TOP

XXL: Prečo ubúdajú duchovné povolania?

V marci prekvapil veriacich v katolíckych kostoloch Banskobystrickej diecézy oznam o zrušení Kňazského seminára svätého Františka v Badíne. Seminár minulý rok oslávil 25. výročie svojho založenia a od budúceho akademického roka jeho bohoslovci prejdú do nitrianskeho seminára. Aj v súvislosti s tým sa vynára otázka poklesu duchovných povolaní – či už klerikov, kňazov, alebo rôznych foriem zasväteného života.

Pápež František tento rok vo svojej homílii na Deň zasväteného života (2. februára) povedal, že naše najpodstatnejšie stretnutie s Pánom nevzniklo ako súkromná záležitosť medzi nami a Bohom, ale vo veriacom ľude, v konkrétnom čase a mieste: „Tak aj zasvätený život: rozvíja sa a prekvitá v Cirkvi; ak sa izoluje, vädne,“ zaznelo.

Ďalej pokračuje v charakterizovaní úlohy zasväteného života a jeho poslaní: „Zasvätený život je táto prorocká vízia v Cirkvi: je to pohľad, ktorý vidí Boha prítomného vo svete, aj keď mnohí si ho nevšimnú; je to hlas, ktorý hovorí: „Boh stačí, ostatné sa pominie,“ je to chvála, ktorá vyviera napriek všetkému. Hľa, toto je zasvätený život: chvála, ktorá dáva radosť Božiemu ľudu, prorocký pohľad, ktorý odhaľuje to, čo je dôležité.

Keď je to tak, prekvitá a stáva sa pre všetkých výzvou proti priemernosti: proti poklesu počtu osôb v duchovnom živote, proti pokušeniu zahrávať sa s Bohom znižovaním latky, proti prispôsobovaniu sa pohodlnému a svetskému životu, proti sťažovaniu sa – bedákaniu, nespokojnosti a oplakávaniu sa, proti zvyku „robíme to, čo môžeme“ a „vždy sa to robilo takto“: nie sú to vety od Boha.

 

 

Zasvätený život nie je prežitok, nie je to príprava na „ars bene moriendi“: toto je pokušenie dnešnej doby nad poklesom povolaní. Nie, nie je to prežitok: je to nový život. „Ale veď… je nás málo…“ – je to nový život. Je to živé stretnutie s Pánom v jeho ľude. Je to povolanie ku každodennej vernej poslušnosti a k nevídaným prekvapeniam Ducha Svätého. Je to videnie toho, čo je potrebné objať, aby sme mali radosť: Ježiša.“

Slová pápeža dávajú nádej a ukazujú pravú podstatu zasväteného života. Ale napriek tomu sa nám vynárajú otázky: Prečo ubúdajú duchovné povolania? Čo je príčinou? Čo by najviac mohlo pomôcť mladým, aby sa rozhodli pre zasvätený život? Je to rodina, modlitba, duchovné vedenie, príklad tých, ktorí zasvätení život žijú, či spoločnosť, ktorá nás obklopuje? A čo je, naopak, najväčšou prekážkou na ceste k zasvätenému životu? Prečo prekvitajú kontemplatívne kláštory a zatvárajú sa kňazské semináre?

 

 

POVOLANIE AKO BOŽÍ DAR

Aby sme si urobili lepší prieskum ohľadom tejto skutočnosti, zverejnili sme na internete dotazník, ktorý sa pýtal, prečo duchovné povolania ubúdajú. Na päť otázok odpovedalo v dotazníku 232 respondentov, z toho väčšina z nich boli slobodní (53 %), potom v manželstve (26,3 %), vo formácii zasväteného života (8,6 %), v akejkoľvek forme zasväteného života (8,2 %) a najmenej z nich v kňazstve (3,9 %).

