#ziveslovo 9.12.2018
V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.
Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“
Lk 3, 1-6
režisér Peter Weinciller
V dnešnom evanjeliu si chcem všimnúť tri momenty na uvažovanie:
- Božie slovo zostúpilo na Jána v pustatine – teda v tichu, bez ktorého nemôžeme inak počuť Boží hlas. Bratia dominikáni v košickom kláštore majú nad dverami nápis, ktorý sa mi hlboko zaryl do pamäti: „Mlčanie je otcom kazateľov.“ Je to výzva aj pre nás umelcov. Každé veľké dielo dozrieva v tichu. V hĺbavom premýšľaní. Nie v dennodennom hluku a zhone.
- Ján vystúpil a hlásal krst pokánia. Hlásal to, čomu naozaj uveril a čo najprv aj sám žil. Táto vnútorná integrita je znakom všetkých autentických prorokov.
- Ján upozorňuje na príchod toho istého Krista, ktorý sa aj nám denne približuje v rôznych podobách: raz prostredníctvom vnuknutí, raz udalostí, raz cez svoje slovo, sviatosti, inokedy cez ľudí. Niekedy aj takých, akým bol Ján. Ak sú na tejto Ježišovej ceste k nám ešte kopce našej pýchy, jamy našej malomyseľnej nedôvery a zákruty vyhýbavej pohodlnosti, malo by nás toto dnešné slovo mobilizovať. Aby tento hlas z pustatiny nebol hlasom do pustatiny ani do hluchých uší a do tvrdých a uzavretých sŕdc.
TIP NA DNES:
Aké sú v mojom živote kopce a nerovnosti, ktoré mi bránia vydať sa úplne a odhodlane za Svetlom?
Prihláste sa k odberu a dostávajte zamyslenia k evanjeliu na svoj e-mail.