TOP

Zamyslenie o viere, nádeji a láske

Viera, nádej, láska. V minulosti sa mi uvažovanie o božských čnostiach zdalo veľmi teoretické a vzdialené od reálneho života. Počas Adventu a Vianoc som sa nad nimi začal zamýšľať viac. Pochopil som a precítil, že uvedené čnosti dávajú existenciálny zmysel môjmu životu. Robia ho nadprirodzeným. Nie je náhodné, že ostatní pápeži venovali takú naliehavú pozornosť práve tejto téme.

Nádej. Nachádzala sa aj na dne povestnej Pandorinej skrinky. Bola pre mňa hybnou silou v tých najťažších skúškach. Po náročnom detstve som dúfal vo veľkú a uspokojujúcu lásku. Mal som nádej na isté miesto v zamestnaní alebo som očakával akýsi iný rozhodujúci úspech na celý život. Len čo som niečo dosiahol, naplnil ma pocit prázdnoty. To bolo všetko? Naozaj tu nejde o nič viac? Stáva sa jasným, že človek potrebuje nádej, ktorá ide ponad všetko. Stáva sa jasným, že mu môže stačiť len niečo nekonečné, niečo, čo bude vždy viac, než by mohol dosiahnuť. Niečo, čo nás existenciálne motivuje a presahuje.

Potrebujeme nádeje – menšie či väčšie –, ktoré nás zo dňa na deň udržiavajú na ceste. No bez veľkej nádeje, ktorá musí presahovať všetko ostatné, aj tak nestačia. Ak nemôžeme dúfať v niečo väčšie než to, čo môžeme z kroka na krok dosiahnuť a čo nám ponúka politická a ekonomická moc, náš život sa čoskoro zúži a zostane beznádejný. V súčasnosti práve tam, kde je naoko dostatok všetkého a utrpenie takmer neexistuje, dolieha ten temný pocit nedostatku zmyslu života.

O čom je vlastne život? Myslím, že mnoho mladých ľudí túži zažiariť. Čím viac som chcel byť významný v očiach sveta, tým menej som bol významný v nebeskom kráľovstve. Nevykonával som dobro okolo seba, pretože som čakal na to, kedy príde môj čas, aby som mohol zažiariť. Môj čas však začal plynúť momentom môjho narodenia. Všetko, čo som potreboval pre konanie dobra, som už mal – a to, čo som zdanlivo potreboval, bolo len ospravedlnením pre moju nečinnosť.

 

Sú okamihy, v ktorých si nečakane uvedomíme: Áno, malo by to byť presne takto, pravý život by mal byť presne takýto. No, naopak, to, čo v každodennosti nazývame „život“, v skutočnosti nie je životom. Smrťou sa životná voľba, ktorú sme si zvolili, stane definitívnou. Až keď má človek málo času, vie určiť, čo je v živote najdôležitejšie. Keď sa na to pozrieme zbližša, mnohokrát nevieme, po čom naozaj túžime, čo by sme skutočne chceli. My ľudia vôbec nepoznáme skutočný večný život a v okamihoch, keď si myslíme, že sa ho dotýkame, skutočne ho nedosahujeme.

Ten, koho sa dotkne láska, začína tušiť, o čom je skutočný život. Kresťanská viera neprináša len nejaké teoretické poznatky, ale práve tento osobný vzťah, ktorý mení celý náš život. Inými slovami, aj vianočná dobrá zvesť nie je len informatívna, ale je performatívna, čiže nás pretvára. Človek začína byť kresťanom nie etickým rozhodnutím alebo skvelým nápadom, ale stretnutím s udalosťou, s osobou, ktorá dáva nový horizont života a s ňou rozhodujúcu orientáciu.

 

Viera v živote kresťana nie je len nejaké subjektívne sa zameranie na veci, ktoré prídu, ale cez ňu prijímame veľa milosti už teraz. Je cestou a príbehom. Často som sa dotýkal železa namiesto zlata. Dnes si uvedomujem, že práve viera je ten najcennejší dar, aký som dostal bez akejkoľvek zásluhy. Prostredníctvom nej môžem dosiahnuť všetko a dotýkať sa srdcom Boha. Svetlo viery prežiaruje naše osobné dejiny. Je nádherné vidieť najmä v gotických chrámoch, ako svetlo prežiaruje farebné vitráže, na ktorých sú znázornené rôzne epochy dejín Cirkvi.

Ak by sme z nich vybrali len jeden konkrétny okamih, mohol by sa zdať beznádejný. Viera je cestou od prísľubu cez skúšku až k splneniu prisľúbenia. Keďže viera nadobúda podobu cesty, týka sa aj života ľudí, ktorí, hoci neveria, túžia veriť a neustávajú v hľadaní. V miere, akou sa otvárajú láske s úprimným srdcom a vydávajú sa na cestu s tým svetlom, ktoré dokážu prijať, už žijú na ceste viery, i keď si to neuvedomujú.

