TOP

Ako sa stať misionárom?

Ak ste v detstve snívali o tom, že sa postavíte kdesi v Oceánii s krížom pred skrúšených domorodcov a v hĺbke srdca vo vás túžba byť misionárom ostala, otestujte sa, či by ste to „dali“. Rovnako aj tí, ktorí sa pýtajú, či môžu byť v ich veku, povahe, jazykových (ne)zdatnostiach, zdraví vôbec misionármi. Možno budete prekvapení.

Misie – čo ste a čo nie?

Na počudovanie: hoci sa stále hovorí, že ide na misie niekam na druhý koniec sveta, misie nie sú striktne viazané na presné miesto, ideálne kdesi v rozvojovej krajine. Na to, aby ste sa stali dobrým misionárom, nemusíte ani vytiahnuť pas, občianku ani päty z rodného mesta či dediny. Misie sú totiž úplne o inom: o hlásaní úžasne dobrej správy o láske nášho Boha a tiež o konkrétnom zjavovaní tejto lásky našimi rukami a pomocou.

Misie teda nie sú ničím iným, ako prinášaním živého Krista tam, kde ste. Ale nie je jedno, kto a ako ho prináša. Bol by z vás teda dobrý misionár? Alebo – ako sa ním stať?

A počudovanie druhé: peniaze nerovnajú sa misie, hoci sú často prostriedkom, ako priniesť konkrétnu lásku voči tým, čo potrebujú naplnenie základných ľudských potrieb. Misie sú vďačné za milodary, ale misionárom nie je ten, kto len vhodí mincu do zbierky na misie. Aké sú teda predpoklady?

 

Byť nadšení

Presnejšie povedané, trvalo zamilovaní: do Boha a do ľudí. Mať vášeň z poznávania Boha a všetko to, čo každým dňom objavujem na svojej ceste s ním, chce posunúť iným. Na to, aby som dokázal zjavovať nádherného Boha, plného lásky, milosrdenstva, súcitu, odpustenia, Boha nečakaných darov, ktoré sype priehrštím, Boha počúvajúceho, skláňajúceho sa, ošetrujúceho… ho najprv takého sám musím a mám poznať, prijať a milovať. Moje objavovanie Boha a jeho neskutočne vynachádzavej lásky ma musí tak fascinovať, že si to nemôžem a nechcem nechať pre seba.

Ak teda chcem mať takúto radosť z Boha, potrebujem ho poznať. Hlboko, cez slová Svätého písma… cez učenie Cirkvi… cez Eucharistiu a sviatosti… cez modlitbu, ktorá nie je odrapkaná, ale rodí sa v srdci ako ozvena na to, aký obraz Boha sa predo mnou pri úprimnom hľadaní a skúsenosti s ním vynára. Dobrý misionár je Bohom fascinovaný!

A rovnako, ako je v úžase z Boha, musí byť v úžase z daru každého človeka, ktorého stretne: a je to jedno, či je to v severnej Kamčatke, Ohňovej zemi, v Keni alebo v čakárni u lekára. Dobrý a pravdivý misionár sa má a musí dívať na iných okolo seba očami Boha, očami Lásky, ktorá neprestáva vidieť iných ako hodných dobra. Nie, nie je to o tom, že misionár stretáva všade ľudí pripravených prijať – ale o nastavení citlivosti srdca, ktoré vníma pri počúvaní a stretávaní iných ich bolesť, radosť, otázniky, pochybnosti, možno aj pády a omyly. Cez všetko toto sa v misionárovi má odkrývať túžba po dokonalosti, po niekom a niečom, čo urobí ich život iným bez ohľadu na financie a spoločenský status. Misionár má jednoducho ľudí rád od prvého okamihu, a to aj vtedy, ak ho práve nevítajú červeným kobercom a slávobránou.

 

Radosť, z vreca von!

Ak by existovala rozprávka o misionárovi, určite by sa volala takto. Len miesto zvyčajného obuška, jedla či peňazí (hoci aj to dvoje posledné vždy má dobrý misionár poruke) by z vreca na misionárovom chrbte, alebo čo aj z vrecka na nohaviciach, ktoré zrejme má prepojenie na srdce a tvár, neustále vyskakovala radosť. Ako inak by bolo možné prinášať radostnú zvesť, ak by misionár bol diplomatický, suchý, stručný, strohý či dokonca večne zamračený. Misionár má, potrebuje a musí byť „Božou duracelkou“, neprestajne radujúcim sa a schopným prinášať radosť, zmenu, nový závan, nádej, optimistický pohľad cez svoju skúsenosť s Bohom.

