TOP

Záchranár Viliam Dobiáš: Filmová smrť je vždy dramatická, no väčšina ľudí zomiera pokojne

Dlhé roky pracuje ako záchranár a stretáva sa aj so smrťou. Rozprávali sme sa s ním, ako smrť vyzerá a ako reaguje ľudské telo na prechod do večnosti. Tiež o tom, že komunizmus vytlačil smrť do nemocníc a dnes sa ľudia boja vidieť zomierajúceho, filmy nás však klamú. Prezident Slovenského červeného kríža, lekár a záchranár doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD.

Rozmýšľali ste nad tým, ako študent medicíny, že sa budete stretávať so smrťou a bude súčasťou vašej práce?

Nepamätám si, žeby som počas štúdia prišiel do kontaktu so smrťou alebo zomierajúcim človekom. Po promócii som nastúpil na anestéziologické oddelenie a tam pacienti umierajú častejšie, ako na iných oddeleniach. Smrť tam však nebola nijako neočakávaná, aj keď bývala náhla.

Niekedy sme už pri prijatí pacienta vedeli, že tu nie je veľká šanca a že pacient napriek našej snahe za pár hodín zomrie. Inokedy sme mali pacienta, ktorý smeroval pomaličky dva týždne ku koncu. Mali sme čas sa na to pripraviť a keď smrť prišla, bol to pocit smútku, že sme neboli úspešní.

 

Nebrali ste to ako prehru?

Od detstva som bol vychovávaný v kresťanskom duchu, preto som si dokázal sám pred sebou priznať, že je príroda silnejšia ako naše lekárske snaženie. Smrť pacienta som nebral ako osobnú prehru, pretože som mal čisté svedomie a všetci sme robili, čo sme vedeli. Bral som to s pokorou: pacient mal také a také zranenia, robili sme, čo sme mohli a dopadlo to podľa Božej vôle alebo osudu, podľa toho, ako sa kto na to pozerá.

 

POČAS KOMUNIZMU SME SI ODVYKLI VIDIEŤ SMRŤ

Ako možno spoznať, že človek zomiera?

Keď niekto zomiera, začína vypínať vedomie. Je vidieť, že zhasína. Keďže je mozog najcitlivejší, začína sa najprv prepínať do polovedomia a mrákotného stavu. Príbuzní vtedy volajú záchranku a silno tlačia, aby sme si takéhoto človeka vzali do nemocnice. Chcú, aby sme mu dali infúzie, pretože už pár dní neprijíma stravu, deň ani tekutiny.

Keď im vysvetlíme, že tento človek zomiera a je to otázka pár dní alebo hodín, že je lepšie ho nechať doma, držať za ruku, pretože v nemocnici by s ním už nič nespravili, príbuzní nesúhlasia. Umierajúci by dostal v nemocnici len základnú starostlivosť, no psychicky by sa mu nikto nevenoval. Bol by sám, niekde na vzdialenej izbe, opustený, nikto by sa mu neprihovoril ani sa ho nedotkol.

Ak takémuto človeku podáte infúzie, predĺžil sa mu život možno o pár hodín. Aký to má zmysel pre neho a pre príbuzných? Napriek tomu príbuzní na tom často trvajú. Povedia, že sa na zomieranie nemôžu pozerať.

 

Čoho sa boja?

Za roky rokúce si ľudia odvykli od smrti. Kedysi sa žilo na dvore, kde žili aj prastarí rodičia aj pravnúčatá so všetkými chorobami, narodenie i úmrtie sa udialo v rodinnom kruhu. Bolo to prirodzené a nerobila sa z toho nejaká veda. Potom prišiel socializmus a začalo sa rodiť aj zomierať v nemocnici.

Druhou vecou sú filmy, kde je smrť vždy dramatická. Ak niekto dostane infarkt, začne škriekať, robí grimasy, trhá si košeľu, chytá sa za krk, má kŕče. Jednoducho herec s celým svojím nasadením. Potom padne na zem, ešte sa metá, kričí od bolesti. Nakoniec sa zaklepe a je koniec. Ľudia majú predstavu, že takto nejako vyzerá smrť.

 

A nevyzerá?

Väčšina ľudí zomiera veľmi pokojne. So zomierajúcimi sa stretávam často a vyzerá to tak, že ten človek prestane rozprávať, vyvráti oči, trochu zachrčí, ovisne a ostane sedieť v kresle alebo na stoličke, ani nespadne. Už sa mi stalo aj to, že manželka držala umierajúceho manžela za ruku a rozprávala sa so mnou… a ja som videl, že sa zastavilo dýchanie. Ona až z môjho pohľadu zistila, že jej muž zomrel, napriek tomu, že ho držala za ruku.

