TOP

Adventná poviedka: Cesta (2. diel)

Tomáš vypol obratom telefón, ani nepočúval, čo ešte Stano hovorí. Nervózne ho hodil do príručnej tašky a zavrel oči. Dnes už nechcel vidieť a počuť nikoho. Stačilo!

V okamihu, ako sa v Tomášovom zornom poli objavila aj ošľahaná, no dobrosrdečná tvár muža z vedľajšieho sedadla MHD, akoby ho opustila súdnosť. Intuitívne vyrazil vpred, no plná hala ľudí mu nedávala šancu. Len zbežne s námahou zazrel, ako sa sivý kabát objavuje metre pred ním a odbočil na štvrté nástupište.

Tomáš napínal svaly aj oči, no predierať sa pomedzi ľudí v protismere zo zmeškaného rýchlika bolo príliš. Keď vybehol na perón štvrtého nástupišťa, jediný vlak na ňom sa práve pohýnal. Tomáš sklamane vnímal, ako sa súprava čoraz rýchlejšie šinie okolo neho. V dverách posledného vagóna však zazrel tvár, ktorá mu dnes dala viac, ako si myslel. Zaregistrovali sa, muž sa priateľsky usmial a zakýval Tomášovi spoza špinavých, dažďom skropených dverí.

Ani nevie, koľko tam stál. Nebyť staničného rozhlasu, ktorý ohlásil príchod jeho vlaku, asi by sa tak skoro nepohol. Pomaly, zamyslene sa vybral k svojmu nástupišťu. Čo to s ním vlastne teraz je? Ako ho mohol vykoľajiť akýsi starý chlap natoľko, aby stratil sebakontrolu?

Otriasol sa, vystrel a nastúpil do vlaku. No hoci sa pokúšal hodiť celú skúsenosť cez plece, musel si priznať, že napriek stoickému výrazu na tvári je jeho srdce rozrušené a úplne vykoľajené.

Zrazu mu zazvonil telefón, na displeji videl bratovo číslo.

Namrzený s povzdychom zdvihol. Bol priamy v tom, že nech volal ktokoľvek, nezatajoval sa. Ale so Stanom volal nerád. Nerozumel mu. Nevedel si k nemu nájsť vzťah – a úprimne, ani sa nesnažil.

„No, bráško?“ Nahodil nezávislý, neutrálny tón, no bolo mu zo seba na vracanie. Prečo mu zrazu prekážalo, že hrá spokojného?

Stano v telefóne bol taký ako vždy: „Zdravíčko, Tomáško, ako sa má tvoj rýchlovlak?“

Presne tento spôsob Tomáš na Stanovi nemal rád: stále pripomínanie toho, že je mladší… tým, že ho všade oslovoval spôsobom, akoby mal sladkých päť škôlkarských rokov. A potom ten jeho divný druh humoru – aký rýchlovlak?

Preglgol, donútil sa znovu prepočuť to, čo ho tak dlho na ich komunikácii vytáčalo. Vlastné pravidlo byť stále slušný a nad vecou ho však zmáhalo, teraz sa mu zdalo priam ako nadľudský výkon zareagovať na Stana pokojne.

„Som v osobáku. Nič iné nešlo, keby náhodou. Prídem 19.12, ak sa nič nestane. Vyzdvihneš ma?“

V telefóne sa ozval smiech.

„Vyzdvihnúť? To mám vziať tvoj škôlkarský žeriav, čo ti stojí v izbe? Ten, čo má meter a pol? Do auta ťa hodím, ale ak chceš vyzdvihnúť, neviem, či zoženiem potrebnú techniku…“

Zase! Tomášovi navierali žily na sluchách od utajovanej zlosti. Čo tu zas obtiera jeho starý žeriav? Jasné, vždy mu ho závidel, ale mal o päť rokov viac; načo by mu bol? Má ten jeho brat vôbec rozum prislúchajúci veku?

