3 otázky na morálneho teológa o asistovanej reprodukcii
V oblasti asistovanej reprodukcie vzniká pre veriaceho človeka množstvo otáznikov. A hoci túžba po dieťatku býva skutočne veľká, vybrať sa cestou umelého oplodnenia nie je správne. Prečo je to tak? Morálny teológ Ján Viglaš odpovedá na tri základné otázky o umelom oplodnení.
1. Prečo alebo v čom sú prístupy umelého oplodnenia pre kresťanov nemorálne?
To, čo sa vďaka prepracovanému marketingu javí ako pomoc medicíny, je skôr dobre zamaskovaný biznis. To, čo sa ponúka ako liečba neplodnosti, nie je žiadna terapia, ale obídenie problému – až tak, že netreba ani „pacienta“, stačia len bunky. Takáto cesta k dieťaťu a šťastnej rodinke je v skutočnosti celý sled násilností – najprv donútenie tela ženy ovulovať viac, než je prirodzené, následne odobratie vajíčok pod anestéziou, potom donútenie vajíčka k oplodneniu (najmä technikou ICSI, pri ktorej vpravenie spermie doň je ekvivalentom znásilnenia), odobratie niekoľkých buniek v najranejšom štádiu vývinu embrya na diagnostiku pred samotnou implantáciou, „naprogramovanie“ tela ženy na začiatok tehotenstva, ďalej donútenie embrya k uhniezdeniu v maternici, nekompromisné skartovanie nevyhovujúcich embryí, tlak na prenatálnu diagnostiku, aby bola istota, že výsledný „produkt“ naozaj prešiel kontrolou kvality a nenarodí sa dieťa, ktoré nebude spĺňať požiadavky.
Tieto skutočnosti môžu doviesť k hlbšiemu pochopeniu toho, že ak Cirkev niečomu hovorí nie, tak tým vlastne vždy niekoho chráni. V tomto prípade dôstojnosť ženy, aby prístup k jej telu nepripomínal drancovanie prírodných zdrojov; ďalej dôstojnosť dieťaťa, ktorého život od úplne prvého okamihu je absolútne v rukách lekárov, ktorí s ním manipulujú ako s biologickým materiálom a rozhodujú o jeho ďalšej existencii; a napokon aj dôstojnosť samotnej manželskej intimity a sexuality, ktorá je pri asistovanej reprodukcii dehumanizovaná a nahradená technickou intervenciou.
2. Ak sa rodičia z veľkej túžby po dieťatku rozhodli ísť cestou asistovanej reprodukcie, pričom vznikli prebytočné zmrazené embryá, čo by ste radili – ako s nimi naložiť ďalej?
Toto je taký veľký problém, že ani Cirkev na to ešte nemá vo svojom oficiálnom učení definitívnu odpoveď. Pritom tie snahy o humánne riešenie tu už boli viaceré a Cirkev toto úsilie aj ocenila v dokumente Dignitas personae v roku 2008. Išlo najmä o dve riešenia – ponúknuť ich bezdetným párom, aby tí nemuseli absolvovať všetky tie invazívne, bolestivé a finančne náročné intervencie, alebo ich ponúknuť na akúsi prenatálnu adopciu – teda aj tým manželom, ktorí už majú svoje alebo adoptované deti.
Napriek tomu však Cirkev musela skonštatovať, že hoci takéto snahy sú chvályhodné, lebo chcú dať šancu na život, aj tieto riešenia nesú v sebe potenciál otvoriť celý rad ďalších problémov – najmä medicínskej, psychologickej a právnej povahy. Čokoľvek totiž v tomto štádiu urobíme, je zlé. Tam, kde legislatíva umožňuje zmrazovanie embryí, ich takto vzniká každoročne stovky až tisíce, celosvetovo ide o milióny. Toľko matiek na vynosenie jednoducho nenájdeme. A aj tých niekoľko desiatok embryí, ktoré by takto prežili, by otváralo ďalšie problémy.
V tomto štádiu, žiaľ, neexistuje nejaké morálne úplne čisté riešenie. Hľadáme len najmenej zlé riešenie, lebo inak to rozhodnutie spraví za nás niekto iný. Ak biologickí rodičia už nemajú možnosti na vynosenie svojho embrya – to môže byť v dôsledku veku, zdravotného stavu, životných okolností –, tak viacerí teológovia sa prikláňajú k možnosti, aby si tie embryá na základe zmluvy s centrom vyžiadali a potom niekde na cintoríne dôstojne uložili, či už sami, alebo s kňazom.
3. Ako Cirkev pristupuje k manželom, ktorí podstúpili asistovanú reprodukciu?
Najprv treba zdôrazniť, že Cirkev nielenže neodmieta, ale výslovne podporuje každé lekárske úsilie, ktoré smeruje k odstráneniu príčin neplodnosti, teda k tomu, aby manželia boli schopní prirodzeným spôsobom splodiť i donosiť dieťa. To je skutočná liečba neplodnosti. Dieťa má vzniknúť z milujúceho objatia manželov, nie ako nejaký produkt alebo výsledok technickej intervencie či laboratórneho postupu. Cirkev sa opakovane snaží vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie, že každá technika, ktorá napomáha prirodzene splodiť dieťa manželským stykom, je v poriadku, no každá, ktorá ten manželský akt nahrádza, je morálne problematická. Nie je to vždy jednoduché, lebo pri vysvetľovaní postoja Cirkvi v tejto oblasti treba veľa citlivosti a empatie.
Túžba po dieťati môže byť taká silná, že manželia, a zvlášť ženy, môžu odmietať každý argument, ktorý ich od asistovanej reprodukcie odrádza. Ak ju teda podstúpia, chce to citlivý prístup, pretože títo manželia si tú morálnu problematickosť nemusia uvedomovať. A iní si ju aj uvedomujú, no napriek tomu sú radi, že im to s dieťaťom „vyšlo“. Tým však, ktorým to nevyšlo, nemožno ešte viac jatriť rany.
Najdôležitejšie je, aby každý, kto s manželmi tieto záležitosti rozoberá, najmä kňaz, si osvojil postoj milosrdného Boha, ktorý miluje život, rozumie túžbe manželov po dieťati, no pri pochybení na tejto ceste k dieťaťu nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôt nedohasí. Treba ukázať, kde je morálne zlo, no zároveň treba aj pozdvihnúť, obviazať rany, uzdraviť ich a ukázať im, že ich život aj manželstvo má stále zmysel.
Snímka: archív respondenta