TOP

Vladimír Beregi: Buď som sa stal bláznom, alebo je Boh skutočný

Ako sa z neveriaceho kukláča stane kňaz, ktorý miluje Ježiša? Duchovný správca Koinonie Ján Krstiteľ, ThLic. Vladimír Beregi, PhD. (46), nám rozpovedal nielen svoj príbeh obrátenia. Rozprávali sme sa tiež o jeho službe exorcistu, o komunite, do ktorej patrí, o vyliatí Ducha Svätého či o tom, ako môže každý kresťan rásť vo viere.

Foto: Ján Vereš

Boli ste neveriacim policajtom kukláčom, ako ste spoznali Ježiša?

Pochádzam z nepraktizujúcej katolícko-evanjelickej rodiny, otec bol evanjelik a mama katolíčka. V časoch normalizácie žili ako „mestskí obyvatelia“, ktorí nepraktizovali svoju vieru. To, ako som spoznal Ježiša, je pre mňa stále fascinujúce. Je to príbeh, ktorým môžem naozaj svedčiť, ako sa Boh prejavil v mojom živote. Viera, ktorú som dostal, je prejavom jeho milosrdenstva, pretože sa prejavila v živote človeka, ktorý nemal s Bohom nič spoločné. Nekráčal som s tradíciou, Cirkvou, nebolo mi odovzdávané nič, čo sa týka viery.

 

Ako sa teda udiala tá zmena?

Prišiel 6. január 1994, keď som v Košiciach, kde som býval, zažil zvláštnu skúsenosť. Išiel som sám pešou zónou a cítil som, ako ma niekto ťahá do kostola, do Dómu svätej Alžbety. Vnútorne som cítil, že niekto ma doslova ťahá a vedie dnu, priamo pred Sviatosť oltárnu, ktorá nebola v strede, ale naboku. Vtedy som to, samozrejme, nepoznal.

Tam som mal, dá sa povedať, mystickú skúsenosť. Počul som vnútorný hlas, o ktorom som vedel, že nie je zo mňa, a hovoril mi: „Vladko, poď, ja mám pre teba inú cestu. Nasleduj ma.“ V tej chvíli som nerozumel tomu, čo sa deje. Mal som mnoho otázok, bol som z toho prekvapený, ale keď som vyšiel von z kostola, niečo sa vo mne zmenilo – dostal som dar viery.

 

 

POCHOPIL SOM, ŽE BOH MA VOLÁ INAM

Ako to pokračovalo?

Povedal som Bohu, že ak skutočne je, nech ma vedie. Na druhý deň som si doslova bežal kúpiť Bibliu. Prečítal som ju za jeden mesiac. Celú. Fascinovala ma a cítil som, ako ma Pán pri čítaní očisťuje, uzdravuje, ako ma napĺňa stále viac svojím svetlom, až kým som začal chápať, čo Pán odo mňa chce.

 

Čo od vás chcel?

V tom čase prišla na Slovensko prvýkrát Komunita Jána Krstiteľa, a keď som sa s ňou dostal do kontaktu, vedel som, že toto je pre mňa tá iná cesta, o ktorej mi Boh hovoril v kostole a pozýval ma na ňu. Tak som sa na ňu vydal.

 

Aký bol vtedy váš život, od čoho ste museli odísť?

Môj život bol poznačený mojou prácou policajta. Miloval som tú prácu, ale, samozrejme, k tej práci neveriaceho človeka patrila aj hrubosť. Bol som zvyknutý na individualistický štýl života. Chcel som sa presadiť, za žiadnu cenu sa nevzdať toho, čo chcem. No keď som pochopil, že Boh ma volá inam, tak som 1. augusta 1995 odišiel do Talianska, do Komunity Jána Krstiteľa.

 

Neváhali ste? Nebolo vám ľúto opustiť život, ktorý ste dovtedy žili?

Nie. Vôbec. To je na tom to krásne, ten radikalizmus. To slovo, ktoré som od Boha dostal, že ma pozýva na inú cestu, bolo ako obrovská pečať v mojom srdci, ktorú som dostal. Je to niečo, čo nedokážete zmazať. Ako keď vám niekto niečo vytetuje a máte to tam natrvalo. Mne preto nebolo treba hovoriť dvakrát. Povedal som Ježišovi áno a šiel som radikálne za ním. Pretože vtedy, keď sa to stalo, vedel som, že sú iba dve možnosti – buď som sa stal bláznom a šiblo mi, alebo je Boh skutočný.