Najprv sme sa respondentov pýtali, ktorú z uvedených piatich možností považujú za najdôležitejší predpoklad pre duchovné povolanie: osobný sviatostný a modlitebný život (33,6 %), túžba slúžiť druhým s nerozdeleným srdcom (16,8 %), výchova v rodine (16,4 %), duchovné vedenie (15,1 %), spoločenstvo (4,3 %). Niektorí zvolili aj možnosť iné, v ktorej sa najčastejšie opakovalo: všetko dokopy; vnímanie povolania, ktoré je vložené do srdca človeka Bohom; Božie volanie, túžba v srdci po zasvätenom živote a vnútorné presvedčenie, že Boh ma tam chce mať; nadšenie pre Krista, otvorenosť Duchu Svätému a túžba celým srdcom úprimne plniť Božiu vôľu i pomáhať druhým s radosťou… Dnes v Cirkvi chýba to, že byť zasvätenou osobou je niečo krásne,“ zaznelo od ľudí.

V druhej otázke sa respondenti, naopak, vyjadrovali, čo je podľa nich najvýraznejším problémom v tom, že mladí sa nerozhodujú pre duchovné povolanie. Z dvanástich možností mohli zvoliť tri: strach rozhodnúť sa žiť zasvätený život (44,8 %), slabý osobný sviatostný a modlitebný život (37,5 %), konzumná spoločnosť a dnešná materialistická a hlučná doba (37,5 %), chýbajúce duchovné vedenie, spovedník (30,6 %), obraz Cirkvi v médiách, mediálny svet (25,9 %), nesprávne predstavy a ideály o zasvätenom živote (24,6 %), absencia ticha, mediálny hluk a umlčané svedomia (23,7 %), otázka celibátu a panenstva (23,7 %), zlá výchova v rodine, ťažké rodinné pomery (20,3 %), mladí vidia nedostatočný príklad a svätosť zasvätených (17,7 %), prežité traumy, zranenia (10,3 %), zlá partia či osamotenosť (7,8 %). Okrem toho uviedli aj iné ťažkosti ako pomery v Cirkvi, strach prijať celoživotný záväzok či to, že vo vnútri Cirkvi sa zasvätený život neraz nepredstavuje ako veľký dar, škandály v Cirkvi…

 

 

ROZHODUJÚCA JE AUTENTICKÁ VYDANOSŤ

Respondenti sa vyjadrili aj ohľadom toho, aký „druh“ duchovného povolania podľa nich dnes prekvitá a vzrastá a aký má, naopak, krízu. „Narastajú dva druhy povolaní: tradicionalistický (silná identita) a ten otvorený na nové pôsobenie Ducha Svätého (silné vnímanie Božieho pôsobenia dnes). Najväčšiu krízu zažíva akékoľvek povolanie žité len priemerne, bez plného zápalu pre svoju charizmu,“ napísal jeden z nich.

Zhodli sa v tom, že vzrast zažívajú kontemplatívne kláštory, ktoré sú plné, čo možno vidieť najmä v zahraničí. Jednak ide o to, že sa za svet treba modliť, ale aj o to, že sú skutočne oddelené od sveta, radikálne, čo neraz láka mladých, ktorí radikálnosť vyhľadávajú. Obľube sa podľa nich neraz tešia viac rehoľné spoločenstvá než napríklad diecézne kňazstvo, ale aj sekulárne inštitúty (lákavé možno aj tým, že sú medzi ľuďmi inkognito), tretie rády, súkromné zasvätenia, živé rehole, ktoré sú blízko pri človeku (saleziáni, kapucíni, františkáni, redemptoristi), misionári, zasvätení laici, živé komunity, zasvätenie sa v rámci charizmatického smeru. Znovuzrodenie dnes zažíva aj zasvätené panenstvo.

V kríze je podľa nich rozhodne kňazstvo a na druhom mieste sú to apoštolské rády. „Myslím, že rozhodujúca je autentická vydanosť. Všetky spoločenstvá, ktoré sa totálne vydali Bohu, žijú pre neho a z Božej prozreteľnosti, v chudobe spoliehania sa na neho, sú pre mladých, ktorí nechcú byť povrchní, ktorí sa chcú radikálne odovzdať, výzvou. Len zapálení a nadšení môžu zapáliť a nadchnúť. Chudoba – služba – odovzdanosť v láske – hlboká modlitba. To platí rovnako pre kontemplatívne ako i pre činné rehole,“ napísala žena v zasvätenom živote.

