5 vecí, ktorým ma Boh naučil počas piatich rokov materstva
Náš synček oslávil piate narodeniny. Tých päť rokov s ním bolo v určitom zmysle najťažšou školou v mojom živote.
Ak Ján Pavol II. hovorí, že rodina je školou cností, potom toto platí v mojom prípade predovšetkým o posledných piatich rokoch. Môj syn bol pre mňa školou pokory, trpezlivosti a láskavosti. Počas tých rokov ma Boh pomaly, trpezlivo a jemne učil nasledujúcim piatim veciam.
1. To, čo dovolím Bohu, aby robil so mnou, je dôležitejšie než to, čo robím ja pre svoje deti
Od začiatku materstva som sa snažila byť dokonalou mamou. Dojčiť na požiadanie, nechať spinkať synka s nami v manželskej posteli, veľa ho nosiť, podporovať ho montessori aktivitami, byť dokonale trpezlivá a láskavá. Tá snaha o dokonalosť, veľmi úprimná a v zásade vo svojom jadre dobrá, sa prejavovala aj vo výchove ku viere. Z komunity pri Medzinárodnom teologickom inštitúte v Trumau, v ktorej sme ako rodina žili, som si priniesla krásny ideál rodiny sláviacej každý deň spolu s deťmi Eucharistiu, bohatý modlitebný život, pohostinnosť… Podvedome či vedome som sa snažila tento ideál žiť aj v našej rodine. Na stole obrus v aktuálnej liturgickej farbe, spoločná modlitba ráno a večer, spoločná účasť aspoň na nedeľnej svätej omši… To sú len malé, v podstate nič nehovoriace príklady. Podstatné bolo to vnútorné nastavenie, úporná snaživosť a na druhej strane obavy zo zlyhania. Vlastné pády a slabosti vo mne vyvolávali obavy – ako môžem dobre vychovať naše deti, keď som taká prchká, často netrpezlivá, nervózna a kričiaca mama? Moje veľké ideály sa trieštili o skalu mojich slabostí. Trieštili sa dlho, kým som nepochopila, že dôležitejšie než to, čo pre svoje deti robím ja, je to, čo dovolím Bohu, aby robil so mnou. Dovolenie nechať sa viesť kamkoľvek On bude chcieť, upustenie od vlastných predstáv o tom, akí pohostinní, akí v pohode vysmiati, akí liturgickí manželia máme byť, mi prinieslo slobodu a ticho. Na mori trieštiacom sa ešte pred chvíľou o skalu zavládlo ticho a… úľava. Úľava, že som len mama v Božích veľkých, mocných a láskyplných rukách. Používa si ma tak, ako sám chce, chce si ma používať, no spása mojich detí nezávisí od mojej dokonalosti. Božie možnosti a cesty, ktorými vedie a bude v živote viesť naše deti, nekonečne presahujú moje predstavy. Namiesto úpornej snaživosti a obáv zo zlyhania začala vo mne rásť odovzdanosť. Sýtená – paradoxne – mojimi slabosťami. Stále som prchká, strácam trpezlivosť, bývam vnútorne ufňukaná. Ale viem, že moje slabosti sú pre Boha menšou prekážkou než moja pýcha.
// Čítajte celý text //