TOP

Z Betlehema na Golgotu, z maštaľky na kríž

Dva najväčšie sviatky kresťanstva, Vianoce a Veľkú noc, od seba nemožno oddeliť. Jeden nedáva zmysel bez toho druhého. Život Ježiša Krista, jeho cesta z maštaľky v Betleheme až na kríž v Jeruzaleme predstavujú konkrétny celok. Vrchol dejín spásy a orientačný bod, ktorý určuje správny smer našim životom.

Sviatky a tradície Vianoc sa od tých veľkonočných zásadne líšia. Všetko vyzerá inak. Kým počas osláv Ježišovho narodenia svet halí rúško dlhých zimných večerov, Veľká noc prichádza spolu s jarným rozkvetom. Obchodné reťazce možno prebalia Mikulášov do zajačích pozlátok, ale u kresťanov je to omnoho zložitejšie. Duchovne prežívajú dva diametrálne rozličné póly. Pohybujú sa v rozmedzí narodenia nového, krásneho života a tragickej, násilnej smrti nevinného. Napriek tomu tieto dva rôznorodé sviatky zostávajú neoddeliteľne spojené. Označujú počiatok a (aspoň zdanlivý) koniec Ježišovho pôsobenia medzi smrteľnými ľuďmi. Spolu sú jadrom dobrej zvesti, ktorá povznáša naše srdcia k nebeskému Otcovi.

 

ODMIETNUTÝ, ALE MILOVANÝ

Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci. (Lk 2, 4 – 7)

Tu celý dav skríkol: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ (Lk 23, 18 – 21)

Prvou spojnicou medzi Vianocami a Veľkou nocou sú dva protichodné postoje, ktoré voči Ježišovi zaujali ľudia. Väčšina ho neprijala. Najprv ho poslali do maštale k zvieratám a potom jeho život vymenili za život právoplatne odsúdeného zločinca. Napriek tomu nikdy nezostal sám. Jozef a Mária s láskou priviedli maličkého Ježiša na svet, zavinuli ho a chránili pred zlobou mocných, kým bol úplne bezbranný. Dokonca ani na Golgote, keď bolestivo zaplakal, že ho sám Boh opustil, nezostal odvrhnutý tými, ktorí ho najväčšmi milovali, Máriou a apoštolom Jánom.

Obidve udalosti spája nezlomná láska Ježišovej matky Márie. Od Betlehema až po Jeruzalem, celých tridsaťtri rokov, ktoré nemohli byť vždy ľahké, ho sprevádzala a starala sa oňho. Máriina veľkonočná odvaha, schopnosť stáť pod krížom a prihlásiť sa ku svojmu synovi odsúdenému svetskou rímskou i náboženskou židovskou mocou by nedávala zmysel bez udalostí prvých Vianoc. Bez anjelov, pastierov a mudrcov z ďalekých krajín, ktorí Ježišovi predpovedali veľkú budúcnosť, kľúčovú úlohu v Božom milosrdnom pláne. Mária na Veľkú noc vďaka Vianociam vedela, že jej syn neskončí ako porazený.

JE DOKONANÉ

Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“ (Mt 2, 13 – 15)

Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. (Lk 23, 8 – 11)

Pozrime sa na postupnosť jednotlivých udalostí Vianoc a Veľkej noci.

Ježiš sa bezpečne narodil, matka i dieťa prežili. Prichádzajú návštevníci a dary. Takmer sa zdá, že Ježiš skutočne nastúpi na trón kráľa Dávida, že zdedí slávu a moc. Ale nasleduje vytriezvenie. Boží posol varuje Jozefa. Život v Judei pre nich nebude bezpečný. Musia utiecť. Podobne na Veľkú noc – najprv „hosana“ na Kvetnú nedeľu, potom „ukrižuj“ na Veľký piatok. Akoby lusknutím prstov. Rozdiel je len v tom, že kým sa krvilačné ťaženie kráľa Herodesa končí neúspešne, v prípade Piláta a veľkňazov Ježiš reálne zomiera na kríži.

Vianočné udalosti zase raz v určitom zmysle dávajú význam veľkonočným. Herodesovi zabijaci nemohli malého Ježiša usmrtiť z jednoduchého dôvodu – jeho misia sa ešte len začala. Boh pre neho vysníval nenahraditeľnú úlohu v dejinách spásy, a preto nemohol opustiť náš svet, kým ju nedokončil. Takisto nemohol zostať po poprave na Golgote pochovaný v Jozefovom hrobe. Jeho misia ešte nekončila! Smrť ako následok prvotného hriechu totiž ešte nebola definitívne porazená. K tomu došlo až zmŕtvychvstaním.

 

MOC BEZMOCNÝCH

Nie je náhoda, že keď Lukáš začína druhú kapitolu svojho evanjelia, spomína dvoch mocných mužov, ktorí v čase Ježišovho narodenia vládli veľkou mocou, cisára Augusta a správcu Kvirínia. Dôležitosť dobrej zvesti, ktorú chce zvestovať, zakladá na tom, že akokoľvek slávni boli títo ľudia, skutočné dejiny sa tvorili inde. Najprv v Nazarete, neskôr v Betleheme a nakoniec na jeruzalemskej Golgote.

Ježiš nemusel urobiť absolútne nič. Doslova stačilo, že sa narodil, a už bol nepriateľom elít, tyranov a vladárov. Hneď sa identifikoval s maličkými – utečencami, nespravodlivo odsúdenými, mučenými a potupenými. Brániť bezpráviu a chrániť bezbranných – to nás, Kristových nasledovníkov, učia vianočné aj veľkonočné sviatky. Lebo v každom trpiacom a núdznom vidíme Ježiša. Nášho brata a priateľa, ktorý pre nás zomrel, ktorý nás vykúpil a ktorý dal našim životom zmysel.



Komentáre