TOP

Vladyka Cyril Vasiľ: Ďakujem Bohu, že mi nastavoval „zelenú vlnu“

Slovenský gréckokatolícky arcibiskup a sekretár Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme. U nás je známy aj tým, že jeho odvážne homílie z Nitry alebo Šaštína sa voľne šíria internetom a oslovujú najmä mladých. Rozprávali sme sa s ním o jeho životnej ceste, predsavzatiach do nového roka a o tom, prečo by kresťan mal byť hrdina. Vladyka Cyril Vasiľ (54).

Foto: Matúš Hasil

Keď čítame rozhovory s vami, často sa v nich objavujú tituly typu „najmocnejší Slovák vo Vatikáne“ či „najvyššie položený…“ Hnevá vás takéto nálepkovanie?

(smiech) Nehnevá ma to, ani mi to nelichotí. Beriem to viac-menej s nadhľadom a humorom. Nezakladám si na sebe, a ak niekomu stačí ku šťastiu, že sa stretol s „najvyššie položeným Slovákom“, nech sa páči. (smiech)

 

František z Assisi hovorí, že človek nie je nič viac ani menej – len tým, kým je pred Bohom. Kým je pred Bohom Cyril Vasiľ?

To vie len Pán Boh. Ale kým sa ja cítim pred Bohom? Hriešnikom, a pritom milovaným dieťaťom. Milovaným v tom zmysle, že cítim záväzok a povinnosť – ako mi to ešte moja mama hovorila – „skladať Pánu Bohu účty“. Nezaslúžene sa cítim (nech to znie akokoľvek pseudopokorne) za to, že ma Boh mimoriadnym spôsobom ochraňoval, sprevádzal a dodnes sprevádza. Vtláča ma do situácií, ktoré sú nad moje záujmy a túžby, a aj schopnosti.

 

Čo to konkrétne znamená?

Všetko. Začnem rodinou, v ktorej som sa narodil. Prostredím, v ktorom som vyrástol. Príkladmi ľudí, ktorých som stretával. Vzorom otca, ktorý bol kňazom, a ďalšími príkladmi iných. Tým, že som sa mohol stať kňazom, že som prijal výzvu odísť do emigrácie a skúsil byť užitočný Cirkvi s ľuďmi. Išlo to ako po masle. Mohli ma zavrieť, mohol som sa stratiť, mohol som „zblbnúť“. Cítim to tak, že Pán Boh nastavoval na mojej životnej ceste na všetkých križovatkách zelenú, akoby som mal „zelenú vlnu“. Bolo to bez mojich zásluh, pretože poznám ľudí, ktorí sa museli ťažko prebojovať cez svoje životné osudy, povolanie alebo zdravotné či spoločenské situácie, v ktorých sa ocitli bez vlastného zavinenia. Ja som prežíval vždy len dobré a výhodné. Opakujem, bez mojich zásluh. Z toho potom vyplýva pocit zodpovednosti voči niekomu, kto tie semafory nastavuje, komu som vďačný.

 

SKROMNOSŤ A REALITA

Mnohí hovoria, že napriek funkcii, ktorú reprezentujete, pričom by ste si mohli dovoliť viac, ste skromný človek.

Táto skromnosť nie je ničím iným, ako istou formou reality. Lebo: na čo mám byť hrdý alebo dokonca pyšný? Spomínam si, že som si pred pár rokmi naplánoval super plán: za tri dni štyri akcie na Slovensku. Všetko detailne pripravené. O piatej ráno som sa zobudil na strašné bolesti. Uvoľnil sa mi obličkový kameň a od bolesti som sa driapal po stene. Odpadával som. Prišla záchranka. Myslíte si, že sa pýtali: „Vy ste biskup? A vy ste vo Vatikáne?“ V tej chvíli to bolo úplne jedno. Môžete byť kýmkoľvek chcete a stačí nejaký kamienok v obličke alebo – ešte horšie, malá cievka v mozgu – a je to všetko inak. Toto si treba pripomenúť. To vás učí skromnosti a realite. Ak si niekto na niečom zakladá, tak u neho nefunguje racionálne myslenie.

