TOP

Vymeniť strach za svetlo

Ako často presviedčame samých seba, že vieme deťom zabezpečiť šťastný život. Robíme všetko pre to, aby v sebe nosili radosť. Vravíme: „Nemali by trpieť“, a uzatvárame ich do akejsi pomyselnej klietky pozitívnych emócií. Lenže, čo ak sa stane niečo negatívne? Môžeme deti uchrániť pred stretnutím so smrťou?

Odpoveď je jednoznačná: Nemôžeme. Smrť, rovnako ako cintoríny, je súčasťou nášho žita. A práve detská zvedavosť potrebuje odpovede na otázky týkajúce sa života tu i vo večnosti. Lenže ako si s nimi poradiť a povedať malým „zvedavcom“ len toľko, koľko treba? Toľko, aby sme neublížili krehkej dušičke, ktorá je vnímavejšia, ako si myslíme ,no niektoré skutočnosti chápe a „ dešifruje“ úplne inak ako dospelí. A nie viac či menej? A vieme, čím si prechádzajú ? Pozrime sa na niekoľko príbehov, ktoré som počula na vlastné uši:

 

Koláč pre deda

Päťročný Dávid prišiel o svojho starkého. Rodičia mu hovorili, že je chorý, ale keď mu bude lepšie, pôjdu ho navštíviť. Medzitým Boh rozhodol inak. O niekoľko dní sa Dávidovi rodičia rozhodli ísť s pravdou von. Vzali ho na cintorín. K hrobu. „Dávidko, vieš, dedko zomrel. Odteraz bude bývať tu. Ale nemusíš sa báť, budeme chodiť za ním.“ Nepovedali nič viac. Spozorneli až po nedeľnom obede, keď si Dávid balil do servítky koláč. „Čo robíš?“ pýtala sa ho mama. „Veď si povedala, že ideme za dedom. A on má takéto koláčiky najradšej.“

 

Aby ich nestrašilo

Sedeli sme na koberci. Okolo mňa sa vyškieralo zopár predškolákov. V  strede kruhu bola zapálená sviečka. Bol druhý november. „Viem, prečo si ju zapálila,“ prihlásil sa Peťo. „Prečo?“ „Aj my sme to včera robili. Boli sme na cintoríne.“ „A ja viem, prečo sa tam chodia zapaľovať sviece.“ Moja zvedavosť nemala konca-kraja. „No predsa preto, aby sa mŕtvi nebáli.“

 

A kedy sa vráti?

Tragédia v rodine spôsobila, že zomrela mama. Adelka, ktorá nedávno oslávila svoje štvrté narodeniny, každé ráno postávala pri okne. „Zlatko, prečo tam stojíš?“ „Čakám mamu. Vieš, ocko mi povedal, že ona sa k nám raz vráti.“

 

Aby nebola smutná

Keď som učila v materskej škole, istý chlapec zomrel na rakovinu. Veľa sme sa zaňho modlili a deti s čistým srdcom dúfali, že sa naozaj uzdraví. Lenže nestalo sa tak. Celý deň som premýšľala, ako to mám povedať jeho kamarátom. Keď som sa na to odhodlala, vyletelo z nich: „My to vieme. Ale nechceli sme ti to povedať, aby si nebola smutná.“

 

Ako hovoriť s deťmi o smrti:
  1. Buďte autentickí

Deti vycítia, že sa stalo niečo nečakané. Stačí tmavé oblečenie, smutná tvár, slzy v očiach. Šepkanie poza ich chrbát. Niekoľko nečakaných návštev v dome. To všetko sú pre ne signály, že niečo nie je v poriadku.

Vezmite si dieťa k sebe, posaďte si ho čo najbližšie. Objímte ho a pokojne sa mu pozrite do očí. Povedzte mu, čo sa stalo. Napríklad: „Dobrý Boh si vzal tvojho starkého do neba. Bol už chorý a jeho telo sa nevládalo brániť. A tak mu Boh pripravil nové telo. Raz prídeme aj my do neba a budeme s ním.“ Pamätajte! Smrťou sa nič nekončí, vždy niečo začína. Preto deti potrebujú nádej.

