme každého človeka (bez ohľadu na vek), aby sa tieto „nepísané“ pravidlá naučil a nevystavoval sa príliš možnosti spáchať sociálne faux pas, ktoré by vyústilo do jeho izolácie alebo dokonca situácií, kde sa jeho rovesníci priamo postavia proti nemu.

 

Príčina a následok

Téma vylúčenia má veľký význam, pretože vylúčený človek nemá príležitosti na pozitívny a primeraný fyzický kontakt. Aj ten má svoje normy, a ak ich ovládame, nebudeme sa vhodného spojenia báť ani vyhýbať sa situáciám, kde k nemu prirodzene dôjde. Naopak, averzia voči primeranému kontaktu (ktorá môže viesť k jeho nedostatku) môže vyústiť do nedostatku svätého spojenia. Bez neho zas nedokážeme pochopiť svätú intimitu a jej radosti. To napokon môže brzdiť človeka v tom, aby ju vyhľadával. Môže na ňu úplne zabudnúť, čo bude ovplyvňovať typ a kvalitu priateľstva, aké dokáže mať.

 

Svätá intimita

Potrebuje ju každý človek, lebo nám poskytuje ideálny priestor, aby sme rástli vo vzťahoch, nie v izolácii. Optimálna je preto, lebo opravdivo svätý kontakt je zbavený područia hriechu, a preto je malá pravdepodobnosť, že by doňho ľudí ťahal. Okrem toho si ním ctíme to, čo Boh stvoril, a dostávame sa cezeň bližšie k Bohu a k čnostiam (aj vtedy, ak si v danej chvíli človek neuvedomuje postupnú premenu). Ak je svätosť a čnosť základným cieľom, osoba zjavuje svoj primárny zámer, a to pritiahnuť iného človeka do hlbšej intimity s Bohom samým.

 

Kultúrny kontext

Hoci Boh nás stvoril dobrých a svätých (aj naše telá), bez podstatného pochopenia svätej intimity sa samotný úmyselný telesný kontakt môže začať chápať ako niečo vyhradené len pre sexuálne alebo romantické situácie. Keď sa takéto presvedčenie zakorení v kultúre, ľudí to môže viesť k vyhýbaniu sa akýmkoľvek (aj) primeraným nepohlavným či neromantickým kontaktom zo strachu, že sa budú nesprávne chápať.

Napriek tomu, že dnešná kultúra je presexualizovaná, ľudia sú zjavne stále viac ochudobňovaní o svätý kontakt, nehovoriac už o svätej intimite. Avšak stále ich potrebujeme. Následkom ich nedostatku ľudia stále častejšie hľadajú spôsoby, ako vyplniť tú prázdnotu. Dá sa predvídať, že sa o to budú usilovať jediným spôsobom, aký sa naučili (v tejto kultúre to do veľkej miery zahŕňa sexuálne či ľúbostné experimentovanie). Človek, ktorý sa takto snaží, by nemal znášať celú vinu sám, pretože je výsledkom našej kultúry a zapríčinili ju zrejme mnohé faktory, napríklad aj nedostatok svätej intimity v našom dnešnom svete.

Ako katolíci sme povolaní žiť túto svätú intimitu s Kristom a byť jej odrazom aj pre druhých. Možno by sme sa mali sami seba spýtať, ako dobre ju na nás svet vidí. A je len na nás, či začneme.

 

Podeľte sa o svoje postrehy s nami na našom Facebooku.

Tento príspevok z blogu vychádza s láskavým dovolením The Cor Project.



Komentáre