 

„Stále pripravený“. O čom hovorí toto vaše biskupské heslo?

Mnohí za tým vidia kryptografickú známku skautského pozdravu: Stále pripravený! V skutočnosti je to však pozdrav z Listu apoštola Petra, ktorý hovorí: „Buďte stále pripravení vydať svedectvo a dôvody vašej viery a radosti, ktorá je vo vás!“

Myslím si, že toto je zmyslom kresťana. A tieto slová boli v Liste mladým na Svetovom stretnutí mládeže v roku 1984, kde som bol ako bohoslovec. Veľmi ma to oslovilo. Mal som vtedy devätnásť rokov a tieto slová ma formovali v ďalšom živote.

 

Začal sa rok 2019. Viete už, čo vás v ňom čaká?

Pán Boh vie, čo ma čaká. (smiech) Čo očakávam ja? Pravdepodobne v máji sa mi končí funkčné obdobie, je teda otázka, čo bude ďalej…

 

…či budete naďalej tak vysoko stáť?

(smiech) Uvidíme. Ak by som otvoril kalendár, viem, že mám naplánované riešenia niektorých otázok. Napríklad dotiahnuť do konca liturgiu chaldejskej cirkvi. Pripravuje sa kongres inštrukcie na aplikáciu kánonického práva. V auguste bude mať Federácia skautov Európy skautské stretnutie. Naposledy sa konalo v roku 2017 práve na Slovensku, v značnej miere som ho pomáhal organizovať. Mali sme veľké stretnutie v Levoči a potom sa v trinástich kolónach 3 500 skautov presúvalo do Poľska, aby sme skončili v Čenstochovej. Bolo to ako malé vylodenie v Normandii – zvládnuť logistiku presunu svojpomocne s ruksakmi a vlastným zásobovaním. (smiech)

 

KRUPICOVÁ KAŠA A BIBLIA

Dávate si pri príležitosti nového roka nejaké predsavzatia?

Už ma to prešlo. (smiech) Kedysi som si kupoval nový kalendár alebo diár s predsavzatím, že budem poriadkumilovnejší, budem si doň zapisovať veci a budem sa toho držať. Čím bude ten diár krajší, v koženej väzbe a prípadne ešte aj s pozlátenými písmenami, tak budem aj ja lepší a vzornejší. (smiech) Mám zopár takých diárov odložených z minulých rokov a v niektorých nie je zapísaný ani jediný riadok. Takže som ostal rovnako neporiadny, improvizujúci, a už si také predsavzatia radšej nedávam. (smiech) Skôr si ich kladiem pri každej duchovnej obnove či príležitosti. A je to sizyfovská práca, keď si človek tlačí svoj kameň do kopca, ten sa však skotúľa a on musí začínať odznova. Takže si obnovujem svoje dobré predsavzatie znova a znova.

 

V skautingu je úloha urobiť denne dobrý skutok.

Áno, aspoň jeden. Existuje príhoda, keď malý skaut prišiel neskoro na skautské stretnutie, tak sa ho pýtali na dôvod. „No… robil som dobrý skutok…“ „A aký?“ „Pomáhal som babičke prejsť na druhú stranu ulice…“ „A to ti tak dlho trvalo?“ „Keď ona sa veľmi vzpierala…“ (smiech)

 

Tiež máte pred očami tento skautský dobrý skutok?

Kresťan by mal žiť tak, aby bol jeho život dobrým skutkom, teda neobmedzovať sa iba na jeden skutok denne. Je to skôr pomôcka pre deti, aby si mohli odškrtnúť, že niečo dobré urobili. Je to kategória do 15 rokov, potom sa ide vyššie – k heslu: Slúžiť. To znamená, že služba sa stane spôsobom života. Teda konáme dobré skutky počas služby.

 

Akú najdôležitejšiu radu ste v živote dostali? A od koho?