„Urob, ako uznáš za vhodné. Ak neprídeš, aspoň napíš esemesku. Zavolám si v tom prípade taxík.“

Tomáš vypol obratom telefón, ani nepočúval, čo ešte Stano hovorí. Nervózne ho hodil do príručnej tašky a zavrel oči. Dnes už nechcel vidieť a počuť nikoho. Stačilo! Bol si však vedomý, že ho určite čaká cesta domov s bratom. Tých pár kilometrov s ním v aute bude pre neho utrpením, vždy sa tomu vyhýbal, ako sa len dalo. No vedel, že Stano nikdy neodmietne jeho prosbu a vždy poslúži. Bude teda pár minút po siedmej na zastávke.

Pozrel na hodinky, ešte mu do vystúpenia ostávalo dvadsať minút. Chcel si zdriemnuť, keď mu znovu zazvonil telefón. Najprv váhal, či ho vôbec zdvihnúť, ale nakoniec ho vybral. Volala mama. To je menšie zlo, pomyslel si.

„Tu som, mami, som v poriadku, o chvíľu vystupujem a hádam môj brat po mňa príde.“

Mamin hlas bol však v telefóne zrazu iný. Dokonca nezačala ani povzbudzujúcim výrokom, čo Tomáša prekvapilo. „Tomáš, prepáč, že ti takto volám do vlaku… Nechcem, aby to počul Stano, ten práve odišiel po teba. Mám výsledky vyšetrení.“

V telefóne ostalo ťažké ticho. Tomáš podvedome vnímal, ako jeho mama, vždy optimistická, silná, radostná, stráca reč. „A…?“

Mal pocit, že viac zo seba nevydá, že jeho vytrénované, športom vycepované telo skamenelo. Na to, ako mu mama pred pár týždňami znepokojene povedala o svojich ťažkostiach, ako bol pri tom, keď jej vo vlastnej ambulancii sestrička brala krv, už pomaly aj zabudol. Viezol ju tam a prvýkrát si uvedomil, aká je mama slabá.

„Áno.“

Rozumel. Aj jeho mamu správa zložila. Ani ona nedokázala hovoriť viac. Ale ako precízna lekárka považovala za povinnosť povedať pravdu. Robila to tak vždy, dlhé roky na oddeleniach, ktoré nepatrili práve k najľahším a kde stretávanie so smrťou a príprava na ňu bola každodennosťou.

„Si… si istá? Sú to tvoje výsledky?“ vykoktal, celý spotený. Strach z pravdy ho ochromil, jeho logické myslenie a poznanie dôsledkov mu jasne ukázalo, aký reálny čas jej ostáva. Hlavou mu prebehli objednané letenky na vianočnú dovolenku, kam mal ísť rovno dvadsiateho piateho decembra napriek maminým protestom a slovám o súdržnosti rodiny na Vianoce.

Ako vtedy mávol rukou!

„Do kostola ma už nedostaneš, to je ti jasné. Štedrý večer s vami zvládnem, a ty tu máš dosť rušno vďaka Stanovej rodine, aby si si ani nevšimla, že tu nie som.“

V tomto okamihu, keď držal telefón, si uvedomil, ako jej poslednými slovami tej vety ublížil. A iba jej?

„Kde si, mama? Si ešte v práci?“

„Áno, slúžim,“ odpovedala potichu.

Tomáš sa obzrel okolo seba, práve stáli v malom mestečku, odkiaľ by si ešte vedel vziať taxík a ísť za ňou. Bol to okamih rozhodnutia, ale cítil, že je to správne.

Rozbehol sa k dverám, kabát aj tašku len tak zdrapol zo sedadla.

 

Ako má pokračovať III. diel adventnej poviedky?
  1. Tomáš stihne vystúpiť,
  2. Tomáša zadrží sprievodca, vlak už bol odpískaný a hýbe sa.

Hlasovať môžete tu.

 

Cesta: Adventná poviedka, ktorú tvoria sami čitatelia



Komentáre