Za Evou Trizuljakovou – babinkou, maliarkou, laičkou

Dnes je to vyše týždňa, čo sme našu babinku Evu odprevadili na večnosť v dominikánskom Kostole Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii. Moje detstvo aj detstvo všetkých mojich bratrancov a sesterníc je plné spomienok na pravidelné rodinné stretnutia u babky v tejto štvrti rozliehajúcej sa pod Slavínom, medzi Hlbokou, Horským parkom, legendárnou krčmou Funus a kalvárskym vrchom.

Strýkovia a tety často spomínajú, že hlavný kurz rodiny roky pred svojou smrťou držal v rukách pevne náš dedo Alex. Asi to dáva zmysel – bol výraznou osobnosťou rovnako doma, ako aj vo svojej umeleckej práci. Vždy ma to však prekvapí. V mojich spomienkach, keďže som sa narodil tri roky po dedovej smrti, sa celá rodina vždy točila okolo babky. Nebolo to inak ani v decembrové dni, keď babka definitívne odchádzala. Pri smrteľnej posteli sa vystriedalo niekoľko desiatok ľudí a v momente posledného výdychu nás pri nej bolo vyše tucta vrátane všetkých jej ôsmich detí.

// Čítajte celý text //