Od mamy. Každá mama chce, aby boli deti dobré, tá moja mi pripomínala, že ma Boh stále vidí. Byť pred Božou tvárou – nie ako niečo odstrašujúce alebo ako kontrola –, ale ako uvedomenie si toho, že nás to má viesť k zodpovednosti. Stále sme pred jeho očami, pred Božou tvárou. Správaj sa tak s vedomím, že ťa Boh vidí. Mama by mohla povedať: „Rob tak, akoby som bola pri tebe. Ale nerob to, čo by si nerobil pred svojimi rodičmi alebo ľuďmi, ktorých máš rád.“ To je dobrá rada do života. A ak si takéto dieťa zafixuje, že je neustále pred Božou tvárou, že je Božie dieťa, žije s pocitom istoty a opory, a tiež sebakontroly a zodpovednosti.

Aj v skautskom zákone je: Správať sa – aj keď ma nikto nevidí – tak, ako by ma mohol vidieť celý svet. Dnes ustavične hovoríme o transparentnosti a koherentnosti – sú to pekné pedagogické a filozofické termíny, v podstate je to vedomý život v Božej prítomnosti – nič viac, nič menej.

 

LÁSKAVOSŤ OTCA

Knižný rozhovor s vami má titul: Kresťan by mal byť hrdinom. Prečo?

Kresťan je pozvaný k vyššej čnosti, nazvime ju hrdinstvom. Čo to znamená? Hrdina je človek, ktorý prekoná v nejakej konkrétnej situácii sám seba, nejaké nebezpečenstvo alebo niečo riskuje. Koná viac, ako by bolo nevyhnutné. A kresťan je povolaný, aby prekonával sám seba, možno aj svoj strach, svoje pohodlie. A očakáva sa od neho istým spôsobom viac ako od neveriacich. Aj neveriaci podvedome alebo vedome považujú za samozrejmé, že ponúkneme viac, pretože reprezentujeme niečo viac.

 

Ktoré hrdinstvá stoja za vami?

Ja hrdinstvá za sebou nevidím. Moje činy sa môžu zdať niekomu inému hrdinstvami. Tým, že mi Pán Boh naozaj otváral dvere a nastavoval na semaforoch zelenú, nemusel som sa nikdy správať istým spôsobom hrdinsky. Ale tiež si myslím, že skutoční hrdinovia sa nikdy necítia byť hrdinami, takže je to na posúdenie druhými.

 

Ste teraz v blízkosti pápeža Františka. Aký je?

Ja ho vidím rovnako, ako ho vidí zvyšok zemegule. Pri všetkých verejných podujatiach je taký istý ako pri osobných stretnutiach. Najdlhšie som bol v jeho prítomnosti počas jedného stretnutia, ktoré poskytol bohoslovcom rímskych seminárov. Hodinu a pol odpovedal bez papierov a podkladov na otázky seminaristov. A ja som cítil, že hovorí ako ten, ktorý má týchto chlapcov rád, ktorý hovorí zo svojich skúseností bez nejakých vopred naučených fráz alebo schém. Bolo možné vnímať láskavosť otca, ktorý chce dobro týmto študentom a budúcim kňazom. A toto je cítiť z každého jeho stretnutia.

 

Krstné meno máte Cyril – je to meno jedného z dvojice našich národných patrónov svätého Cyrila a Metoda. Mali týchto mužov vaši rodičia v špeciálnej úcte?

Rodičia očakávali dcéru a mali pripravené meno Miriam. Našiel som mamin list, ktorý písala z pôrodnice: „No tak predsa je to chlapec!“ (smiech) Takto ma privítali, otec stále spomínal, že chceli Benedikta, známeho patróna Európy. No potom čítal knihu o živote svätého Cyrila, a tak si zamiloval postavu tohto svätca. Keďže už mali staršieho syna Michala, ten mladší – čiže ja – prijal meno Cyril. A som na tohto patróna hrdý.

 

Ktorí ďalší svätí majú miesto vo vašom živote?