 

 

Aké boli reakcie vašich blízkych a okolia na to, že odchádzate preč?

Samozrejme, že to spočiatku neprijali. Priatelia boli z toho úplne prekvapení, pýtali sa, čo sa deje v mojom živote. V práci to prijali skôr s výsmechom, s nepochopením, o čo mi ide. No a doma rodičia zostali úplne šokovaní, pretože oni ma k viere neviedli. Zostali „vyvalení“, s čím som to prišiel domov, že odchádzam do nejakej neznámej komunity, a ešte k tomu nasledovať Ježiša Krista. Rodičia to museli ešte pár mesiacov „predýchavať“ a spracovávať, ale postupom času, keď ma videli spokojného, tak to prijali.

 

Vedeli ste, čo vás v Taliansku čaká?

Práveže som nevedel. (úsmev) Vedel som, že existuje takáto komunita, v ktorej žijú zasvätení bratia a sestry spolu s kňazmi, že ich charizmou je nová evanjelizácia. Ale v podstate až v Taliansku som začal objavovať, o čo vlastne ide.

 

Ako dlho ste boli v Taliansku?

Mal som tam odísť na pár mesiacov, ale ja som už pred odchodom v modlitbe zachytil, ako mi Pán hovorí, že mám žehnať Slovensku, lebo tak skoro ho neuvidím. V Taliansku som nakoniec ostal deväť rokov.

 

Na Slovensko ste sa vrátili už ako kňaz?

Nie, kňazom som sa stal, až keď som sa vrátil. Teológiu som vyštudoval v Ríme, na Slovensko som sa vrátil v roku 2005 a o dva roky neskôr som bol vysvätený za kňaza.

 

Ako vás Boh povolal ku kňazstvu?

Viac-menej to bola taká čerešnička na torte. (úsmev) Toto volanie od Pána som pocítil v zasvätenom živote v Taliansku. Vnímal som to ako pozvanie ísť hlbšie a dať svoj život za Pána aj takýmto spôsobom.

 

 

NA ZMENE ZMÝŠĽANIA TREBA STÁLE PRACOVAŤ

Myslíte si, že je viera tradičných veriacich a obrátených ľudí rozdielna?

Určite má viera u každého iný kolorit – zafarbenie, ktoré je dané aj skúsenosťou človeka. Dalo by sa povedať, že mňa ovplyvnila minulosť, to, odkiaľ som vyšiel, a možno práve preto má moja viera také evanjelizačné zafarbenie. Milujem evanjelizáciu. Aj forma modlitby je u ľudí odlišná. Mňa nikto nenaučil modliť sa, naučil som sa to sám. Skôr ako som sa naučil modlitby Cirkvi, tak som sa s Bohom rozprával. Súčasťou mojej viery je spontánna modlitba a modlitba s Písmom.

Takže áno. Aj na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že viera je poznačená skúsenosťami každého človeka.

 

Potrebuje každý človek prežiť obrátenie, aby dokázal skutočne veriť?

Jedna vec je obrátenie života k Bohu a nasledovanie Ježiša a druhá vec je obrátenie mysle. Teda jedna vec je zmena srdca, to je to obrátenie k Bohu; a druhá vec je obrátenie ako metanoia, a to je zmena zmýšľania. Možno tí tradiční veriaci viac potrebujú zmenu zmýšľania. Na nej treba v živote stále pracovať. Je to ako taký upgrade. Potrebujeme sa stále nanovo aktualizovať, vzdať sa starých vecí a nebáť sa nových. Je to aj výzva pápeža Františka, aby sme sa nebáli pustiť suché konáre, zhodiť omietky, ktoré už nedržia, a objavili nové veci.

 

 

ČLOVEK BY NEMAL OSTAŤ STÁŤ

Predstavíte nám Koinoniu Jána Krstiteľa?