 

 

Tí, ktorí sa rozhodli pre zasvätený život, hovoria o tom, čo im v tomto rozhodnutí najväčšmi pomohlo a čo na ňom bolo najťažšie. Nápomocné bolo najmä vedomie, že ich k tomu volá Boh – odpoveď na Pánovo zvádzanie, dobiedzanie, aby ho nasledovali, túžba nasledovať Ježiša, dar povolania v srdci. Ale aj osobný vzťah s Ježišom, duchovné vedenie (čo je neraz ťažko žitý ideál), rodinná výchova, osobné svedectvo kňazov, zasvätených i ostatných veriacich, túžba po službe, kontakt s rehoľným spoločenstvom, do ktorého sa chystali vstúpiť, dobrí priatelia i farské spoločenstvo.

Mne asi najviac pomohlo, keď moje srdce bolo uzdravené z istých rán z detstva a prijala som Božiu lásku do svojho života a prestala kŕčovito hľadať to svoje povolanie, keď konečne prišla do toho sloboda,“ hovorí jedna z nich. Svoj pohľad pridáva aj človek, ktorého brat sa rozhodol pre kňazstvo: Povoláva jedine Boh, my môžeme ľudí v tom len podporiť.“

Na druhej strane bolo pre nich najťažším bojom povedať to rodine, nesúhlas či odpor rodiny, opustenie rodiny i predstavy o svojej budúcnosti, zrieknutie sa manželstva, vykročenie vo viere, dôvera Bohu, meniť seba samého pre Krista, rozhodnutie vytrvať napriek slabostiam, pochybnosti, či to dajú, očakávanie ľudí i vlastné, vnútorné pochybnosti, prekonanie falošných predstáv o Bohu, sebe i povolaní, konfrontácia so svojimi slabosťami a obrazom, vnútorné cirkevné pomery ako aj obraz Cirkvi navonok. „Najťažšie bolo uveriť tomu, že Boh si vybral práve mňa,“ píše jeden z nich.

 

 

LIBERALIZMUS, INDIVIDUALIZMUS A KONZUMIZMUS

Na trend klesajúcich duchovných povolaní sme sa pýtali tých, ktorí majú do činenia najmä s formáciou nových kňazských či zasvätených povolaní. Odpovedal nám Ján Viglaš, rektor Kňazského seminára svätého Františka Xaverského v Badíne, Vojtech Nepšinský, predchádzajúci rektor badínskeho seminára, dnes farár farnosti Zvolen-mesto, Štefan Novotný, rektor Kňazského seminára svätého Karola Boromejského v Košiciach, František Nociar, psychológ, Monika Skalová FMA, provinciálna predstavená saleziánok, a Zuzana Škrinárová zo spoločenstva Angelus.

Ján Viglaš, terajší rektor seminára v Badíne, hovorí o tom, že pokles povolaní sa u nás začal pozvoľna po roku 2000: „Na prelome milénií bol u nás na Slovensku asi najväčší počet kňazov, zasvätených a kandidátov zasväteného života.“ Podľa neho to súvisí s demografickým poklesom, poklesom pôrodnosti, ktorý je badateľný po páde komunizmu a po otvorení hraníc. „Nielen tých štátnych, ale aj tých, ktoré sa týkali tradícií a morálky. Cirkev na Slovensku bola prvá, ktorá upozornila na veľmi vážne následky demografickej situácie a apelovala na všetkých, ktorí môžu tento vývoj ovplyvniť.“

Táto skutočnosť sa podľa neho u nás začala prejavovať už v 90. rokoch, keď sa začali rušiť materské školy a neskôr sa začali problémy s nedostatkom žiakov a študentov na školách. Súhlasí s ním aj Štefan Novotný, rektor košického seminára, aj Monika Skalová, ktorá hovorí, že od roku 1980 do roku 2000 došlo na Slovensku k poklesu pôrodnosti takmer o päťdesiat percent.

