Ako sa spovedať zo samovražedných myšlienok?
Archívny text z magazínu
Denne nám hlavou „preletia“ rôzne myšlienky. Ak prežívame ťažké obdobie a niečo nás trápi, možno si pomyslíme, že by bolo lepšie nežiť. Ako hovoriť o samovražedných myšlienkach a prečo je dobré ich vyznať v spovedi sme sa pýtali kňaza a rehoľníka – verbistu Tomáša Gerboca.
Mnohé okolnosti života si skrátka nevyberáme. Dejú sa a my potrebujeme niekedy čas to všetko spracovať, vnútorne sa s tým vyrovnať, či dokonca zastaviť sa a začať odznova. V takýchto chvíľach, ale aj mimo nich, sa v nás niekedy aj bez príčiny môžu ozývať otázky ako načo som tu? Aj tak to neviem zmeniť, načo vlastne žijem? Myšlienky, s ktorými sú spojené pochybnosti o dôležitosti a podstate nášho života, sa objavujú pravdepodobne u každého človeka, to však neznamená, že máme hneď samovražedné myšlienky. A ak sa u nás aj vyskytujú, nemusí ísť hneď o psychické ochorenie.
Nezostaňte v tom sami
So samovražednými myšlienkami súvisí aj otázka, kedy už možno hovoriť o hriechu. Ak sa takéto myšlienky stupňujú a naberajú na sile, mali by sme vyhľadať pomoc.
Verbista Tomáš Gerboc vysvetľuje, že myšlienka sama o sebe hriechom nie je. „Súhlas s touto myšlienkou už áno. Súhlas, túžba, zahrávanie sa či konkrétne kroky hriechom už sú. Veď človek sa zahráva s darom života, ktorý dostal od Boha.“ Niekedy je veľmi náročné, priam nemožné, sa vlastných myšlienok vyvarovať. Pri samovražedných je to ešte náročnejšie. Páter Tomáš Gerboc, ktorý sa v spovednici stretáva s rôznymi príbehmi, tvrdí, že z takýchto myšlienok sa najčastejšie spovedajú ľudia približne do štyridsať rokov. Objavujú sa u nich myšlienky ako sebapoškodzovanie, nenávidenie seba samého, nenávisť voči svojmu telu, „radosť“ z toho, ak človek trpí. „Vždy je to ťažké počúvať, odpovedať, a vôbec, sprevádzať takého človeka,“ priznáva Gerboc.
Je možné strážiť, ako s myšlienkami narábame
Ak by sme chceli hľadať univerzálny liek či radu, ako pracovať s takýmito myšlienkami, pravdepodobne by sme odpoveď nenašli. „Intelektuál by povedal, že život je možné naplniť poslaním, ktoré máme, a tak máme tvoriť – konať. Umelec by povedal, že je potrebné nájsť objekt, ktorý naplní srdce. Technokrat života by možno povedal, že kým dýcham, ešte ten čas nedošiel. Podľa mňa je potrebné precítiť to, že som milovaný a k láske pozvaný. Ale, samozrejme, je možné strážiť to, ako s myšlienkami narábame, či im podvolíme svoj život, či sa im dokonca neoddáme ako úniku.“ Dôležité, čo zdôrazňuje aj páter Tomáš Gerboc, je nezostať v tejto búrke sám. Najúčinnejší boj je, ak máme po boku niekoho, komu sa môžeme so svojimi ťažkosťami zdôveriť. „Človek pri tomto nemôže ostať sám. Preto, prosím, kto čítate tento text – povedzte to niekomu, povedzte to kňazovi, osobe, ktorej dôverujete. Neostaňte v tom sami.“ Človek sa v takejto situácii môže uzatvoriť do seba. „V Exupéryho Malom princovi zaznela jedna myšlienka: „Človek je osamelý aj medzi ľuďmi.“ Táto osamelosť však nepochádza z nedostatku interakcie alebo nekvalitného spoločenstva. Pochádza z vnútornej osamelosti a vyprahnutosti. A nie raz z toho, že človek nechce vidieť, že je milovaný. Odmieta, že je milovaný. Alebo – a to je rovnako zlé – chce len takú lásku, akú on chce a inú odmieta. A takému človeku by sme mohli povedať, že nie je obeťou nelásky, ale teroristom lásky.“