Smrť je milosrdná. Mozog je najcitlivejší na zníženie prietoku krvi a dodávku kyslíka. Či zlyháva pečeň, srdce alebo obličky, začne viaznuť krvný obeh a prvým príznakom je zastieranie vedomia, kedy človek pomaly odchádza do polospánku a hlbokého bezvedomia. Ak má nejaké bolesti, prestane ich vnímať, pre neho je to už pokoj, už je na ceste preč.

Pre rodinu to môže byť niekedy ťažké v tom, že má zomierajúci sťažené dýchanie. Ak pacient nerozpráva a neodkašliava, nemôže si čistiť dýchacie cesty a v krku sa mu nazbierajú hlieny. Môže to znieť ako chrčivé dýchanie. Pacient sa nedusí, ale je to dôsledok hlienov, ktoré po chvíli prehltne a zakašle. Príbuzní často nevedia, čo sa deje.

 

 

ZATAJOVANIE ZDRAVOTNÉHO STAVU JE ČASTÉ

Dá sa odhadnúť, o aký čas prichádza smrť?

Nedá sa presne povedať, kedy človek zomrie, ale v posledných dňoch sa to dá plus mínus jeden deň odhadnúť, či to bude o dva týždne alebo o tri dni. Pacient prestane prijímať potravu, trvá to pár dní. Potom prestane prijímať tekutiny, nasleduje štádium, kedy zavrie oči, no stále vníma. Treba sa mu prihovárať, lebo neviete, čo vníma a čo nie. Čiže sa netreba rozprávať o prípravách na pohreb alebo sa hádať o dedičstvo.

 

Vnímajú samotní zomierajúci smrť? Stáva sa, že im smrť blízki zatajujú?

Zatajovanie je dosť časté. Často ma čakajú príbuzní na dvore a povedia mi, že ich blízky má rakovinu, ale oni mu to nepovedali. Rodina to vie, no pacient nie a nechcú odo mňa, aby som to dal najavo. Netuším však, či to pacient naozaj nevie.

Nastať môže aj opačná situácia, kedy pacient vie, že končí a má smrteľné ochorenie, no tvári sa, že je to napríklad chronický zápal, nechce tým zaťažovať. Je to náročné, keď som v miestnosti, kde je pacient v poslednom ťažení spolu s rodinou a netuším, čo kto vie a čo kto nevie.

 

Nemôže v tom byť naozaj nevedomosť?

Je to iná vec, neviem to však dokázať, no často sa pacient aj príbuzní tvária, že im nikto nič v nemocnici nepovedal. Pacienta pošlú domov a povedia mu, že je v poriadku. A všetci si myslia, že keď bol v nemocnici a keď ho prepustili domov, je vyliečený. Lenže jeho prepustili, aby doma zomrel.

V prepúšťacej správe je vetička, že pacient je v stabilizovanom stave prepustený do domáceho ošetrenia. Neviem, či to nevedia alebo im to povedali nezrozumiteľne.

 

Čo by za tým mohlo byť?

Mám pocit, že mnohí lekári nemajú sebavedomie na to, aby si dokázali priznať sami pred sebou a potom aj pred pacientom, že v tom prípade už veda, moje vedomosti a celá medicína končí a už nie je čo liečiť. Berú to, akoby si museli priznať porážku, akoby to znížilo ich odbornosť.

 

Alebo si to nechcú príbuzní priznať, že ich blízky zomiera?

Môže byť aj to.

 

 

AK PÁN BOH CHCE, ABY SOM KNIHU DOPÍSAL, DOPÍŠEM JU

Pomáha pri zomieraní viera?

Keď sa niekoho spýtam, či sa vie modliť a či chodí do kostola, nič mi to o jeho viere nepovie. Je mnoho ľudí, ktorí sa formálne hlásia ku kresťanstvu, ale vieru nežijú. Neviem preto posúdiť, či je to človek, ktorý žije vieru skutočne alebo nie. Tiež na to nie je žiadna štatistika, kde by sa porovnávali dve skupiny s rovnakými diagnózami, veriaci a neveriaci. Je tam však tendencia, že veriaci to vedia spracovať lepšie. Chcelo by to urobiť najprv vedecký výskum.

 

A aká je vaša osobná skúsenosť?