Avšak okrem tejto skutočnosti Viglaš považuje za ďalšiu príčinu ubúdajúcich povolaní prudký vzostup konzumnej mentality a liberalizmu, pritom ho nevníma len ako trend presadzovania liberálnych zákonov. „S liberalizmom je totiž spätý prílišný individualizmus, podľa ktorého je dobré iba to, čo dokáže najlepšie uspokojiť individuálne túžby človeka. Individualizmus ignoruje spoločné dobro, pre ktoré sa jednotlivec musí neraz zriekať niečoho svojho. Druhí ľudia sú tak zredukovaní na prostriedky pri dosahovaní osobného prospechu.

 

 

V takomto ponímaní však strácajú morálny význam tie vzťahy, ktoré si človek sám nevybral: vzťahy k rodičom, deťom, chorým, vlasti,“ vraví, „a konzumná mentalita zas chce mať z ľudí predovšetkým spotrebiteľov, nie ľudí, ktorí sú si vedomí svojej dôstojnosti a dôstojnosti iných na základe toho, že sú, ale ľudí, ktorí svoju hodnotu vnímajú podľa toho, čo majú a koľko toho majú.“ Pridáva sa k tomu aj Vojtech Nepšinský, ktorý zastával úrad badínskeho rektora do roku 2010.

„Liberalizmus, individualizmus a konzumizmus nevedú človeka k tomu, aby sa zriekal, odopieral si a obetoval sa. A pritom to je predpoklad každého duchovného povolania, lebo zasvätený život aj svojím vonkajším prejavom svedčí o zrieknutí sa a o disponovanosti pre obetu. Myslím, že toto treba mať na pamäti pri mladých, ktorí sa už narodili do takejto spoločnosti a vyrástli v takejto mentalite,“ vysvetľuje Viglaš.

Nepšinský opisuje, že po páde komunizmu vzniklo na Slovensku šesť seminárov, boli obnovené diecézne semináre, keďže počas komunizmu bol len jeden, ale aj v tom sa prejavovali prílivy a odlivy. „V roku 1968 nás bolo v seminári tristo. Potom prišla konsolidácia pomerov a zas ich padlo na tých štyridsať – päťdesiat. Po páde komunizmu boli všetky semináre plné. V našom bolo stoštyri bohoslovcov. Postupne, ako to nadšenie upadalo, upadal aj počet povolaní. Možno je v tom aj vplyv sekularizácie – mladí odchádzajú do sveta, chcú mať dobrodružstvá, tým pádom je menší záujem o povolanie,“ hovorí. Bol rektorom od roku 1999 do roku 2010 a za ten čas zažil vzostup a aj začínajúci sa pokles. Keď zo seminára odchádzal, bol tam už menší počet bohoslovcov – a dnes ich počet klesol na dvadsaťštyri.

 

 

Zrušenie seminára v Badíne vníma súčasný rektor Viglaš ako racionálne, a aj keď z toho nie sú nadšení, z pohľadu Cirkvi nejde o tragédiu. Práve preto nehovoria o zrušení seminára, ale o zlučovaní a spájaní síl. Hovorí, že táto skutočnosť neprišla nečakane, prvé náznaky boli už vtedy, keď v posledných ročníkoch končili len štyria, piati študenti. „A keď sa takýto počet začal objavovať pri tých, ktorí sa ešte len hlásili do seminára, bolo treba stále častejšie otvárať aj otázku udržateľnosti seminára, aj toho, či je morálne investovať stále viac financií pri rastúcich nákladoch a klesajúcich počtoch seminaristov, alebo pre dobro Cirkvi nezačať spájať sily a prostriedky,“ vysvetľuje.