Pred spaním nezabúdam na modlitbu k Júdovi Tadeášovi – je to náš rodinný patrón, aj mama a otec majú k nemu veľkú úctu. Je to patrón pre naozaj neriešiteľné situácie, takže ide aj o takú „zištnú“ úctu, keď nevieme kam z konopí. (smiech) Odkedy som v Taliansku a mám tú možnosť, zájdem do Assisi. Napriek tomu, že nie som františkán, mesto Assisi, jeho história vrátane Františkovho príbehu je niečo, čo nemôže človeka neosloviť. O Františkovi nemôže povedať nikto nič zlé, ani ten najťažší antiklerikál. A potom sú to „sväté kamarátstva“, keď napríklad stratíte v lese v jesennom lístí okuliare, svätý Anton je jediný, ktorý vám ich do desiatich sekúnd pomôže nájsť. (smiech) Veľké priateľstvo mám s Janou z Arku, pretože aj môj skautský oddiel sa jej zasvätil. Tiež jezuitskí svätci.

Od detstva som veľmi rád čítal životopisy svätých – všetko, čo mi prišlo pod ruku. Je dobré poznať ich príbehy, pretože mnohí si predstavujú len postavy na obláčikoch, vyvrátené oči k nebu, na hlave aureola… pritom to boli plnohodnotní ľudia, ktorí sa správali ako my: primerane svojmu temperamentu, situácii a zázemiu, v ktorých žili. Pripomína mi to, že ideál svätosti nie je čosi vzdialené, nedosiahnuteľné, ale niečo na dosah každému.

 

OTÁZKY OD ČITATEĽOV:

Ste muž Božieho slova. Ktorý príbeh zo Svätého písma vás oslovil ako prvý a prečo? Čo vám dáva do života?

(Marcela Bagínová, 42 rokov, Bolešov)

Ktorý príbeh ma oslovil ako prvý? Musím sa vrátiť do detstva. Nie je to veľmi povzbudzujúci alebo vznešený príbeh, ale spomínam si na prvú reflexiu nad Božím slovom takto: Mal som asi päť rokov, keď som miništroval a bolo to evanjelium, kde sa hovorí, že „Vy, hoci ste zlí, dávate dobré veci svojim deťom…“ Konkrétne si spomínam, že sa mi vtedy vybavila zmyslová spomienka na krupičnú kašu s kakaom, lebo to bola dobrá a veľmi chutná vec. Jedával som to na raňajky… (smiech) Keď teda mama a oco nie sú zlí a toto mi dávajú, o čo viac a lepších vecí mi dá nebeský Otec, keď ho poprosím. Toto je prvá biblická spomienka, potom nasledovali ilustračné spomienky ako Noe a potopa alebo Dávid a Goliáš.

 

Má Slovensko šancu mať nového kardinála v období 4 – 5 rokov? Prečo tak dlho čakáme na nového kardinála po kardináloch Korcovi a Tomkovi?

(Peter Mocák, 30 rokov, Prešov)

Túto otázku treba položiť Svätému Otcovi. Ale priznám sa, že keď ju často počujem, čudujem sa jej, pretože akoby vychádzala z nejakej premisy, že Slovensko má na kardinála nárok. Dnes už kardinála nemajú ani tie talianske biskupstvá, ktoré stabilne existujú tisíc rokov. Otázka je postavená v takom svetle, že mať kardinála je akoby nejaká národná prestíž, ale žiadna slovenská diecéza ani eparchia nemá historicky tradíciu kardinálov. Fakt, že sme mali donedávna až dvoch kardinálov bola viac-menej zhoda okolností a ocenenie zásluh – či už kardinála Korca alebo kardinála Tomka. Takže: ak kardinála budeme mať, budeme ho mať, ale nie je dôvod ho očakávať.

 

Ako arcibiskup poraďte, ako sa čo najlepšie modliť. Isto k tomu máte bližšie ako my, keď ste bližšie k Bohu.