Misionárska radosť pôsobí ako balzam na rany, upokojenie v neistote, povzbudenie v zápasoch, osvieženie v únave, objatie v samote. Je to dotknutie sa Krista, ktorý „trčí“ cez každú bunku misionára a prináša nádej. Jednoducho: komu skôr uveríte, že Boh je naozaj láska? Tomu, kto sa mračí, sťažuje, nespokojne frfle a pripomienkuje… alebo tomu, pri kom pocítite ochranu a istotu, prijatie a vľúdnosť? K radosti neodmysliteľne patrí spev a hudba, a preto nemôže chýbať ani misionárovi. V prvom rade tá liturgická, „oficiálna“, potom aj tá chválová či gospelová. Nič však nestratí, ak je v obraze a pozná aj hudbu mimo kostola, ak je hodnotná, alebo ak mu pomôže priblížiť sa k iným.

 

Tu a teraz, ja

Poslanie byť misionárom každý z nás dostal skôr, ako začal hovoriť a chodiť – a to v okamihu krstu. Nemá a nedá sa odkladať z lenivosti, z pohodlia či vypočítavosti. Každý z nás je misionárom a jeho „ohňová zem“, plná výziev,  nebezpečenstva, nepredvídaných okolností a prekonávania seba samého je práve tam, kde stojí. Netreba hľadať prstom po mape tú najzaujímavejšiu lokalitu, kde by som raz chcel byť misionár. Tá možno príde a možno nie – no každodenný tréning na misijnom poli je možné a potrebné začať tu. A často na to treba odvahu a okamžitú iniciatívnu reakciu, bez obzerania sa a čakania, kto by to mohol urobiť lepšie a kto je schopnejší, ako ja. Vo chvíli, ako mi Boh dáva pocítiť, že kdesi, u kohosi je jeho lásky primálo v akejkoľvek nenaplnenej potrebe tela a duše, to je presne to miesto, čas, priestor a situácia, kde mám vykročiť JA! A tak sa misijným tréningovým poľom stáva aj ranný výbuch, keď sa všetci ponáhľame do práce a do školy… a keď je zrazu kuchyňa primalá a predsieň pritesná. Čo tak priniesť do tohto dusna krátku, no pokojnú rannú modlitbu, či dokonca čosi spevavé, na čom všetci doma frčíme a dokáže nám to pozdvihnúť náladu? Alebo v práci: nastal problém, pretože kolegyňa čosi nedotiahla. Nie je mojou misionárskou úlohou skúmať, prečo to urobila a vytknúť jej to. Stačí pohľad a vidím, že ju to mrzí, je v rozpakoch, no netuší, čo s tým ďalej. Misionár prisúva stoličku a ponúkne slová: „Pozrieme sa na to spolu, dobre?“ Suseda, ktorá už rok opatruje manžela na lôžku, hoci ešte donedávna bol čulý a plný energie. Kolotoč nemocnica – lôžko doma, nekončiace infekcie, nechuť do jedla. Misionár má uši a čas vypočuť, povzbudiť, popýtať sa na potreby – a potom čo aj potichu nechať na múriku pre neho ďalšie strapce hrozna. Nepovedala vari pani suseda, že hoci pacient nič nechce jesť, zjedol práve toto naše hrozno na posedenie a pochutil si? Stratiť pri tom prirodzene slovo o Bohu, ktorý neopúšťa, spolu so skúsenosťou, akú som zažil a zažívam, plus modlitba a žehnanie každému, koho stretnem, na koho myslím, o kom mi hovoria či píšu…

Hej, a misionár musí byť aj náročný: na seba, na svoj čas s Bohom a jeho stále poznávanie, na svoju službu a vydanie všetkých darov, ktoré dostal a za ktoré je zodpovedný. Aj za tých, ktorým slúži: nebáť sa láskavo, no pravdivo pomenovať chyby aj problém, pomôcť vstať a oprášiť s vysvetlením, prečo znovu pád. Nikdy to však nemá zabolieť, len posunúť, pomôcť rásť.

Kto prešiel testom?

 

Komentáre