František Nociar je klinický psychológ, ktorý spolupracuje s badínskym seminárom pri realizovaní testov pri vstupe do seminára a pred diakonskou vysviackou. Vraví o tom, že po páde totality mohli realizovať duchovné povolanie aj tí, ktorým v tom predtým bránili. „Potom pozvoľna prišiel vplyv materializmu a liberalizmu, ktoré naďalej oslabujú rozhodovanie ľudí pre duchovné povolanie. Je to aj vplyv na praktický duchovný život mladých ľudí, odstúpenie od osobnej modlitby, sviatostného života, relativizácia a bagatelizácia životných a morálnych hodnôt, ktoré sa vytrácajú zo systému zmyslu života,“ hovorí.

 

 

Rektor košického seminára, Štefan Novotný, hovorí o tom, že negatívne následky na pokles povolaní má aj neskutočne rýchly technologický rast, ktorý je naviazaný na konzumáciu ľahko dostupných krátkych a emotívnych zážitkov, aj negatívny mediálny obraz Cirkvi, za ktorý si však neraz môžeme sami. „Kňazské povolanie je dar a tajomstvo, takže pokles počtu by som nevnímal len negatívne. Dôležitá je ich kvalita – v našej cirkevnej terminológii používame slovo svätosť,“ dodáva.

Monika Skalová, predstavená saleziánok, vníma ako jeden z dôvodov aj odkresťančenie: „Život bez Boha alebo iba tradičné splnenie určitej kvantity povinností bez kvality duchovného života a tiež množstvo ponúk rôznych hnutí, inštitútov či chariziem. A ovocie dnešnej doby ako ďalší dôvod sa prejavuje v túžbe mať sa dobre a nemať záväzky.“ Spomína aj slová pápeža Františka, ktorý hovorí o provizórnej kultúre, relativizme a diktatúre peňazí. „Okrem toho aj samotný zasvätený život si prechádza obdobím krízy totožnosti, dôveryhodnosti a krízy viditeľnosti,“ dodáva.

K menovaniu negatívnych aspektov sa pridáva aj Zuzana Škrinárová, koordinátorka spoločenstva Angelus, ktoré od roku 2007 modlitebne spája mladých modliacich sa za svoje povolanie. Vymenúva dobre známe negatívne faktory: „Strach zo záväzkov, emocionálna nezrelosť, neschopnosť formulovať si zmysel života a vlastný životný projekt, neochota vyjsť zo svojej komfortnej zóny a riskovať.“

 

 

KEĎ NIE SÚ MLADÍ, KTORÍ CHCÚ NASLEDOVAŤ KRISTA, PRIVEDIE TO AKÝKOĽVEK INŠTITÚT DO KRÍZY

Naši šiesti respondenti hovoria o tom, ktorý „druh“ duchovných povolaní sa podľa nich aj dnes teší obľube a jeho počty narastajú – a kde je, naopak, najväčšia kríza. Psychológ zo svojej praxe a skúseností z práce s ľuďmi, ktorí nastupujú na formáciu duchovného povolania, vidí viacero dôvodov, prečo sa rozhodnú pre túto cestu. „Sú ľudia, ktorí sa rozhodnú na základe rozpoznania svojho povolania v rámci zdravého duchovného života. Potom sú to ľudia, ktorých k tomuto rozhodnutiu vedie nadšenie po konverzii, osobnom obrátení či intenzívnejšom duchovnom zážitku. Títo v ďalšej fáze musia prejsť overením svojho rozhodnutia.

Potom sú to ľudia, ktorí hľadajú cestu duchovného povolania ako určitý druh pomoci pri vlastných duchovných (neraz aj psychických) ťažkostiach alebo problémoch. Pre tých by boli inštitúcie duchovného života skôr určitým duchovným „sanatóriom“,“ opisuje. Hovorí aj o tom, že rozširovaním možností duchovného života sa v Cirkvi otvoril priestor pre laické formy a inštitúty, v ktorých ľudia v rôznej forme zasvätenia žijú ako bežní veriaci – pracujú, angažujú sa v sekulárnej sfére, ale pritom sú zasvätení.

