TOP

#ziveslovo 5.2.2019

Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.

Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.

Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“

Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“

Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.

Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.

Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.

I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.

Mk 5, 21-43

 

kňaz Peter Milenky

Patrím medzi ľudí, ktorí majú veľmi radi dochvíľnosť. Nemám rád situácie, v ktorých niekto mešká, nepríde načas a podobne. Dokonca aj bohoslužby vo farnosti začínam ak nie presne, tak minimálne o minútu skôr, ako mám. Strážim si čas. Avšak všetko takéto zmýšľanie ma dostáva na kolená a do veľkej školy učeníctva pri postoji Ježiša Krista v tomto evanjeliu. Zomiera Jairova dvanásťročná dcéra, súrne potrebuje pomoc a on sa po dotyku ženy chorej na krvotok zdržuje otázkou, nejakým vysvetľovaním, že kto sa ho to dotkol, lebo z neho vyšla sila.

Keď si predstavím, že táto žena predstúpila pred neho a povedala mu celú pravdu (čo u žien iste nie je jednou vetou), tak Ježiš sa zbytočne dlho zdržiaval. Pritom podľa môjho „profesionálneho“ hľadiska si mal „strážiť čas“ a ponáhľať sa k Jairovej dcére, veď zomierala. Asi tak by som rozmýšľal ja. Ale Ježišov postoj je viac. Ježiš má všetko vo svojich rukách a všetko dáva v správny čas. Pre neho nič nie je strata času, pretože zakaždým chce dať život tam, kde sa nachádza, tomu, s kým sa stretne. Nemá klapky na očiach a nevidí len to, čo by som videl ja, len to svoje. Ježiš vidí aj okolnosti a potrebu ľudí, a preto ho nič nezdržiava, lebo vo všetkom plní Otcovu vôľu tak, ako mu to Otec pripravil.

 


TIP NA DNES:

Dnes chcem celý deň, každú situáciu, každé stretnutie prežiť ako prejav môjho osobného posvätenia pre druhých.

 

Prihláste sa k odberu a dostávajte zamyslenia k evanjeliu na svoj e-mail.

 



Komentáre