Tri sekundy mlčania dokážu zachrániť náročné ráno
Objavila som najlepší spôsob, ako reagovať na náročné ranné situácie s deťmi.
Autor: Rachel Macy Stafford
Bolo prvé školské ráno po sviatkoch. Školský autobus mal prísť na roh ulice o štyri minúty. Moje dcéry si na poslednú chvíľu chystali obuv, fľaše s vodou, desiaty a ruksaky.
„Nezabudni, že je utorok,“ zavolala som na našu osemročnú, ponáhľajúcu sa k topánkam pri dverách. „Tenisky na telesnú,“ dodala som.
Moje dieťa okamžite zastalo. Otočilo sa ku mne, stískajúc si ľavou rukou pravé rameno. „Mami, veľmi ma dnes bolí rameno. Môžeš mi napísať ospravedlnenku?“
Mám ti ju napísať TERAZ? Mala si na to myslieť skôr.
Boľavé rameno? Z čoho asi – priveľa počítačových hier? Na to ti ospravedlnenku nenapíšem.
Budeš v poriadku. Pohni, potrebujeme vyraziť. Autobus prichádza.
Tieto odpovede mi napadli. Napadli mi všetky.
Ale nevyslovila som ich.
Pretože, ako som uvažovala nad všetkými tými vecami, ktoré som chcela vysloviť, predstavila som si v troch sekundách, ako by tieto reakcie ovplyvnili našu situáciu. Z predošlých skúseností som si dokázala predstaviť, čo by sa stalo, ak by som si zvolila sarkazmus, nepriateľstvo a podráždenosť namiesto empatie, vnímavosti a rešpektu.
Keď som si raz vo chvíli konfliktu zvolila nepriateľský postoj, skončilo sa to roztrieskaním manželovej kanvičky na kávu v kuchynskom dreze.
A potom prišla ľútosť.
Keď som si raz vo chvíli konfliktu zvolila zlo, skončilo sa to škrípaním pneumatík na parkovisku.
A potom prišla ľútosť.
Zúrivosť bola dôvodom, prečo som raz stratila nad sebou kontrolu a nebola som schopná nájsť auto v mori iných áut.
A potom prišla ľútosť.
Hoci od tých udalostí prešli roky, stále vidím tváre svojich detí, ako na mňa s hrôzou pozerajú a rozmýšľajú, čo sa to zo mňa v tých chvíľach stalo.
To, čo sa zo mňa stalo, bola prehnaná reakcia. Stala sa mojím prostredným menom. A hneď vedľa nej stála ľútosť. Ľútosť prichádza po prehnanej reakcii – zakaždým.
Neznášala som sa v tých chvíľach. Chcela som utiecť a skryť sa. Nechcela som byť tou výbušnou osobou. Ľútosť dokáže byť mocným motivátorom.
A tak som stála v kuchyni v to nedávne ráno, tvárou v tvár jednej z tých krehkých situácií. Vedela som, že moja reakcia tú situáciu buď vyrieši, alebo úplne pokazí. A dačo mi povedalo, že ak neuznám dcérinu bolesť, bude to tá horšia voľba.
Tak som si dala tri sekundy predtým, než som otvorila ústa.
A vtedy do situácie vošla krása.
Počas tejto pauzy som si všimla, že moja dcéra má oči plné sĺz… naozajstných sĺz, ktoré nechcela vyroniť… naozajstných sĺz, ktoré si vtláčala späť prstami.
Táto trojsekundová pauza stačila na to, aby som si uvedomila, že tento smútok, táto bolesť, táto starosť môjho dieťaťa je skutočná. A odkaz pre učiteľku telesnej výchovy bol pre ňu veľmi dôležitý.
Schmatla som zápisník zo zásuvky plnej hlúpostí, načmárala som rýchlu ospravedlnenku pre pani učiteľku a podala ju svojmu dieťaťu.
Nikdy som nevedela, že mám schopnosť podať niekomu kúsok pokoja… malé miesto útechy… povolenie získať späť sebaovládanie… ale už to viem. Moja súcitná reakcia na situáciu môjho dieťaťa mala moc zachrániť to ráno, zachrániť srdce pred obavou.
„Ďakujem, mami,“ povedala potichu. Videla som, ako sa jej do tváre vracia farba.
Počas celého dňa som myslela na boľavé rameno svojej dcérky. Vedela som, že naša konverzácia sa mohla veľmi ľahko zvrtnúť iným smerom. A hoci nie vždy robím správne rozhodnutia, čo sa mojich slov týka, vedela som, že v to ráno to bolo fajn. V ten deň som necítila ľútosť nad svojou reakciou.
„Ako bolo na telesnej?“ spýtala som sa jej, keď sa vrátila zo školy.
„Keď sme mali telesnú, videla som, že robia dačo, čo zvládnem aj s boľavou rukou. Tak som si schovala tú ospravedlnenku a hrala som,“ odpovedala.
Kedysi dávno by som nebola dala dieťaťu ten kus papiera. Moja odpoveď v ten napätý ranný čas by bola podčiarknutá panovačnosťou, podráždenosťou, hnevom a necitlivosťou. Asi by sme nestihli autobus a s veľkou pravdepodobnosťou by sme sa rozišli v zlom. Pravdepodobne by nemala možnosť urobiť svoje vlastné správne rozhodnutie na hodine telesnej výchovy. V tomto súboji by neboli žiadni víťazi.
Božou milosťou sú dnes veci inak. Teraz viem, že každá náročná situácia nemusí byť súťažou o výhru, aby som mala veci podľa svojej vôle. Cieľom v každej situácii je rozprávať tak, aby ma bolo počuť. A počúvať tak, aby ten druhý bol vypočutý… a rozísť sa v pokoji.
Ja som moja reakcia
Ja som moja reakcia na nezladené oblečenie môjho dieťaťa a pokrčenú žiacku knižku na dne školskej tašky.
Ja som moja reakcia na môjho manžela, ktorý sa z obchodu vrátil bez toaletného papiera, ale nezabudol kúpiť maličkosti pod zub.
Ja som moja reakcia na môjho úzkostlivého rodiča, ktorý stále dokola rozpráva o svojich obavách a trvá na tom, že mi dá kupóny, ktoré nepotrebujem.
Ja som moja reakcia na kolegyňu so smutnými očami a častými absenciami.
Ja som moja reakcia na pätnásť minút meškajúcu kaderníčku s chorým dieťaťom.
Ja som moja reakcia na nahnevaného vodiča, ktorý ma predbehol a ukázal mi pred mojimi deťmi obscénne gesto.
Ja som moja reakcia na čašníčku, ktorá si pomýlila moju objednávku.
Ja som moja reakcia na seba samu, keď som zabudla tú jedinú vec, ktorú som dnes potrebovala urobiť najviac.
Ja som moja reakcia na vyliatu kávu, dlhé rady a prebudenia uprostred noci.
Moje reakcie nie sú dokonalé… nie sú vždy ideálne… veď som len človek.
Ale veľmi sa snažím ponúkať reakcie podčiarknuté
pôvabnosťou,
pochopením,
láskavosťou,
empatiou
a starostlivosťou.
To niečo znamená.
To niečo znamená.
Pretože moje reakcie sú viac než len slová.
Predstavujú, kto som,
kým chcem byť
a ako si ma raz budú pamätať.
Dnes nebudem reagovať dokonale. Ja viem.
Ale veľmi sa snažím komunikovať so štipkou láskavosti a stopami po láske.
To dačo znamená.
To je dačo,
čo možno znamená viac než slová.