Zuzana Škrinárová z Angelusu hovorí o tom, že dnes mnohí mladí zažívajú milosť obrátenia, ktoré ich naštartuje pre osobný vzťah s Ježišom, následne vstupujú do modlitbových spoločenstiev, poznávajú Boha ako svojho Otca a neraz majú i skúsenosť s charizmatickým pôsobením Ducha Svätého, ale nechápu to ako povolanie do zasväteného života, práve naopak.

 

 

„Majú nadšenie pre evanjelizáciu, viacerí naplno vkladajú svoje dary do služby vedenia stretiek, chvál, formácie mládeže, ale väčšina chce pôsobiť vo svete, pretvárať kultúru a spoločnosť, založiť si zdravú kresťanskú rodinu, pretože takto chcú radikálne nasledovať Krista a ohlasovať evanjelium.“ To vníma veľmi pozitívne. Negatívne hodnotí to, že to vyhodnocujú ako väčší ideál než život v tradičných rehoľných kongregáciách, ktoré často vnímajú cez prizmu pravidiel a zákazov, staromódne obliekanie, ako tých, ktorí nerozumejú svetu.

„Pre dnešnú generáciu mileniálov je už veľmi ťažké „napasovať sa“ do rehoľných štruktúr, najmä v ženských kláštoroch. Postmoderný svet, v ktorom vyrástli, je už totiž diametrálne iný ako svet väčšiny rehoľných sestier v strednom veku. Tieto kongregácie teda podľa mňa zažívajú najväčší úbytok povolaní. Badám však istý záujem napríklad o nové mladé rehoľné komunity s prísnym spôsobom života, ale silným posolstvom, dôrazom na prežívanie radosti, evanjelizáciu a otvorenosť moderným technológiám,“ dodáva.

Rektor badínskeho seminára považuje za dnes obľúbené nové formy spirituality, a to aj u tradičných foriem povolaní, tie, ktoré „kladú väčší dôraz na komunitné prežívanie a zdieľanie. A zdá sa, že sa znovuobjavila hodnota povolania zasvätených panien, teda tých žien, ktoré zostávajú vo svete, no žijú v ňom so záväzkami zasvätených. A keďže ide špecificky o panny, môže ísť aj o istú formu odpovede Ducha Svätého na súčasné diskusie súvisiace s feminizmom a dôstojnosťou ženy.“ A krízu vníma v rámci tých, ktoré „prestali čítať znamenia čias, a teda prestali dávať odpovede na to, čo ľudia v súčasnosti potrebujú“. Vysvetľuje, že nemožno dávať odpovede na to, na čo sa ľudia nepýtajú, a na druhej strane ignorovať ich tam, kde sa ich dožadujú.

Zvolenský dekan a bývalý rektor vníma, že dostatok povolaní majú kontemplatívne rehole, pretože „ľudia túžia zasvätiť sa Bohu, odpútať sa od sveta“. Pridáva sa k nemu aj košický rektor. Naopak, oslabenie počtov v činných reholiach zdôvodňuje spoločným životom i lákadlami sveta – že vplyv sveta, ktorý je veľký, ich niekedy pohltí. „A aj tí, čo možno mali povolanie, si navyknú na to, že si chcú užívať svet. Sebazapieranie dnes nie je v móde,“ dodáva Nepšinský.

Saleziánka Skalová spomína takzvané „džínsové sestry“, kontemplatívny Inštitút pápežského práva IESU COMMUNIO, ktoré majú v Španielsku veľa povolaní. „Ale keď nie sú mladí, ktorí chcú nasledovať Krista, privedie to akýkoľvek inštitút do krízy, čo je aj dobrým vyrušením a šancou pre nejakú životodarnú zmenu,“ hovorí.

