TOP

#ziveslovo 17.9.2020

Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu.

V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.

Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“

Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“

On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“

„Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“

Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“

On mu povedal: „Správne usudzuješ.“

Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu?

Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala.

Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať.

Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela.

Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“

A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“

Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“

On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“

Lk 7, 36 – 50

 

korektorka Alžbeta Mráková

Príbeh, ktorý sa odohral pred cca dvetisíc rokmi. Osoby a obsadenie: Ježiš, farizej a hriešnica. Ježiš je hosť, farizej Šimon hostiteľ, čiže domáci pán, a hriešnica, ktorej meno vlastne ani nevieme, je tá, ktorú zachránila jej viera (a láska!). Práve ona je hlavná hrdinka tohto príbehu, hoci za celý čas nepovedala ani slovo. Iba konala. A svojimi slzami, bozkami Ježišových nôh, ktoré utierala svojimi vlasmi a natierala drahou masťou, reprezentuje situáciu, keď „poslední budú prvými…“. A to platí až do dnešných čias… Ale poďme späť.

Mám doma kaktus. Mám ho už snáď desaťročia. Postavený na rovnakom mieste na parapete okna, v rovnakom kvetináči, občas prijme pár kvapiek vody a veľa, veľa slnka. Tento môj dlhoročný tichý spoločník jedného dňa uveril, že je v ňom ešte sila a krása, a práve dnes, z ničoho nič, vyhodil na vrchole svojej hlavičky kráľovskú korunu – kvet.  Po desiatkach rokov. Prvýkrát.

Obdivujem ho, lebo nestratil nádej.

 

TIP NA DNES:

Keď viera a láska zachránila hriešnicu pred odsúdením (a nádej zachránila môj kaktus pred likvidáciou), nie je to dostatočný dôkaz toho, že Boh oživuje aj to, čo je naoko mŕtve?

 

Prihláste sa k odberu a dostávajte zamyslenia k evanjeliu na svoj e-mail.



Komentáre