TOP

…a prebýva(l) medzi nami….

Niekedy čas, okolnosti či doba nehrajú žiadnu rolu. Pretože on je (Už? Ešte stále?) tu.
V tých dňoch vyšiel rozkaz…

Sedela oproti nemu pri stole, ruky bezvládne zložené na sebe. Zdvihla k nemu oči:

„Naozaj sa už nedá nič iné vymyslieť?“

Pokrčil plecami.

„Niekto už rozhodol za nás, treba len dúfať, že to bude dobré.“

Vzdychla si, ticho vstala zo stoličky.

„Kedy tam máš nastúpiť?“

„O týždeň.“

Odpoveď ju zaskočila. Tak málo času! Čo s bývaním, zariadením, ako s deťmi? Hoci to viselo vo vzduchu už dlho, vedeli obaja: nechcú žiť oddelení každý na opačnom konci štátu. Podišla bližšie, položila mu ruku na plece.

„Zvládneme to, neboj sa! Boh nás nenechá!“

Vďačne jej ju stisol.

„Idem sa opýtať, kto by mal väčšie auto, nech to pomestíme na jeden raz.“

Vrátil sa v noci, sklamaný.

„Nič?“

„Stará dodávka. To je všetko, čo sa mi podarilo zohnať.“

„Ani pomoc nie?“

Zamračene zavrtel hlavou, akoby za to mohol. Objali sa. Boli na tento krok sami, len so svojou odhodlanosťou prejsť ho, pričom ho nikdy neplánovali. V nočnej tme sa spontánne začali modliť.

Mária ticho vzala túto slamu pokojného prijatia nevyhnutnosti a nastlala do jasieľ prvú vrstvu.

 

Vybral sa aj Jozef… aby sa dal zapísať spolu s Máriou, svojou manželkou…

Na tú cestu asi nikdy v živote nezabudnú. Dodávka bola naložená naozaj po strop, ledva ju zavrel.

„Nevypadneme, neboj sa!“ Beťársky ho povzbudzovala, keď s obavami na nich pozrel.

Staré auto a ešte k tomu plné však nemalo šancu utiahnuť rýchlosť, ktorú si predstavoval. Cesta nemala konca. Otázky aj únavu detí zaháňala príbehmi, ktorých vedela more. Stmievalo sa, deti začali podriemkavať. Aj ona by, ale chcela byť oporou mužovi za volantom.

„Máš adresu toho bytu?“

Prikývol. Nájsť ho za ten krátky čas bolo umenie, mesto nepoznali, ani jeho pomery. V spätnom zrkadle videl, aká je veľmi unavená. Bolel ho ten pohľad. V tomto štádiu ich života, kedy by jej doprial oddych, pokoj a kráľovskú starostlivosť, sa jeho žena terigá s ním kdesi do neznáma. Obdivoval ju. Prijala celú situáciu s pokojom a odovzdanosťou, ktorá vniesla do neho istotu v plánovaní sťahovania. Ako dobre, že ju má! Možno sa musia presunúť kvôli práci, možno stále škrabú z peňaženky pár drobných centov, aby všetko zvládli, ale držia spolu. A s Bohom. Nemenil by!

Nevideli, nemali šancu vidieť, ako Mária vzala ich vzájomnú odovzdanosť a podporu v námahách cesty a vystlala ďalšiu vrstvu jaslí.

 

…lebo pre nich nebolo miesta v hostinci…

Štvrť, do ktorej ho navigovala GPS, nevyzerala práve najlepšie. Svoje roky mala už za sebou. Ošarpané steny bytoviek pýtali zásah, prostredie bolo ponuré. Konečne pred správnym domom! Vystúpil. Pred vchodom (všimol si, že namiesto sklenej výplne dverí je otvor zaplátaný drevotrieskou), ktosi fajčil.

„Prepáčte, máme tu prenajatý byt. Poznáte to tu?“

Chlapík sa len uškrnul.

„To ste si nevybrali práve najlepšie.“

Otvorenie dverí do schodiska ho priviedlo do reality. Špina, papiere, ohorky… maštaľ! Navyše, výťah nefungoval a byt sa nachádzal na najvyššom podlaží. Vyšiel, zaklopal. Dvere otvoril statný starý muž. Hneval sa.

„Idete neskoro! Čakal som vás pred troma hodinami. Tu sú kľúče.“

Vhodil mu ich do rúk a ťažkým krokom odišiel. Prešiel byt. Svetlo svietilo len na WC. Narýchlo pozmetal metlou hrubú špinu a bol vďačný, že v jednej izbe našiel starú manželskú posteľ a v kuchyni stôl s dvoma stoličkami. Na dnešnú noc postačí. Horšie boli potečené stropy. Ako jej to len povedať? Zišiel do auta, žmurkol na ňu.

„Láska, vždy si mala rada veľké výzvy, však? Myslím si, že sa tu budeš môcť naplno realizovať.“

Jozef s Máriou sa na seba usmiali. V jasličkách pred nimi pribudla vďačnosť za málo a prijatie chudoby.

 

V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli…

Vyniesol spiace deti hore v náručí, prikryli ich dekami. Našťastie, hoci sa kúrilo slabo, noc nebola chladná. Nechal ju hore s tým, že on bude nosiť veci.

„Nenaťahuj sa, to tvojej chrbtici neprospieva. Aj tak mi musí niekto stále otvárať dvere a ty vieš najlepšie, kde čo patrí.“

Keď šiel s treťou várkou, chlapík pred vchodom zašliapol cigaretu:

„Daj, vláčiš sa s tým ako kôň.“

Po poslednej várke mu stisol ruku:

„Ďakujem. Neviem, ako by sme to zvládli.“

O malú chvíľu sa však ozvalo klopanie na dvere. Kto – ku nim? Chlapík spred vchodu rozpačito držal v ruke päť žiaroviek.

„Namontujem ich, nech nie ste ako v jaskyni. A mama poslala nejaké vianočné pečivo a mlieko pre deti. Ak by bolo čosi treba, sme na prízemí, vľavo. Zajtra je aj tak ešte zatvorené.“

Ticho sadli na staré stoličky a ujedali z vynikajúcich koláčikov. Spokojné dýchanie detí im znelo ako rajská hudba.

V jasliach, ktoré boli vložené v srdci tejto rodiny, jemné ženské ruky rozostreli mäkkú, dočista vypranú plienku.

 

„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

Dívali sa na seba a nevedeli prestať.

„Má oči ako hviezdy, stále viac žiaria,“ pomyslel si, kým ju držal za ruky.

„Čím som si zaslúžila takého obetavého muža?“

Opýtala sa v duchu.

„Prepáč to bláznovstvo, láska! Sťahovať sa na Vianoce, lebo môj šéf si zmyslí.“

Položila mu prst na ústa:

„Všetko bolo, ako malo byť. A dostali sme nečakanú pomoc, aj koláčiky! Boh je dobrý!“

Prisunul stoličku k tej jej a objal ju okolo pliec. Cez holé okno bez záclony, odrážajúce ostré svetlo žiarovky, prenikala do neba jednoduchá, úprimná modlitba. Kedy zaspali, nemali ani potuchy. Boli však šťastní a plní dôvery v blízkosť Boha.

A on bol naozaj blízko: Lebo v okamihu, keď začali chváliť Boha, Matka Mária vložila do jaslí ich srdca Dieťatko… zrodenú lásku. Nik im nepotreboval povedať, že Boh prebýva medzi nami. Cítili to.

Tento príbeh má tisíc podôb každý deň, nielen na Vianoce. Ktorou postavou si?

Komentáre