TOP

Ako na smrteľnej posteli…

…mierka, ktorá nám pomôže plnohodnotnejšie prežiť život.

Ako by sme sa pozerali na svoj život zo smrteľnej postele? Čo by sme urobili inak? A čo by sme, naopak, vôbec neurobili? Do čoho by sme čas a sily investovali a na čo by sme si ich radšej ušetrili? Sú to otázky, na ktoré sa nehľadá odpoveď ľahko, ale ich zodpovedanie nám môže pomôcť prežívať náš život kvalitnejšie.

Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa povedal: „Je to neobyčajná pomôcka, ak budeme chcieť hľadievať na náš život z pozorovateľne, ktorá sa volá smrť. Ak máš problémy, zahľaď sa na ne zo smrteľného lôžka. Akú dôležitosť by si tam prikladal týmto veciam? Máš s niekým spor? Pozri sa naň zo smrteľného lôžka. Čo by si chcel: aby si ukázal svoju prevahu alebo aby si odpustil?“

Pozrime sa na tento pohľad „zo smrteľnej postele“ v troch oblastiach – vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k našim blížnym.

JA A JA

Vzťah, od ktorého sa všetko odvíja. So sebou som neustále, a preto je logické, že ak nebudem mať v poriadku vzťah so sebou, bude to škrípať aj v ostatných vzťahoch. Potrebujeme byť dobrí sami k sebe, lebo Boh je dobrý k nám. Neničiť sa, ale rásť vo svätosti skrze Božiu milosť. Nedefinovať svoju hodnotu svojím výkonom či svojimi chybami, ale tým, že som milované Božie dieťa. Ak budem žiť v pokoji sám so sebou, budem automaticky vychádzať k druhým. Guy Gilbert, francúzsky kňaz, povedal: „Budeme súdení podľa lásky, podľa ničoho iného nie. O tom som úplne presvedčený.“ A aj podľa (zdravej) lásky k sebe samému.

Z pohľadu smrteľnej postele:

Budoval som voči sebe dobrý vzťah, sebaprijatie?
Bol by som voči sebe láskavejší či, naopak, prísnejší, keby som sa na svoj život pozrel teraz?
Venoval by som sa viac výkonu či láske?

JA A BOH

Vzťah, vďaka ktorému náš život dostáva hĺbku večnosti. Vzťah, bez ktorého niet večnosti. Tento vzťah nás otvára pre nebo a dodáva nášmu životu tú pravú kvalitu. Vedomie, že sme milovaní Bohom, mení v našom živote všetko. Je to „karta“, na ktorú môžeme staviť všetko a vyhráme totálne všetko.

Z pohľadu smrteľnej postele:

Miloval som Boha celým srdcom, celou mysľou, celým telom?
Bol Boh tým najdôležitejším bodom v mojom živote?
Zvestoval by som inak druhým Božiu dobrotu?

JA A DRUHÍ

Do tretice vzťah, ktorý spája vzťah k sebe a vzťah k Bohu. Trávili by sme z tohto pohľadu večnosti čas s ľuďmi len zo slušnosti, len preto, že sa to patrí? Asi nie. Boli by sme s tými, ktorých milujeme a chceme s nimi budovať vzťah. Alebo s tými, ku ktorým sme poslaní, aby sme im poslúžili a preukázali lásku v duchu Ježišových slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Aj Don Bosco povedal: „Nevidel som nikoho, kto by vo chvíli smrti lamentoval, že urobil príliš dobre.“

Z pohľadu smrteľnej postele:

Ktoré vzťahy by som z pohľadu večnosti zanechal?
A o ktoré by som sa staral ešte intenzívnejšie?
A čo moja služba – daroval by som sa v niečom viac, či skôr v niečom inom, než doteraz?

Pretože, ako povedal Pavel Kosorin: „Smrť je definitívny koniec – prvého dejstva.“

Komentáre