TOP

Všetky školy si zaslúžia rovnaký meter

Ešte koncom roka dostali stredné školy v župách list, v ktorom im oznámili, koľko žiakov môžu prijať v budúcom školskom roku.

V mnohých cirkevných a súkromných stredných školách, predovšetkým gymnáziách, sa situácia spred štrnástich mesiacov opakovala ako cez kopirák: rozhodnutie o povolenom počte žiakov značne redukovalo nielen požiadavky na prijatie, ktorými tieto školy sú zasypané zo strany rodičov a budúcich žiakov, ale často stavalo bokom aj kvalitatívne parametre školy a jej výnimočnosť. Navyše, času na odvolanie a komunikáciu bolo primálo, čo vyvolalo stres a nespokojnosť na oboch stranách. Cirkevné aj súkromné školy pritom rovnako musia rešpektovať Štátny vzdelávací plán, ba často majú latku postavenú oveľa vyššie, ako porovnateľné štátne školy – čo sa prejavuje v uplatnení žiakov či percentom študentov prijatých na vysokoškolské štúdium.

Ani komunikácia s niektorými vedeniami školských odborov žúp nebola práve najjednoduchšia. Napriek požiadavke riaditeľky jedného cirkevného gymnázia v Trnave sa nedozvedela, aké kritériá použila župa na prepočet žiakov, ktorých môžu prijať do budúceho prvého ročníka. Skúsenosť tohto gymnázia, ktoré jediné v župe má z vlastnej iniciatívy účasť na projekte IT akadémia, je zvláštna: pretože im bola na stretnutí ponúknutá pomoc pri začlenení sa do projektov na rozvoj školy. Ak netuší zodpovedný zamestnanec župy to, čím sa škola zaoberá, ba nedokáže ani správne dešifrovať štatistiku záujmu o školu a desaťminútové stretnutie vníma možnosť zopakovať svoje písomné rozhodnutie bez diskusie a zváženia argumentov z druhej strany, je potom ťažké uveriť, že rozhodovanie o počte žiakov bolo nestranné a objektívne.

 

 

Momentálne je situácia komplikovaná: školy sa síce z hľadiska vzdelávania zodpovedajú ministerstvu školstva, ale o ich bytí a nebytí rozhoduje župa. Ak sa to škole nepáči, môže sa obrátiť na ministerstvo… Paradoxne všetky deti majú právo na vzdelanie. Ale asi nie tam, kde chcú ísť a kde je o štúdium (zrejme kvôli kvalite vzdelávania a určite aj atmosfére na škole) stály záujem. V okolitých krajinách bývalej V4 tento problém nik nerieši: je síce daný fixný počet žiakov, na ktorých štát prispeje, no nič nebráni škole prijať ich viac – ale musí sa o nich postarať sama.

Je dobré, ak má štát pod palcom školstvo: ale nech sú pravidlá spravodlivé bez priestoru na manévrovanie a bočné úmysly, ako je to práve zjavné z konkrétnych príbehov škôl. Má rozhodovať kvalita (pretože tá núti zlepšovať sa aj ostatné školy, alebo zavrieť brány), iniciatíva rásť a záujem o školu. To, či majú nálepku cirkevná alebo súkromná či štátna – by v tomto rozhodovaní nemalo hrať žiadnu rolu.

Komentáre