Aká je správna odpoveď na otázku – koľko máte detí?, keď ste potratili

Človek by sa nikdy, nikdy, nemal chcieť nanútiť do súkromného smútku niekoho iného. Raz som to omylom urobila – mame, s ktorou som sa rozprávala v knižnici. Mala temperamentnú ročnú dcéru a hovorila mi, aká je rada, že sa pri nej nikdy nedala na vyšetrenia, na ktoré šla, keď čakala svojho syna.

„Ó, vy máte syna! Koľko má rokov?“ opýtala som sa. Tvárou jej prešiel prázdny výraz, ktorému som nerozumela.

„Mal by štyri roky.“

Okamžite zmenila tému, len aby sme pri tom nezostali. Očividne nechcela, aby som sa pýtala ďalšie otázky. Nechcela, aby som ju videla inak. Len sa chcela porozprávať s inou mamou v knižnici, a nie pozývať ma do smútku, ktorý som si nedokázala ani len predstaviť.

Neskôr som si uvedomila, že sa do takejto situácie musí dostávať dosť často – keď sa nechce tváriť, že nikdy neexistoval a nechce pritom rozprávať svoj príbeh úplne cudzím ľuďom.

Spomeniem si na ňu vždy, keď sa ma niekto spýta, koľko mám detí. Nikdy som neprišla o dieťa, s ktorým som sa už stretla, ale môj potrat v tehotenstve bol skutočný a traumatický. Hoci je táto otázka nevinná, položená zvyčajne len v rámci spoločenskej konverzácie, je to otázka, ktorá veľa mám zastaví, keď rozmýšľajú, čo majú povedať.

// Čítajte celý text //