Adventná poviedka: Cesta (5. diel)
Vošiel dnu trochu nesvoj. Matne si spomínal na to, keď naposledy kupoval kvety. A ešte k tomu pre mamu! Zamračil sa; kdesi hlboko, vo vnútri, ktoré nechcel otvárať ani sa tam vracať, sa zjavil otcov obraz.
Otec vedel, že mama kvety miluje, a vždy jej ich nosil. Nebol trochár – nech bola kasa doma akokoľvek plná či prázdna, vždy prišiel s obrovskou bukrétou. Mal nos a vkus, aký nemá hociktorý chlap.
Vždy, keď bol Tomáš malý, ho ťahal so sebou. „Naučíš sa, ako sa dobre vyberajú kvety – ak už pre iného nie, tvoja mama si ich vždy zaslúži!“
Nebavilo ho to. „Nech ide Stano! Prečo ja? Však on je starší!“
Znudene vždy počúval otcovo vysvetľovanie, aby na všetko po buchnutí dverí kvetinárstva, keď vyšli von, zabudol. Chcel zabudnúť aj na otca, na všetko, čo s ním súviselo a čo sa mu nástojčivo vracalo na myseľ.
Nie, nemôže na neho myslieť!
Strhol sa na chlad, ktorý mu ťahal na ruku – až vtedy si uvedomil, že je síce v maličkej predajni kvetín, ale stále drží mosadznú kľučku vedľa seba. Zahanbene zavrel, ospravedlnil sa predavačke.
Plná tvár panej vo veku sa príjemne usmiala. Tomáš si uvedomil, že hoci má kilá navyše, je veľmi pekne upravená a oblečená. Vedel to oceniť, a nielen na sebe. Bez toho, aby sa kontroloval, si potichu obdivne hvizdol.
Kvetinárka sa rozosmiala: „Vy ste určite syn pani doktorky Emílie!“
Prekvapila ho. „No. Áno… Ako ste na to prišli?“
„Aj vaša mama, keď vojde sem, dlho drží kľučku, dvere otvorené a chvíľu očarene stojí. Vy ste síce boli zamračený, ale to nič. A tiež si vždy hvizdne presne tým spôsobom ako vy teraz!“
Tomáš sa musel tiež usmiať. Hej, hvízdať ho učila mama. Keď ho nevedela vonku nájsť, jeden hvizd často vyriešil všetko. Vždy pochopil, že je čas vrátiť sa domov. Vzápätí však zvážnel: Jeho mama chodí kupovať kvety? Domov predsa… žiadne nenosí! Skôr ako do jeho konania mohlo vstúpiť jeho ratio, bezprostredne sa na to predavačky opýtal.
Dnes som akýsi… nekontrolovateľný… pomyslel si sklamane. No ani táto myšlienka, ktorá pôvodne mala byť karhavá a varovná, ho neuviedla do stavu pragmatického správania, aké sa usiloval tvrdo presadzovať na sebe a iných. Práve naopak, priniesla mu nečakaný pokoj a istotu, že robí presne tie dôležité veci, ktoré v tento okamih robiť má.
„Vaša mama sa stará o mnoho ľudí…“ záhadne povedala kvetinárka.
Odpovedal jej trošku namrzene: „To je predsa jasné, ako lekárka sa predsa má o nich starať!“
Pokrútila hlavou, všimol si, že má na viečkach zlatistý tieň. „Stará sa o nich nielen ako lekárka. Dáva im viac, ako sú len lieky a medicínska starostlivosť.“
Zahanbene si uvedomil, že vlastne vôbec nevie, čím jeho mama žije. Jasné, pracuje ako lekárka na náročnom oddelení tejto nemocnice a on je na ňu hrdý. Vždy svoju prácu milovala a robila ju aj dlho po skončení ordinačných hodín či vymedzenej služby. Kým bol malý, hneval sa na to.