Kde je ľútosť, tam prichádza Božie milosrdenstvo
Je v poriadku o našich pocitoch, myšlienkach a prežívaní niekomu povedať. V tomto prípade je možná aj svätá spoveď, v ktorej môžeme úprimne pred Bohom a kňazom vyznať svoje hriechy a vnútorné prežívanie. Navyše, v tejto sviatosti máme záruku, že všetko vyslovené zostane len na tomto mieste. Páter Tomáš objasňuje: „Stretol som sa aj s tým, že keď prišli ľudia s problémami a opýtal som sa ich, či o tom niekomu už hovorili, povedali, že nie. Ale že na sviatostnej úrovni sa to povedať neboja – že to potrebujú niekomu povedať.“ Preto sa nebojme vyznať niečo také aj pred kňazom. Ak sa obávame, že by sme v tejto situácii nedostali rozhrešenie, nemusíme sa báť. „Hovoríme o sviatostnej rovine – človek s konkrétnym menom a životným príbehom prichádza a ľutuje, uvedomuje si, že to nie je správne – vyznáva. Kde je človek, hriech a ľútosť, tam prichádza Božie milosrdenstvo,“ tvrdí páter Tomáš.
„Väčšina ľudí, ktorí uvažujú o samovražde, nechcú zomrieť, len nechcú alebo nedokážu žiť svoj život v takej forme, v akej akurát je.“ Myšlienka pochádza zo stránky internetovej poradne Ipčko a nesie v sebe veľkú pravdu. V skutočnosti chce človek veľmi žiť, ale jeho vnútorné rozpoloženie ho kladie do veľmi náročnej situácie, z ktorej zatiaľ nepozná východisko. Pomôcť mu pri tom môže aj spomínaná spoveď. Páter Tomáš Gerboc objasňuje, že reakcia kňaza by mala byť citlivá, láskavá, ale aj rázna: „Takýto človek potrebuje nastaviť zrkadlo s láskou a empatiou. Potrebuje možno aj naraziť, aby vybočil z cesty, po ktorej kráča a ktorá ho vedie od myšlienok, úvah, a mohla by viesť ku skutku samotnému.“
Okrem spovede je potrebná aj pomoc psychológa
Práca s človekom, ktorý má samovražedné myšlienky, je náročná, ale stojí za to, keďže sa snažíme pomôcť mu preniesť sa cez ťažké obdobie a doslova mu môžeme zachrániť život. Preto je podľa pátra Tomáša potrebné dotyčnému hlavne venovať čas. Počúvať, citlivo reagovať, interagovať so všetkým, čím žije a s čím sa nám zdieľa. „Myslím si, že pokiaľ kňaz nie je študovaným psychológom, nemal by sa na psychológa hrať. Spasiteľom človeka je Ježiš. Psychológom je študovaný psychológ a kňaz bez vzdelania v oblasti psychológie by mal byť v prvom rade dobrým poslucháčom, radcom a prostredníkom milosrdenstva.“ Preto je nevyhnutné okrem spovede samotnej začať spoluprácu aj s odborníkom. Ten dokáže s človekom ďalej odborne pracovať a pomôže mu svojimi vedomosťami a odbornosťou dostať sa z ťažkej situácie, v ktorej sa nedobrovoľne ocitol. „Mojou najväčšou úľavou pri spovedi či duchovnom rozhovore, kde tento problém zaznie, je, keď po chvíľke zistím, že tento človek okrem sviatostnej roviny rieši veci i so psychológom. Vtedy viem, že dotyčný už o tomto komunikuje minimálne s dvoma ľuďmi – teda dokáže sa otvoriť a chce veci riešiť,“ uzatvára páter Tomáš Gerboc.
Foto: pixabay