 

Viera v Božieho Syna, ktorý sa stal človekom v Ježišovi z Nazareta, nás neoddeľuje od reality, ale nám pomáha pochopiť jej najhlbší význam, objaviť, ako veľmi Boh miluje tento svet a neustále ho vedie k sebe. Vzťah k Bohu bez vzťahu k blížnym by bol len formalizmom. Druhí ľudia sú naším najväčším bohatstvom. Naše životy sú medzi sebou v hlbokom spoločenstve a prostredníctvom mnohotvárnych vplyvov sú jeden s druhým spojené. Nikto nežije sám. Nikto nehreší sám. Nikto nie je spasený sám. Do môjho života neustále vstupuje život tých druhých, v dobrom i v zlom. O tom je viera. Kto sa otvoril Božej láske, počul jej hlas a prijal jej svetlo, nemôže si tento dar nechať pre seba.

Viera sa šíri takpovediac kontaktom, z jedného človeka na druhého, ako sa plameň zapaľuje od iného plameňa. Skúsenosť lásky nám však hovorí, že práve v láske je možné dosiahnuť spoločný pohľad; v nej sa učíme vidieť skutočnosť očami toho druhého a to, že nás to neochudobňuje, naopak, obohacuje náš pohľad. Láska nie je len vzájomným pohľadom do očí, ale spoločným pohľadom a vykročením rovnakým smerom.

 

„Srdcom veríme.“ (Rim 10, 10) Srdce je v Biblii stredom človeka, v ktorom sa stretajú všetky jeho dimenzie. Srdce je schopné držať pospolu všetky tieto dimenzie vďaka tomu, že je miestom, kde sa otvárame pravde i láske a nechávame sa nimi hlboko dotknúť a premeniť. Viera pretvára celú osobu práve natoľko, nakoľko sa otvára láske. Len ak sa láska zakladá na pravde, môže pretrvať v čase, prekonať prchavý okamih, zostať pevnou a byť oporou na spoločnej ceste. Ak láska nemá vzťah k pravde, je podriadená meniacim sa citom a neprekoná skúšku času. Ako láska potrebuje pravdu, aj pravda potrebuje lásku. Lásku a pravdu nemožno od seba oddeliť. Bez lásky sa pravda stáva pre konkrétny ľudský život chladnou, neosobnou a utláčajúcou.

 

Pravda, ktorú hľadáme, pravda ponúkajúca zmysel našim krokom, nás osvetľuje vtedy, keď sa nás dotkne láska. Sama láska je poznaním. V láske sa najviac podobáme svojmu Stvoriteľovi. Čím viac chceme poznať seba, tým viac musíme hľadieť na Boha. On akoby bol zrkadlom, v ktorom objavujeme naplnený svoj vlastný obraz. Nie tituly ani funkcie, bohatstvo ani luxusné oblečenie, ale láska robí človeka človekom! Dotyk lásky dáva zmysel ľudskému bytiu.

Ak začneme poznávať, ako veľmi sme milovaní, viera sa po dotyku Božej lásky stáva veľmi istou skutočnosťou. Láska je tou jedinou skutočnou hodnotou zameranou na večnosť a presahuje všetky iné hodnoty. Nezapadá ani nevychádza. Je večná. V láske presahujeme samých seba. Neuspokojme sa so svojou aktuálnou schopnosťou milovať, ale hľadajme spôsoby, ako môžeme v láske rásť. Ako veľmi je cítiť, keď sa veci robia s láskou a nie z povinnosti! Keď sa nemusia, ale chcú. Lásku k Bohu vie prejaviť každý svojím vlastným spôsobom. Avšak spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky.

 

V prípade, že kontakt s Bohom v našich životoch úplne chýba, môžeme v druhom človeku vždy vidieť len druhého a nedokážeme v ňom spoznať Boží obraz. Alebo ak v našich životoch úplne vynecháme pozornosť voči blížnemu, budeme chcieť byť len „zbožní“ a plniť si „svoje náboženské povinnosti“, vytratí sa aj náš vzťah k Bohu. Vtedy je takýto vzťah iba korektný, ale bez lásky. Najmä láska k trpiacim je mierou našej ľudskosti. A to je len základný predpoklad pre život kresťana! Najlepšia služba evanjelizácie je láska.

Služba druhým otvára naše oči tomu, čo Boh pre nás robí a ako veľmi nás miluje. Trpiacemu človeku možno Boh nedáva argumenty, ktoré by mu všetko vysvetlili, ale ponúka mu odpoveď v podobe svojej prítomnosti. Boh nemôže trpieť, ale môže spolutrpieť. Vieme, že utrpenie nemožno celkom odstrániť, ale môže nadobudnúť zmysel tým, že sa stane úkonom lásky. Odovzdaním sa do rúk Boha nastúpime na novú etapu rastu vo viere a láske.

 

Láska je spôsob, ako pochopiť najvnútornejšie jadro inej bytosti. Boh je láska; a ako sa Boh stal svojím narodením veľmi konkrétnym, aj naša láska sa má prejavovať v konkrétnych činoch nášho srdca. Vykročme z púšte – z púšte na seba zameraného ja. Láska vie byť veľmi kreatívna v nachádzaní spôsobu, ako dosiahnuť dobro pre milovaného. Vianočné obdobie je najmä o najvzácnejšom Dare, aký sme dostali. Malé betlehemské dieťa prišlo otvoriť naše srdcia Božej láske. Nechajme sa ním a ľuďmi okolo nás milovať. Skúsme si uvedomiť, že byť milovaný nie je niečo, čo si možno zaslúžiť, ale je to vždy dar – a buďme aj my zároveň darom pre druhých.



Komentáre