TOP

Vianoce? Stretnutie (sa) s láskou!

Necítite sa na Vianoce vianočne? Nič to, ani Ježiš sa tak necítil. Pozrite na maštaľ, odmietnutie a chladnú noc. Nič vianočné. A predsa niečo nevídané. Boh sa stal človekom.

Boh potľapkal ľudstvo po jeho kolektívnych pleciach. „Prepáčte,“ povedal, a večnosť vyrušila čas, božskosť vyrušila telesnosť a nebo vyrušilo zem v podobe bábätka.“ (Max Lucado)

Možno naše Vianoce neprebiehajú tak, ako sme si predstavovali, vysnívali, pripravili… Vôbec to neprekáža! Azda si myslíte, že Mária s Jozefom si predstavovali takto príchod Ježiša? V cudzine a chladnej maštali? Určite nie. A predsa Boh prišiel. A o to ide. Vianoce sú o tom, že Slovo sa stalo telom a (už navždy) prebýva medzi nami. Nie je to o dvadsiatom štvrtom decembri a hojnosti vianočných darov. Ide o trvalú prítomnosť Krista v našich životoch. A to všetko mení.

V Adventnom období niekoľkokrát počúvame verš pred evanjeliom: „Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie!“ (Lk 21, 28) Vzpriamme sa! Zodvihnime hlavu od upratovania, pečenia, nakupovania… a pozrime sa na Krista! Vianoce bez medovníčkov sú možné, ale Vianoce bez Krista? Potom už nie sú Vianocami… Ich skutočná krása spočíva v jednoduchosti. Tak ako nádherne jednoduché boli tie celkom prvé, betlehemské.

 

 

Vianoce, Vianoce, Vianoce…

„Blokujeme Vianoce. Kristus nám chce priniesť svetlo (Iz 9, 1 a Jn 1, 5). Ale my sme si hneď uvedomili, že toto svetlo je nepohodlné, bezohľadné, že sliedi po všetkých kútoch, že obnažuje naše biedy, nedokonalosti a ničomnosti.“ (Alessandro Pronzato)

Dnešné Vianoce sú skôr karikatúrou tých pôvodných. Sú frustrujúce. Toľko toho treba napiecť, dôkladne upratať, nakúpiť… „Čím bližšie k Vianociam, tým je pre mňa akékoľvek stretnutie nereálnejšie,“ začula som minule. Nemáme čas. Predvianočný zhon nás tak vyčerpá, že sme radi, keď je už po sviatkoch. Okolo tohto času pribúdajú depresie, vianočná záťaž sa stáva pre mnohých neúnosná. A niektorí ľudia ich celkom odmietajú sláviť. Zrejme im nikto nepovedal o posolstve lásky, ktoré Vianoce prinášajú, a vidia len stres, zhon, množstvo príprav…

To je zase blázinec! Ako sa len teším, keď bude už 26. decembra, konečne si vydýchnem! Ako často ste niečo podobné počuli? Nielen počas nekonečných vianočných nákupov či zápch v meste… Skúsme sa na to pozrieť z pohľadu detí. Verím, že každý si vie spomenúť na detskú radosť, očakávanie, odrátavanie dní či hodín do Štedrej večere… Kde sa to v nás stratilo?

 

„Prijmite jeho lásku. Ak bol Boh ochotný dať sa zavinúť do handier a piť mlieko z matkiných pŕs, sú všetky pochybnosti o jeho láske k vám bezpredmetné. Môžete pochybovať o jeho skutkoch, rozhodnutiach či výrokoch. No absolútne nemôžete spochybniť jeho bláznivú, ohromujúcu, neuhasiteľnú oddanosť.“ (Max Lucado)

Z listov Ježiškovi sme už vyrástli. No možno nastal čas sa k nim vrátiť. Nie, nemám na mysli zoznam materiálnych vecí, ktoré by sme si radi našli pod stromčekom. Ale čo tak napísať vlastný list Ježiškovi – s tým, po čom túži naše srdce, čo v ňom je, čo ho teší a čo ťaží? Nie sme už deťmi, ale sám Ježiš nás v evanjeliu vyzýva, aby sme sa nimi stále znova a znova stávali.

„Preber sa, človeče: Boh sa kvôli tebe stal človekom.“ (sv. Augustín)

Kvôli tebe! Kvôli mne! Kvôli nám!Už vieme, aké je najdôležitejšie stretnutie Vianoc – stretnutie s Kristom. Prišiel, aby nás obohatil svojou chudobou (a my sa len obohacujeme pominuteľným bohatstvom).

Vianoce potrebujú aj prípravu srdca. Vlastne, tá by mala byť na našom zozname prvá. Je oveľa dôležitejšia ako upratovanie každej škárky v dome, ako pečenie nespočetných druhov vynikajúcich koláčov i ako balenie najoriginálnejších darčekov. Ide o srdce. Ide o Ježiša Krista v ňom.

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami…“ Každý rok to počas vianočného obdobia počúvame. Dosť dlhé evanjelium a pri prvých známych slovách už vypíname – veď toto už poznám(e). „Boha nikto nikdy nevidel.“ No toto už nie je pravda od momentu, čo sa Boh obliekol do človeka a zrodil sa v Betleheme. A nielen tam – ale rodí sa v srdci každého, kto o to stojí.

 

Zdroj: freebibleimages.org

 

Darovať sa tomu, ktorý sa daroval ako prvý…

„Ako kresťania máme povinnosť nie obdarúvať sa, ale stať sa darom. Aby sa náš život stal darom bez výhrady. Pre všetkých,“ napísal Alessandro Pronzato. A vianočný darček, ktorý je vyjadrením jediného: mám ťa rád, záleží mi na tebe, a tak ti prostredníctvom tohto darčeka dávam seba samého.

Možno si len potrebujeme obnoviť schopnosť žasnúť. Otvoriť oči. A srdcia. Narodilo sa Dieťa. A to všetko mení. Už sa nemusíme báť. Boh sa stal dieťaťom. Úžas. Dovoľme mu preniknúť do našich životov.

„Teraz nám Boh, ktorý sa stal dieťaťom, hovorí: Už nemôžete mať zo mňa strach, odteraz ma môžete iba milovať,“ povedal pri jednej homílii emeritný pápež Benedikt XVI. A my sa potrebujeme na Vianoce stať znovu deťmi. Deti sa ich nevedia dočkať a boli by najradšej, keby trvali celoročne. Byť dieťaťom. S roztúženými očami pozorovať svetlá sviečok a Dieťa v Betleheme. Zastaviť sa. Skloniť sa. A milovať.

 

Spomaľte. Pribrzdite

„My sme nevybrali hodinu. Vybral ju Boh. A Boh pokojne prišiel na svet v prítomnosti ospalých oviec a tesára s vytreštenými očami.Nijaké reflektory, len svetlo sviece. Nijaké korunované hlavy, iba prežúvajúce kravy. Boh okolo príchodu svojho Syna nenarobil rozruch. Dokonca ani nezakrúžkoval dátum v kalendári.“
(Max Lucado)

Poďme sa mu pokloniť! Boh s nami!
V radosti i smútku, v idylke i „neidylke“… Z nepríjemností betlehemského príbehu sa zrodila nádej pre celé ľudstvo. A to nielen v minulom čase – ona sa stále rodí! Aj dnes! Stačí slovo. A Boh urobí to, čo urobil v tú noc – narodí sa. Vo vašom srdci.



Komentáre