 

 

OBNOVA CIRKVI SA NEDÁ ROBIŤ BEZ KRISTA

Šestica osobností napokon hovorí o tom, čo by podľa nich pomohlo vzrastu počtu duchovných povolaní na Slovensku. Badínsky rektor vraví, že to nepôjde bez modlitby a vzorov, „kde sa zasvätené osoby napriek svojim chybám a nedostatkom snažia žiť autenticky v službe druhým, v obetavosti a darovaní sa“. Pridáva sa k nemu aj zvolenský dekan, ktorý hovorí, že sú dôležité modlitby, príklad a zapálenie pre veľké veci. „A najmä modlitba, lebo bez modlitby niet povolaní,“ dodáva. Podľa rektora z Košíc môže k daru povolaní prispieť každý člen Cirkvi tým, že začne lepšie žiť svoj krst, zvlášť kňazi. „Obnova Cirkvi sa nedá robiť bez Krista a bez tej, ktorú nám dal za Matku a vzor – bez Panny Márie,“ zdôrazňuje.

Psychológ odporúča návrat k osobnému duchovnému životu, duchovnému životu rodín s duchovným vedením od detstva i fungovanie spoločenstiev na duchovnej báze s podporou farností či rehoľných spoločenstiev. Predstavená saleziánok považuje za dôležité posilňovať v mladých ich odpoveď na povolanie – duchovným sprevádzaním a rozlišovaním či ponukou spoločenstva. „Na Slovensku máme krásnych mladých ľudí s hĺbkou aj s entuziazmom; niekedy cítim obavy, keď k nám prichádzajú dievčatá s túžbou vstúpiť do nášho inštitútu, aby sme to nepokazili my sestry. Lebo ak mladí zažijú svedectvo krásy rehoľného života, budú aj krásne povolania,“ hovorí.

 

 

Svoje odporúčania zakončuje koordinátorka Angelusu, Zuzana Škrinárová. Vraví, že Boh si aj dnes povoláva mladých, ktorí to aj vnímajú, ale mnohí sa v rozlišovaní nepohnú ďalej. „Otázka je, či vo svojom okruhu duchovných akcií a spoločenstiev, kde sa bežne pohybujú, natrafia na zasvätených, ktorí by ich dokázali sprevádzať a poskytnúť im príťažlivejší pohľad na rehoľný život než ten bežný stereotypný,“ hovorí.

Bolo by podľa nej dobré, aby najmä mladí rehoľníci chodili na mládežnícke akcie, kde sú mladí zapálení pre vieru – na mládežky, chvály, Godzone tour či konferencie, animátorské a líderské školy a podobne. „Jednoducho byť tam prítomný, ukázať, že zasvätení sú normálni ľudia – alebo, jazykom mladých, že sú v pohode –, ale potom aj byť k dispozícii na rozhovor a následnú cestu sprevádzania.“ Myslí si, že nápomocná by bola aj väčšia prítomnosť mladých zasvätených v online priestore či médiách.

 

 

ZASVÄTENÝ ŽIVOT MÔŽE PREBUDIŤ SVET!

Amadeo Cencini povedal: „Je veľmi dôležité postupne formovať mladého človeka tak, aby najskôr „čítal“ a až potom „písal“ svoj životný príbeh z Božieho pohľadu.“ Pokles duchovných povolaní je širokým problémom, ktorý nemá jednoznačnú odpoveď a ani instantné riešenie. Začína sa azda už v detstve, výchovou v rodine, osobnou konverziou, živým vzťahom s Pánom, ale následne pokračuje cez vlastné rozpoznávanie, rozlišovanie, duchovné vedenie a ochotu vziať svoj kríž a nasledovať Krista – čistého, chudobného a poslušného v rôznej a krásnej farebnosti možností zasväteného života.

Pretože „zasvätený život môže prebudiť svet“! Tak vyzýva pápež František k autentickému prežívaniu zasväteného života i pozýva tých, ktorí vo svojom srdci začujú Božie volanie. Je kvasom, ktorého nie je veľa, ale prekvasí celé cesto. Možno by sme mali pozornosť zamerať väčšmi na to, čo povolaniam pomáha, než na to, čo im škodí. A privinúť sa bližšie ku Kristovi, ktorý je zdrojom i cieľom každého povolania.

Napokon, ostáva sa nám najmä veľa modliť. Aby mladí zachytili hlas, ktorým ich Boh volá. Veď Pán si sám povoláva služobníkov na svoju žatvu.

 



Komentáre