Je to súkromné združenie veriacich, ktoré sa na základe cirkevného kanonického práva zrodilo pred štyridsiatimi rokmi v Taliansku. Vychádza z myšlienok Druhého vatikánskeho koncilu. Vidí Cirkev ako ľud, všetci sme jedno, bratia a sestry, ale každý má svoje povolanie a volanie podľa charizmy, ktorú má.

Koinonia Jána Krstiteľa je ľud, ktorý kráča v Božej Otcovej láske a v jeho strede je Ježiš Kristus. Sme veľmi kerygmatická komunita, teda spoločenstvo, v ktorom svieti skúsenosť, stretnutie a život s Ježišom. Nechávame sa viesť darmi a charizmami Ducha Svätého. Nebojíme sa volať na Ducha Svätého, prosiť ho a nechať sa ním viesť. Našou úlohou je byť ako Ján Krstiteľ – pripravovať cestu Pánovi, to znamená vychádzať v ústrety ľuďom novými formami, metódami a horlivosťou.

 

Čo je podľa vás dôležité ponúknuť členom spoločenstva?

Snažíme sa o to, aby človek rástol, aby sa posúval z bodu A do bodu B, aby si každý našiel svoju cestu. Človek by nemal ostať stáť vo svojom živote. Je jedno, či si prišiel ako neveriaci, alebo veriaci, dôležité je, aby si zakúšal vnútornú formáciu, aby si cítil, že tvoje kráčanie sa vyvíja a niekam smeruje.

Čo znamená kresťanstvo? Kresťanov nazvali „ľud, ktorý kráča, ktorý ide za Ježišom“. Nie „ľud, ktorý stojí“. Kresťania by sa mali hýbať, posúvať niekam, mali by rásť.

 

Spomenuli ste, že radi voláte na Ducha Svätého a nechávate sa ním viesť. Akú úlohu zohrávajú vo vašom spoločenstve dary Ducha Svätého?

Každý (nielen člen našej komunity, ale každý kresťan) určite má dary Ducha Svätého. Určite ich má. Samozrejme, tie dary sú rôzne – sú akoby všedné dary a potom sú mimoriadne dary. Všetky sú prejavom Božej milosti. Keď členovia spoločenstva rastú a otvárajú sa Duchu Svätému, tak on sa v podstate vylieva. Všetky dary sa však viažu na službu.

Hovorí sa, že s darmi Ducha Svätého je to tak, že kto ich naozaj chce, aj ich dostane. To chcieť však znamená, že chcem nimi slúžiť, chcem sa skrze ne rozdať a dávať druhým. Službu Kristovi z lásky sprevádza vyliatie Ducha Svätého. Dary sa nedostávajú preto, že chcem byť zašitý v kuchyni, chcem nad niekým vládnuť či prorokovať budúcnosť, aby som dokázal, že som niekto.

 

Hovoríte, že Duch Svätý sa vylieva. Niektorí možno tento pojem nepoznajú. Čo znamená to vylievanie Ducha Svätého? Ako sa deje?

Máme o tom už aj dokumenty Cirkvi, aj súčasný pápež volá celú Cirkev k tejto skúsenosti krstu vyliatia Ducha Svätého. Krst Duchom Svätým je daný celej Cirkvi a mnohé spoločenstvá vytvárajú ten priestor, aby ľudia mohli dôjsť k takémuto hlbšiemu prežívaniu viery. Ide o hlbšie, lepšie uvedomenie, ktoré poznačí celého človeka – telo, ducha, dušu –, v kontakte s Pánom. Skúsim to povedať obrazne: Je rozdiel, keď sa priblížim k ohňu a keď doň skočím, keď som vodou ofŕkaný a keď do vody skočím. Existuje prežívanie viery, ktoré je akoby len tým zohriatím sa pri ohni a ofŕkaním vodou; a potom je také, ktoré je v tom ohni a vode.

 

Ako viem, či u mňa došlo k tomuto vyliatiu?

Ľudí, ktorí majú toto hlbšie prežívanie viery, sprevádzajú určité znaky. Prvým znakom je, že človek prestane mať strach, odíde zakomplexovanosť. Prichádza obrovská radosť, radosť z viery. A druhým znakom je, že sa o to chce podeliť, nechce si to nechať pre seba. Chce o tom hovoriť a pozvať k tomu aj iných. Znakom vyliatia Ducha Svätého je aj pocit slobody. Duch Svätý prichádza, kedy chce a ako chce, nedeje sa to iba vtedy, keď na vás niekto vloží ruku a pomodlí sa za vás. Môže sa to stať aj vtedy, ale nemusí.