„Prečo si tam tak dlho? Máš ísť predsa domov, čakáme ťa!“
Pamätá si, ako ho postavila tak, aby sa mu mohla dívať priamo do očí, a chytila ho za plecia: „Tomáš, práca, ktorú robím, je pre mňa viac ako zamestnanie, ako len úloha nájsť chorobu a liečiť. Je to misia prinášať ľuďom, ktorí za mnou prichádzajú, aj prijatie a dobro. A také by malo byť každé zamestnanie, lebo všade sa stretávaš s ľuďmi. Bez ohľadu na to, čo budeš robiť, ak nebude v tom láska a prijímanie iných, ak nebudeš hľadať dobro v nich a pre nich, tak si iba zamestnaný. Môžeš byť ultra výkonný a dobrý vo fachu, ale ak nemáš lásku, nepracuješ skutočne. Práca je služba pre iných s láskou. Preto ja nemôžem buchnúť dverami o pol štvrtej, keď mám oficiálne koniec.“
Kým bol v puberte, rezignoval, ale povedal si, že nikdy takto pracovať nebude. Zdalo sa mu neľudské prichádzať o mamu o hodinu či dve navyše počas dňa iba pre „nejakých chorých“. Napriek tomu, že mama mu vždy čas meškania kráľovsky nahradila. Kedy a koľko spala a kedy stíhala domácnosť, netuší…
Slovo však dodržal. Striktne oddeľoval svoje pocity a prežívanie od ľudí, ktorých mal na pracovisku. Očakával od nich len sterilný výkon a akýkoľvek počin, ktorý sa podobal na niečo iné (čo len pár minút družného rozhovoru v kuchynke), likvidoval. Musel si však priznať, že ho kolegovia ani podriadení „neberú“. Žralo ho to, túžil po uznaní a ocenení svojej produktivity, a hoci ju dostával od vedenia, od tých, ktorí s ním robili, nie.
„Tak, môžem povedať, ako to vaša mama robí? Ale medzitým mi povedzte, koľko a aké kvety mám pre ňu pripraviť.“
Hlas kvetinárky ho vyrušil, no rýchlo sa spamätal. „Najprv mi to povedzte… potom sa rozhodnem!“ Tomášovi sa na chvíľu zdalo, že sa mu vrátila rozvaha a ratio.
„Vaša mama… denne nosí tým, čo umierajú, kytice obľúbených kvetov – a stráca s nimi čas… Viete, že jej oddelenie nemá problém s takýmito stavmi. No vždy povedala, že jej každý z odchádzajúcich ďakoval, že môže do poslednej chvíle cítiť krásu a cez vôňu vnímať blízkosť neba. Jej pacienti umierajú krásne a milovaní, bez ohľadu na to, či za nimi niekto chodí, alebo nie. Vaša mama im dáva srdce a nádej. Ona nie je len lekárka… ona je posol lásky.
Vďaka nej som sa naučila, čo znamená pracovať… ale to asi viete aj vy sám… ste jej syn… Ja môžem povedať len jedno: odkedy som sa naučila žiť a pracovať ako ona, môj život vyzerá inak. Každý deň rozdám nielen tisíce kvetov, ale aj tisíce úsmevov a povzbudení, kus dobrého slova. Ja by som vašej mame dala tisíc ruží… ale toľko ich tu ani ja nemám!“
Tomášovi akoby nasadili dioptrie na krátkozraké oči. Prečo zrazu vidí súvislosti, ktoré predtým nevidel?
„Päťdesiatdeväť žltých ruží, prosím!“
Na parkovisko došiel znovu zamyslený, no Stanovu vysokú, robustnú postavu nevedel prehliadnuť.
Ako má pokračovať VI. diel adventnej poviedky?
- Stano si začne Tomáša doberať pre ruže, Tomáš sa urazí a odíde,
- Tomáš prekvapene zistí, že Stano má tiež kyticu.
Hlasovať môžete tu.
https://www.slovoplus.sk/adventna-poviedka-cesta-4-diel/