Zomrel si? Šup s tebou do kompostu!

Ak máte pocit, že toto je mierne nechutné a uletené, trošku vás pribrzdíme: vo Washingtone, ako prvom štáte v Amerike, bude táto možnosť, prezentovaná ako nesmierne ekologická, zrejme od budúceho roku propagovanou možnosťou naloženia s telom mŕtveho.

Návrh zákona o kompostovaní ľudských tiel je tesne pred podpísaním guvernérom Insleem, ktorý je známy ako vášnivý obhajca ochrany životného prostredia. Nepredpokladá sa, že by tento zákon nepodpísal, keďže túto tému chce otvoriť aj v kandidatúre na amerického prezidenta.

A tak sa spokojne môže stať, že budúci rok dovezú nebožtíka do kompostárne, uložia ho medzi drevenú štiepku a pri teplote päťdesiatpäť stupňov Celzia ho pekne rozložia na čistú pôdu. Spoločnosť, ktorá túto službu ponúka, potom dá pozostalým k dispozícii zem z nebožtíka v špeciálnej nádobe, nech si s ňou naložia, ako chcú. Odporúčajú do nej zasadiť strom alebo iné rastliny, aby bol zomrelý užitočný aj po smrti.

Spoločnosť aj predkladatelia zákona argumentujú tým, že pri bežnom pochovávaní je súčinných mnoho materiálov, ktoré vylučujú chemikálie do pôdy, teda ich počin je vysoko ekologický a navyše vraj lacnejší ako bežný pohreb. Komentáre aj na slovenských ekostránkach sú fakt pestré, no v zásade nie sú proti takémuto spôsobu rozkladu, ba niekde zachádzajú až do extrému položiť mŕtve telo do lesa, nech ho obžerie zver – lebo to je tiež ekologické a lacné.

 

 

Ponuka vyzerá zaujímavo, chrániť životné prostredie chceme. Automaticky však do podvedomia vojde otázka, ako sa má na takúto ponuku dívať kresťan a či je to v súlade s našou vierou.

Ako prvé meradlo môžeme brať do úvahy paralelu pri predchádzaní tehotenstvu: aj tu mnohí argumentujú, že aký je už len rozdiel medzi antikoncepciou a PPR (prirodzeným plánovaním rodičovstva), keď výsledok, teda nepočať dieťa (či v našom prípade rozloženie tela mŕtveho), je predsa ten istý.

Odpoveď, ktorá sa rovnako dá použiť aj na tému kompostovania ľudského tela, je rovnaká: Rozdiel je v zachovaní a v rešpekte prirodzeného poriadku a v úcte voči ľudskému telu.

Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne hovorí, že tak duša, ako aj telo človeka majú svoju neodvolateľnú dôstojnosť – a ak by sme sa vrátili k textu Knihy Genezis, tak už len preto, lebo telo bolo tiež stvorené na Boží obraz a podobu. Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom jasne pripomína, že naše telo je chrámom Ducha Svätého, teda je prejavom Božej dokonalosti a krásy, a to aj vtedy, ak je choré, staré, ba aj mŕtve.

 

 

Pavol dokonca zdôrazňuje, že telo je pre Pána a vo svojom tele máme oslavovať Boha. Neuvádza čas ani okolnosti, kedy to prestáva platiť – jednoducho, nech je telo v akomkoľvek stave, má mu byť daná úcta ako nádhernému Božiemu dielu. Ak sa dívame takto na ľudské telo, nemôže pre nás stratiť hodnotu ani po poslednom výdychu. Preto s ním treba zaobchádzať s ešte väčšou úctou a pokorou ako s telom, ktoré je určené na vzkriesenie a na slávu (porovnaj KKC, § 364).

Ján Pavol II. vo svojej Teológii tela dokonca zdôrazňuje, že telo je pre Boha také vzácne, že sám Ježiš sa rozhodol prijať jeho podobu a všetko, čo s ním súviselo, vrátane skúsenosti bolesti, smrti, pochovania – a aj vzkriesenia. Učenie Cirkvi jasne hovorí, že hmotná podoba tela je predobrazom duchovného tela, ktoré dostaneme na druhom svete. Telo sa teda stále vníma ako veľmi podstatné a dôležité, živé aj mŕtve.

Ako teda pri takomto pohľade Cirkvi na telo človeka (a to sme nebrali do úvahy emočné väzby k zomrelému) naložiť s tým kompostovaním? Problém vylučovania chemických prvkov pri bežnom pohrebe sa dá určite vyriešiť inak a lepšie ako ponukou kompostovania. Nechajme teda prirodzenosť a čas, ktorý Boh stvoril, robiť, čo má, a zachovajme telo zomrelého také, aké je, bez ryžovania na ušetrení nákladov či „užitočnosti“ či vykázaní „výkonu“ mŕtveho aj po smrti.

 

 

Niekto teraz môže namietať, že aj kremácia je urýchlením rozkladu tela, tak čo? Iste. Ale telo po kremácii ide znovu na cintorín alebo do urnového hája, kde sa mu znovu vzdáva aj v tejto podobe úcta a ponecháva dôstojnosť – čo pri kompostovaní určite chýba. Predstava, že budete vzdávať hold stromu, ktorý vyrastie z rozloženého tela vášho otca či iného blízkeho, zvádza k istej forme novopohanstva, čo určite nemá nič spoločné s vierou vo vzkriesenie mŕtvych a ich tiel, premenených na duchovné telo.

A ešte slovko k tým ekonomickým nákladom na pohreb, ktorý naozaj nie je práve lacnou záležitosťou (a paralelne k s tým súvisiacej „užitočnosti“ mŕtveho aj po smrti, nech teda niečo riadne z neho je). Ak by sme mohli vziať do úvahy každé, čo i len malé dobro, ktoré mŕtvy za života urobil, a prepočítali ho na financie, nebolo by to viac ako náklady na pohreb? Ak hovoríme, že ľudské telo nemôže byť objektom predaja zaživa, ako je možné, že je objektom kalkulácie po smrti? Úcta mu patrí v každej situácii a stave, bez prepočtu na peniaze.

Summa summarum: Veríme, že telo zomrelého je pre nás viac ako len ekologický odpad vrátane materiálov pri pochovávaní či ekonomická položka, na ktorú si treba dopredu šetriť – preto je kompostovanie mimo nás. Telo mŕtveho má aj teraz svoju dôstojnosť a dôležitosť v Božích očiach, má ju mať aj v našich. Zaobchádzajme s ním teda tak.