Stretávam sa s rôznymi situáciami. Napríklad v domácnosti, kde má pacient chronické zlyhávanie srdca a podľa výsledkov je jasné, že ten človek môže žiť aj pol roka, no stačí, aby si dvakrát za sebou kýchol a srdce sa mu definitívne zastaví. Veriaci človek to berie s pokojom, prizná sa, že mu už veľa neostáva. Dokáže sa tešiť z malého zlepšenie alebo ak sa stav nezhoršuje. Odskúšal som si to sám na sebe.

 

Čo sa udialo?

Pred štyrmi rokmi mi zistili nádorové ochorenie, mal som aj metastázy. Na začiatku nebolo isté, či je prognóza prežitia pol roka alebo rok. Viera mi veľmi pomohla. Som ten typ veriaceho, ktorý nedáva veľmi najavo formálne prejavy viery, ale chodím pravidelne na omše a pristupujem k sviatostiam.

Keď som sa to dozvedel a povedali mi liečebný plán, jedna z mojich otázok bola: „Mám rozpísanú knihu, potrebujem ešte pol roka, stihnem ju dopísať?“ Tvárili sa profesionálne, že áno, aj som im veril.

Povedal som si: Viem, že budú robiť to, čo je pre mňa najlepšie, o čom sú presvedčení. Neviem to teraz nijako ovplyvniť, budem rešpektovať, čo mi povedia. Priebeh choroby nedokážem ani spomaliť, ani urýchliť, ani zastaviť.

Čo teraz? Povedal som si, že keď Pán Boh chce, aby som knihu dopísal, tak ma tu nechá a ja ju dopíšem. A keď si myslí, že to nie je podstatné, že sa nezlepší kvalita ľudstva, tak ju nenapíšem. Ten pocit, že to môžem niekomu zveriť, mi pomohol. Začal som vyjednávať. Keď som dopísal túto knihu, že chcem ešte jednu, ktorú už dlho nosím v hlave. Teraz som v tom štádiu, že som začal písať tú druhú.

 

Čo sa zmenilo?

Začal som sa viac modliť a drží ma pocit, že som v Jeho rukách, že sú tu síce zdravotníci, ktorí robia, čo môžu, ale je tu aj ochranná ruka Boha. Keď sa ma niekto spýta, či som zdravý, automaticky dnes poviem, že áno. A potom si uvedomím… že áno som momentálne zdravý, ale idem o mesiac na kontrolu a možno mám ďalšie metastázy, o ktorých teraz neviem. Možno nemám.

S úžasom inak pozerám na to, ako dokážu veriť deti. Pred mnohými rokmi pozerali manželka s dcérkami seriál Doktorka Quinnová. Medzi dcérami a synom je rozdiel 13 a 15 rokov, ich najmladší brat mal vtedy 5 rokov. Dcéra seriálovej doktorky vtedy zomrel na zápal mozgových blán. Náš päťročný syn vošiel do obývačky a zbadal slzavé údolie. Pozrel sa na nich prekvapene a povedal: „Čo plačete? Veď na tretí deň vstane z mŕtvych! (úsmev). Okamžitá reakcia 5-ročného dieťaťa. Veľmi ma to dojalo, že toto je viera. Vtedy som cítil, že ho vychováme dobre. Ak by aj dospelí vedeli takto prežívať svoj život, isto by im to pomohlo.

 

 

SME ZVYKNUTÍ, ŽE SI NÁS TOČIA A POTOM SI TO DOMA POZERAJÚ

Pomáha vám viera aj pri vašej práci? Pozeráte sa na smrť v perspektíve večného života?

Pomáha, ale pred pacientom a príbuznými sa nemôžem tváriť, že bude na druhom svete lepšie, že síce teraz človek trpí, má ťažkosti, no smrť ho vyslobodí. V tomto momente som viac lekár ako veriaci človek.

A mám pocit, že ak by som začal robiť psychoterapiu ako kňaz, pacient aj príbuzní by nadobudli pocit, že už neviem liečiť, že som zlomil palicu a vzdal som sa. Som tam preto, aby som zmiernil fyzické bolesti človeka.

 

Vo vašej knihe ste spomínali situácie, keď sa stretávate s kňazom pri pacientovi…

Myslíte posledné pomazanie z jednej strany a my z druhej? Nestáva sa to často, lebo sme rýchlejší (smiech). Nemám s tým problém.

My záchranári sme viac, ako iná špecializácia, zvyknutí robiť pod dohľadom iných ľudí. Ak príde človek do ambulancie špecialistu, dnu ide sám a jeho partner ostane vonku. Ak by chcel ísť dnu, vyhodia ho.

V nemocniciach a poliklinikách sa ošetruje bez prítomnosti svedkov, len lekár, sestra a pacient. My sme zvyknutí, že keď prídem do domácnosti, málokedy je tam jeden človek. Babke sa začne ťažko dýchať, najprv zavolá deťom, potom zavolajú záchranku a stretneme sa tam.