 

  1. Hovorte aj o poslednej rozlúčke menom pohreb

Na otázku, či dieťa vziať na pohreb alebo nie, neexistuje jednoznačná odpoveď. V každom prípade, treba s ním o tom hovoriť.

„Bude pohreb. Budeme sa tam modliť, aby mal tvoj starký čisté srdce. Potom jeho telo dajú do hrobu. Keď tam pôjdeme, budeme na neho myslieť. Ak chceš, môžeš mu priniesť kvety alebo sviečku.“

Ak sa predsa len rozhodnete vziať dieťa na pohreb, nesnažte sa mu za každú cenu ukázať telo zomrelého. Už sám pohreb je pre dieťa traumatický a bude sa s tým vyrovnávať niekoľko dní. Ostaňte s ním vo vzdialenosti od rakvy, ktorú si určí samo. Pevne ho držte za ruku alebo ho vezmite do náručia. Deň, dva po pohrebe, navštívte hrob zosnulého, aby sa dieťa presvedčilo, že je všetko tak, ako ste mu povedali.

 

  1. Pomoc pre duše zosnulých

Detská fantázia je veľmi bohatá na rôzne predstavy. Ešte aj prváci majú problém rozlíšiť „vymyslené“ od „skutočného“. Preto sa vďaka rozprávkam či strašidelným príbehom pre ne stáva „cintorín“ a „hroby“ miestom duchov a strašidiel. Zvlášť v období, keď sa v médiách hovorí o Halloweene, sa s deťmi rozprávajme o večnom živote. Nebojme sa zveriť im úlohu pomáhať modlitbou dušiam v očistci. Vysvetľujme im symboly nachádzajúce sa na hroboch. Deti pochopia, že sviečka nehorí na hrobe preto, aby nemal zosnulý strach, ale preto, aby „vedel“, že mu prajeme veľa svetla a radosti v srdci, a to znamená, že mu prajeme nebo. Hovorme s deťmi o tom, že každá modlitba za duše v očistci „očistí“ ich dušu od trestov a že urobia krok na ceste do Božieho kráľovstva. Nadchnime ich pre túto „službu“ a pripomeňme im, že aj ony sú na ceste do kráľovstva, kde sa stretnú s Ježišom.

 

  1. Môžeme vidieť zosnulých?

Odpoveď je jednoduchá: „Môžeme, ale nie na tomto svete.“ V komunikácii s deťmi sa vyhýbajme vetám ako: „Neboj sa, veď starký sa raz vráti.“ Dieťa ho bude čakať a po čase sa začne pýtať, kedy už konečne príde.

Ak sa k tejto prvej informácii pridá fantázia, predstaví si, že zosnulý je niekde pri ňom. Každé prasknutie nábytku v detskej izbe sa premení na strach a zmätok v duši. Dávajme si pozor na slová. A ak treba, vysvetľujme. A čakajme na detské otázky. Deti sa totiž pýtajú len to, čo potrebujú vedieť. Slová ako: „Choď a spýtaj sa na to mamy,“ privádzajú deti do zmätku. Ak netušíte, akú máte dať odpoveď, vezmite dieťa za ruku a vykročte s ním: „Poď, ideme sa spolu na to spýtať toho, kto vie o tom viac.“

 

 

Na záver

Pamätajme, že každé stretnutie so smrťou sa môže zmeniť na novú nádej. V Prvom liste Korinťanom to máme napísané jasne: „A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo. Smrť, kdeže je tvoj osteň?“(1 Kor 15, 54 – 55) Sme ľudia nádeje, a tak aj v náročných chvíľach života nám Boh zveruje nové poslanie. „Vyháňať z detských duší tmu a strach a prinášať do nich nádej a svetlo.“

 

Komentáre