 

 

ĽUDIA SKÔR POTREBUJÚ DUCHOVNÚ POMOC AKO EXORCIZMUS

Slúžite v Banskobystrickej diecéze aj ako exorcista. Ako ste sa dostali k tejto službe?

Ja som po službe exorcistu nikdy nejako zvlášť netúžil, pretože už samotná služba evanjelizátora je zároveň služba, kde sa človek stretáva s temnotami, so zlým… Keď evanjelizujete svet neveriacich a idete v sile Ducha, nepriateľ vás nejakým spôsobom konfrontuje. Takže s týmito vecami som už bol v kontakte. No a jedného dňa ma oslovil otec biskup Marián Chovanec a navrhol mi, či by som si vedel predstaviť, že by som v diecéze slúžil ako exorcista. Po modlitbe a rozlišovaní sme sa dohodli, že áno, a prijal som túto službu.

 

Ako vyzerá služba exorcistu v praxi?

Zo začiatku som chodieval viac ja za ľuďmi, teraz už chodievajú oni za mnou. Sú to vlastne stretnutia a zdieľania. Snažím sa vždy urobiť akoby analýzu človeka, ktorý za mnou prišiel. Ak je ten človek veriaci, zvykne prijať sviatosť zmierenia. No a potom sa rozlišuje, o čo ide. Môže ísť o útlak, strach z niečoho, psychickú chorobu, niekedy nejde o nič. (úsmev) Úlohou exorcistu je rozlíšiť, kde je problém v živote človeka, ktorý za ním prišiel.

 

Je takéto rozlišovanie ťažké?

Vždy je to náročné. Netreba problém ani banalizovať, no zároveň z neho netreba robiť ani tragédiu. Boh si vždy používa predovšetkým náš rozum. To si treba uvedomiť. Byť exorcistom neznamená, že mám nejaké špeciálne poznanie, že vidím dovnútra človeka, kam nikto iný nevidí. Aspoň ja takúto skúsenosť nemám. Skôr vždy vo viere a rozumom rozlišujem, o aký problém ide. A po rozlíšení sa s vierou k nemu staviam a bojujem proti útlaku.

 

Mnohí ľudia si túto službu predstavujú ako niečo strašidelné, možno aj na základe niektorých filmov o exorcizme a diablovi si myslia, že ju sprevádzajú hrôzostrašné javy. Je služba exorcistu taká aj v realite?

Nie, vôbec. Absolútne nie. Netreba sa toho báť. Bolo by dobré, keby sa aj v Cirkvi urobila väčšia osveta o tejto problematike, vnieslo sa do toho viac svetla. Lebo nielen laici, ale aj kňazi samotní majú s týmto problém. Boja sa, majú predsudky. Prvé zo znamení, o ktorých Ježiš povedal, že budú sprevádzať tých, ktorí uveria, je, že budú vyháňať zlých duchov. To je prvé zo znamení. Kamkoľvek Ježiš chodil, odtiaľ musel zlý odísť.

 

Takže žiadne divoké prejavy ako vo filmoch?

Musím ešte povedať, že vo všeobecnosti je služba exorcistu o tom, že zo sto percent prípadov je minimálne deväťdesiat percent takých, ktoré nepotrebujú exorcizmus. Ľudia skôr potrebujú duchovnú pomoc, modlitbu príhovoru alebo modlitbu oslobodenia. Samozrejme, stretol som sa už aj s nejakými divokými prejavmi zlého, ale je to málo vidieť.

Ak v tom človek nie je doma a stretol by sa s niečím takým, určite by ho mohlo prekvapiť, čo všetko sa môže diať. Moja skúsenosť je však taká, že kde je Duch Boží, tam je naozajstná sloboda a nesmierna milosť Krista, tam zlý nemá moc nad človekom. Táto služba naozaj preverí vieru každého. Ak sa jedná o posadnutie, preverí, či máte skutočne vieru a akú ju máte. Lebo musíte čeliť situáciám, ktoré ste ešte nezažili.