(Lucia Tomková, 22 rokov, Banská Bystrica)

V prvom rade treba uviesť na správnu mieru nesprávne položenú premisu. K Bohu sme všetci rovnako blízko. Vzťah k Bohu sa nemeria ani postavením, ani kolárikom, ani niečím iným. A možno to platí skôr naopak: že Pán Boh je najbližšie k tým, ktorí ho potrebujú a vyhľadávajú.

Nemôžem odporúčať nič viac a nič iné ako to, čo povedal Pán Ježiš, keď chcel naučiť modliť sa svojich: „Modlite sa takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ Mimochodom, nemyslím si, že človek by mal ľahko a lacno dávať duchovné rady. Je to skôr na osobný rozhovor alebo spoznanie celej životnej situácie. A hlavne treba pristupovať k tomu s veľkou mierou pokory, lebo mohlo by sa stať, že sa bude Lucia lepšie modliť ako ja, arcibiskup, keď si budem len z povinnosti plniť a recitovať svoje predpísané modlitby.

 

Čítal som, že máte rád detektívky. Je to pravda? Ako ste sa k nim dostali?

(Tomáš Jančovič, 49 rokov, Bardejov)

S detektívkami som začal, keď ma chytila učiteľka slovenčiny na základnej škole, ako si čítam nejakú knihu pod lavicou. Nebola celkom proti, tak mi priniesla najskôr Troch pátračov a potom ďalšie detektívky. Pravidelne ma potom nimi zásobovala. (smiech) Možno aj tam sa zrodila túžba po dobre, po obhajobe stratených prípadov, a aj láska k pravde. Vždy som veľa čítal, ako dieťa som bol knihomoľ.

 

Je Vatikán naozaj taký prehnitý, ako o tom píšu médiá?

(Petra Červeňová, 29 rokov, Senec)

Podľa toho, aké médiá čítate, taký stupeň prehnitosti môžete očakávať. (smiech) Vatikán v podstate neexistuje, existujú len ľudia, ktorí robia vo Vatikáne, ako by robili kdekoľvek inde. Myslím si, že Vatikán je taká istá ľudská inštitúcia ako mnohé iné. Čo by sa mohlo diať vo Vatikáne ako hocikde inde vo svete? Že chlap, ktorý robí v potravinárskom sklade, si odnesie domov kilo cestovín? Alebo ten, kto má na starosti investície vo vatikánskej banke, zainvestuje riskantným spôsobom?

Sú to spôsoby konania od ľudskej hlúposti až po veľké prešľapy. Myslím si, že Vatikán nie je viac ani menej prehnitý ako každá iná ľudská inštitúcia. Dokonca si myslím, že tam fungujú ešte väčšie morálne hranice a zábrany ako inde. Vytvoriť dojem prehnitého Vatikánu je istým spôsobom veľmi účinné klišé. Nie je to nič nové a opakuje sa to v dejinách – zväčša z úst tých najmenej povolaných.

 

Napriek všetkým problémom, ktoré Slovensko má (korupcia, vymožiteľnosť práva…) je niečo, čo vás v ostatnom čase u nás príjemne prekvapilo a potešilo?

(František Galvánek, 50 rokov, Považská Bystrica)

Príjemne ma prekvapilo, že existujú noviny Slovo+. (úsmev) Teší ma, že sa rodí viacero aktivít, ktoré sú aktivitami mladých ľudí, ale aj starších kresťanov – spontánne, kvalifikovane, umne, inštituciovane, ale predsa odzrkadľujúce to vládnutie Božieho ducha. Teším sa z toho, keď vidím pozitívne naladených mladých ľudí, ktorí dokážu v mnohých situáciách prežívať vieru a odovzdanosť. Vychádzajú z úplne iných premís, ako to bolo u mojej generácie. Nie som ešte taký starý – som po päťdesiatke –, ale už som odchovaný v inom kontexte. Za dvadsaťdeväť rokov od pádu režimu vyrástla generácia, ktorá pozná naše východiská len z počutia. A napriek tomu dokáže prežívať svoj vzťah k viere aj v osobnom zaangažovaní.

 



Komentáre