TOP

Urobiť Bohu miesto

Hektickosť týždňov pred Vianocami všetci dobre poznáme. V škole či v práci máme mnoho povinností i termínov, a keď sa k tomu pridá nákup darčekov a upratovanie, neraz je z toho chaos. Ako ľudia, ktorí sa snažia žiť svoju vieru, vieme, že je tu niekto väčší ako povinnosti a to, čo považujeme za nevyhnutné. Lenže čo s tým?

Autorka: Katarína Adamčáková

Ako na to? Ako pomôcť Bohu, aby sa tieto Vianoce narodil v nás? Na to sa predsa nedá stanoviť si termín a dohodnúť si schôdzku. Nevieme Bohu napísať mail alebo s ním ísť na kávu a všetko prebrať. Nemôžeme ani čakať, že nám podstata Vianoc príde balíkom alebo že si ju kúpime v nákupnom centre. Boh i náš duchovný život sú mimo celého tohto ruchu – a ak sa mu chceme priblížiť, potrebujeme z tohto ruchu vyjsť.

Sama som si za posledné týždne uvedomovala, že som počas dní ohlušená, že veľa počúvam a veľa hovorím, a keď prišiel čas na to, aby som sa stíšila, nešlo to. Potrebovala som si pripomenúť, že pri modlitbe môžem mlčať a len tak byť. Byť s vedomím, že v tichu nie som sama, ale v prítomnosti Najvyššieho.

Dovolila som si nemať chuť rozprávať a pripustila som, že sa potrebujem naladiť na počúvanie a že to nepôjde hneď. Nevedela som len tak obsedieť v kaplnke, lebo som bola navyknutá na aktivitu. Raz večer som si preto vyšla na prechádzku mrazivými ulicami, a poviem vám, tak dobre som sa s Bohom už dávno neporozprávala. Odišla som z ruchu do ticha. Možno tomu pomohla mrazivá noc, no moje myšlienky i srdce sa ustálili. Ticho lieči aj upriamuje.

Okrem toho vo mne zarezonovala skúsenosť svätého Augustína, ktorý dlhé roky s vypätím síl hľadal Boha, až prišiel na to, že takto ho nenájde. Neraz zabúdame na to, že naša viera je o vzťahu, nie o súbore aktivít, plnení cieľov či predsavzatí. Nielenže v tomto vzťahu nie sme sami, ale sami ho ani neutiahneme. Naše sily a schopnosti nám vo viere nestačia, skôr sú nám niekedy na príťaž. To podstatné urobí Boh za nás, no len vtedy, keď mu to dovolíme, keď prijmeme jeho dar.

Premietnuté na prežívanie Adventu to znamená asi toľko, že viac než snažiť sa a konať by sme sa mali upriamiť na počúvanie, vnímavosť a otvorenosť voči Najvyššiemu. Vzťah je predsa o dávaní a dostávaní. Ak dáme svoju ochotu, svoju malosť, svoju vyprahnutosť, dostaneme viac, než by sme získali vlastným úsilím. Je to ako kruh – naša malosť nás privedie bližšie k Bohu, a čím bližšie k nemu budeme, tým viac budeme prežívať svoju závislosť na ňom. Tak to má byť; na kom inom by sme mali byť závislí viac než na Bohu?

Prajem nám, aby sme na samých seba s prežívaním Adventu netlačili, ale aby sme ho prijali ako tajomné dobrodružstvo. Buďme otvorení a nesnažme sa až príliš, aby nás vlastné predstavy nezväzovali. Dovoľme Bohu, aby si v nás on sám pripravil miesto. Vpustime ho do nášho srdca, mysle i života – tak ako vieme. Spoľahnime sa na neho, lebo on sa postará.

Na záver pripájam modlitbu svätého Augustína, s ktorou som začala tohtoročný Advent:

„Otče, vydávam sa na cestu hľadania. Nič už s istotou netvrdím. Ale ty, Bože môj, bdej nad mojimi krokmi a ukazuj mi smer. Amen.“



Komentáre