Takisto na ulici, keď sa niečo stane, napríklad zrazený chodca alebo dopravná nehoda. Robím pred zrakmi ľudí a dokážem ich odfiltrovať. Viem, že si to budú fotiť a natáčať, že si to budú potom doma pozerať, že niektorí majú hlúpe poznámky. Sme na to zvyknutí, nevadí nám to.

 

Koľko rokov ste záchranárom?

Ťažko sa to ráta. Prvýkrát som sedel v záchranke tri roky po promócii. Bol som na anestéziologickej klinike a docent dal nás, mladých lekárov z kliniky, na záchranku – aby sme sa zacvičili. Vtedy som to robil rok pravidelne, potom nepravidelne. A od roku 1998 som v záchranke naplno, nerobím už v nemocnici.

 

Nie je to únavné toľko rokov pracovať v takomto nasadení?

Keď robí človek niečo rád, neunavuje ho to. Bez ohľadu na to, ako je to fyzicky alebo psychicky náročné. Necítim únavu, ani vyhorenie.

 

Spomínali ste, že chodíte rád do práce. Je to divné – na naše pomery (úsmev).

Áno, je to neštandardné, lebo Slováci na všetko frflú. Verím na endorfíny – hormóny šťastia, ktoré pôsobia proti bolesti a spôsobujú dobrý pocit. Ako napríklad dobrá silná čierna káva. Kofeín v nej pôsobí, no nezvyšuje tlak, ale spôsobí v mozgu príjemný pocit, človek sa cíti menej unavený a akoby s vyšším tlakom

Endorfíny fungujú ako heroín, no nie sú tak škodlivé  pre organizmus. Dobre to poznajú športovci. Ak nejaký športovec nejde dva-tri dni behať, pretože je zlé počasie, začne byť nervózny a má pocit, že nie je vo svojej koži. Robiť dobro, mať dobrú prácu či koníček, je tiež zvýšená produkcia endorfínov. Je to návykové. Nemusím teda nič robiť, aby ma chodenie do práce tešilo (úsmev).

Toto je aj recept na šťastný život mnohých ľudí. Možno sa do športovania treba nejaký čas nútiť, aby v tom človek našiel zaľúbenie a potom to už funguje samé.

Ak dnes hovoríme, že sú časté civilizačné choroby a stúpa počet ľudí s cukrovkou, vysokým tlakom a podobne, ide o psychosomatické ochorenia, ktoré vznikajú v hlave. Ak by si ľudia dokázali zrovnať svoj život v hlave, bolo by menej ľudí s vredmi, porážkami, vysokým tlakom a cukrovkou.

 

 

TABLETKAMI PREHLUŠIŤ NEZDRAVÝ ŠTÝL ŽIVOTA

Máte za svoje pôsobenie nejaký recept na zdravý život, fyzický aj duševný?

Recept je v podstate jednoduchý. Napríklad pri vysokom tlaku stač dodržiavať pár zásad, no ľudia majú pocit, že ak budú jesť lieky, bude to rýchlejšie, lepšie a jednoduchšie.

Samozrejme, je to časovo jednoduchšie ísť raz do mesiaca do lekárne, tam si ponadávať na doplatky, potom si dvakrát denne hodiť do seba tabletku a zapiť ju vodou. Jednoduchšie, ako ísť štyrikrát do týždňa na rýchlu prechádzku alebo vystúpiť o jednu zastávku MHD skôr a ísť do roboty 15-minút rýchlou chôdzou.

Mnohým pripadá jednoduchšie prehlušiť tabletkami nedostatok zdravého spôsobu života. Ak by boli viac aktívni, choroba by nevznikla alebo ak by vznikla, tak by ju zdravý štýl života zmiernil, neporovnateľne viac ako lieky.

 

Hneváte sa alebo sa cítite bezmocní, ak vidíte, že si ľudia ubližujú a nezáleží im na ich zdraví?

Viac ich ľutujem, ako ma to zlostí. Robia si sami zle. Držím sa výroku sv. Tomáša Akvinského: nerozčuľovať sa nad vecami, ktoré nedokážem zmeniť, mať silu zmeniť, to čo zmeniť môžem a mať rozum, aby som vedel tieto dve veci rozlíšiť. Hovorím pacientom, že hľadajú najjednoduchšie riešenia, ktoré sú falošné. Dnes je móda dať si na všetko lieky.

 

Je po mnohých rokoch praxe ešte niečo, čo vás negatívne prekvapuje?