 

Nemali ste strach z takéhoto preverenia viery?

Práve preto, že som vyšiel z toho prostredia, z akého som vyšiel, že som bol kukláč, tak som sa nebál. Ale určite som mal pred tým rešpekt. Ja túto službu exorcistu beriem ako súčasť služby evanjelizátora, nie ako nejakú špeciálnu charizmu, že som niečo, keď som exorcista.

 

 

ČLOVEK POTREBUJE ŽIVÝ VZŤAH S BOHOM

Hovorili ste, že veľká väčšina ľudí, ktorí prichádzajú, nepotrebuje exorcizmus. S čím ľudia najčastejšie zápasia?

Väčšinou je to útlak viazaný s depresiou. Veľa ľudí dnes bojuje s depresiou, so syndrómom vyhorenia rôzneho typu. Na toto sa potom viažu aj nejaké skúsenosti a prejavy. Tí ľudia začínajú kadečo vidieť či počuť. A druhý najčastejší problém býva s ľuďmi, ktorí navštívili veštcov a majú spiritualistické skúsenosti. Tam často nejde o posadnutosť, ale môže ísť o vyrušovanie, klamanie ich citov zlým. Je to narušenie a oslabenie viery, človek je náchylnejší na negatívne veci a to dobré a pozitívne nevidí.

 

Ako sa dá pomôcť ľuďom, ktorí sú negatívne naladení a nevidia dobro?

Treba ich nasmerovať k živej viere a vzťahu s Bohom. Lebo niektorí ľudia prídu za exorcistom a vnímajú ho ako nejakého šamana, ktorý ich zbaví všetkých problémov bez toho, aby oni niečo urobili. Takýto človek by sa však mal zaradiť do spoločenstva Cirkvi, ak je to možné, zosúladiť svoj život so sviatosťami a kráčať vpred.

Veľakrát býva ešte problém vo vzťahoch. Jednou z častých prekážok, ktoré mávajú ľudia, aby boli oslobodení, je neodpustenie – aj voči sebe samému, závisť a nenávisť. Týchto vecí sa človek potrebuje zbaviť, poddať sa Duchu Svätému. Ak človek naberie správny smer, niekedy je to potom už iba otázka času, kedy príde oslobodenie a uvoľnenie.

 

 

Opäť spomínate živý vzťah a kráčanie. Čo je podľa vás pri budovaní živého vzťahu s Kristom najdôležitejšie?

Ten rast by mal byť prítomný v troch oblastiach: voči Bohu – vzťah s ním a poznávanie jeho samotného; ďalej voči blížnym – rast v láske a prijímaní, v tom, ako sa viem dávať a ako viem slúžiť; a tretia oblasť je rast mňa samého, rozvíjanie čností a darov, ktoré mám. Takto sa človek posväcuje, pretože rásť znamená približovať sa k svätosti.

Nemôže sa nám stať, že dnes poznáme Boha rovnako, ako sme ho poznali pred dvadsiatimi rokmi. Je to, akoby som bol s priateľom. A čo priateľa nepoznám, keď som s ním už dvadsať rokov? Alebo ho poznám ešte menej, ako som ho poznal na začiatku? Náš život má smerovať k Ježišovi. Potrebujeme sa stále viac a viac približovať k nemu a rásť vo vzťahu s ním.

 

Potrebuje človek spoločenstvo na to, aby rástol?

Boh môže človeka usmerňovať aj mimo spoločenstva, veď Boh sa stará o všetky deti. Ale obrazne sa to dá prirovnať ku stromu, ktorý má priniesť ovocie. Stromy, o ktoré sa staráme, prinášajú dobré ovocie, na rozdiel od tých, ktoré rastú napríklad popri cestách a nikto sa o ne nestará. Prinášajú ovocie, ale nie je akoby to pravé, je to plánka. Človek môže prinášať ovocie aj sám, ale až v spoločenstve nadobúda ten pravý zmysel. Cirkev je spoločenstvo. Nie sme izolovaní kresťania, ktorí sú napojení na nejakú infúziu Ducha Svätého. Tvoríme jedno telo a v tom tele sa máme budovať.



Komentáre