Už som to spomínal. Ľudia si chcú pomôcť stále častejšie rýchlo a jednoducho. A pritom je to falošná rýchlosť a jednoduchosť. Utlmím bolesť, no neznamená to, že sa liečim. Typický príklad je napríklad bolesť chrbtice, sú tisíce ľudí, ktorí nepracujú kvôli problémom s chrbticou. Chrbtica je kosť, ktorá by mala patriť do starostlivosti ortopédov, ale liečia ju neurológovia.

Prečo? Pretože problémy chrbtice sú nervového pôvodu, čiže vznikajú v hlave. Ak niekomu povieme, že treba cvičiť denne, aspoň 10 minút, nechce. Nemá čas. Hodinu týždenne nie sú ľudia ochotní venovať cvičeniu, ktoré by im po 3-4 dňoch viditeľne pomohlo. Radšej sa napchávajú analgetikami, v ktorých je v obchodoch milión. Každý si môže vybrať podľa chuti. Aj podľa farby, vzhľadu a ceny.

 

Prekvapí vás dnes niečo aj pozitívne?

Pozitívne ma poteší, keď sa pacient cíti lepšie. Nepotrebujem, aby mi ďakoval alebo ma ospevoval. Samozrejme, padne to dobre. Vždy sa tvárime skromne, že je to naša práca a že sme radi, že si nás zavolali, aby sme mohli ukázať, akí sme šikovní (úsmev).

Radosťou je aj to, keď sa pozriem, ako fungovali záchranky desať rokov nazad. Okolo roku 2003 bolo na Slovensku 100 posádok záchrannej služby, z toho dve tretiny jazdili na starých a hrdzavých autách. Niekde bolo vo vnútri vybavenie, inde len čiastočné. Niekedy keď išla posádka na výjazd, vzala si prístroj z nemocnice, no ak ho potrebovali, museli ísť bez neho.

Dnes máme 270 posádok, všetky sú vybavené podľa rovnakej normu ako záchranky vo Švajčiarsku, Luxembursku, či Rakúsku – v bohatých krajinách s fungujúcim zdravotníctvom. Toto sú veci, ktoré si ľudia neuvedomujú. Kvalita nemocníc je rôzna, ale v rámci záchrannej služby dostanú ľudia po celom Slovensku rovnakú kvalitu, či je to samota na kopaniciach alebo centrum hlavného mesta.

 

 

ČLOVEK JE ÚŽASNE DOKONALÝ

Spomenuli ste v úvode, že smrť je milosrdná. Rezonuje vám v hlave nejaká udalosť, kedy ste to tak prežili?

Skôr mi rezonujú v hlave iné veci. Úmrtia, ktoré neboli milosrdné a boli predčasné vzhľadom napríklad na vek, kedy človek nemusel zomrieť, keby mu poskytli prvú pomoc. Vtedy nie je smrť milosrdná.

Stretávame sa s jedným paradoxom. Telefonickí operátori, keď na základe telefonátu zistia, že mohlo vzniknúť náhle zastavenie krvného obehu, inštruujú svedkov, aby začali oživovať.  Volá sa to asistovaná resuscitácia. Stretávam sa dosť často s paradoxom, že ide o 95 ročnú babičku, ktorá je už 5 rokov na posteli v plienkach, vyžaduje starostlivosť príbuzných, nikoho nespoznáva, pletie si manžela s pravnučkou, zlyháva jej srdce a je po dvoch porážkach, má zdokumentovanú demenciu… Keď zavolajú operátorovi a ponúkne im možnosť telefonickej resustitácie a skoro vždy príbuzní súhlasia a robia pre to všetko.

Na druhej strane sú prípady,  keď dôjde k zastaveniu obehu pri 30-ročnom človeku, ktorého by možno stačilo minútu oživovať a srdce by sa rozbehlo, ľudia budú nad ním stáť s rukami vo vreckách a neurobia vôbec nič, prípadne sa pozerajú či prídeme o osem alebo desať minúť.

 

Hovoríme stále o tom, ako funguje ľudské telo. Fascinuje vás ľudský organizmus? Ako to Boh nastavil?

Je to úžasné. A to ešte nepoznáme všetky mechanizmy. Stále napríklad beží výskum rakoviny. Človek je úžasne dokonalý. Obdivujeme východ slnka, šum mora, zasnežené štíty, môžeme objavovať človeka, ktorý je nad všetkým. Ak to všetko zapadá a súvisí. Ako sa dokáže organizmus sám kontrolovať a pomôcť si. Laici aj zdravotníci do toho zasahujú, no tie prírodne mechanizmy sú dokonalé.

Komentáre