Ako som si zachránil manželstvo

Ako som si zachránil manželstvo
Moja najstaršia dcéra Jenna mi nedávno povedala: „Ako dieťa som sa najviac bála toho, že sa s mamou rozvediete. Neskôr, keď som mala dvanásť, som si povedala, že pri množstve vašich hádok by asi predsa len bolo lepšie sa rozviesť.“ Potom s úsmevom dodala: „Som rada, že ste si to vyriešili.“

Autor: Richard Paul Evans

S Keri, mojou manželkou, sme mali problémy. Keď sa pozriem na začiatok nášho vzťahu, neviem presne, čo nás vlastne navzájom priťahovalo, lebo naše charaktery boli dosť protichodné. A čím dlhšie sme boli svoji, tým sa tie rozdiely zdali extrémnejšie. A ani sláva a bohatstvo nášmu manželstvu neprospeli, naopak, ešte prehlbovali naše ťažkosti. Napätie medzi nami dosiahlo také rozmery, že vždy, keď som odchádzal na knižné turné, uľavilo sa mi, ale žiaľ, za nový pokus pri návrate domov sme platili obaja. Hádali sme sa bez prestania a pokojný vzťah bolo už nemožné si čo i len predstaviť. Obaja sme sa stále sťahovali do defenzívy a okolo srdca sme si nastavali emocionálne hradby. Schyľovalo sa k rozvodu – spomenuli sme ho niekoľkokrát.

Vyvrcholilo to, keď som bol na turné s jednou zo svojich kníh. Práve sme sa do krvi pohádali a Keri mi položila telefón. Cítil som sa osamelý, vytočený a nahnevaný. Mal som všetkého akurát dosť.

Vtedy som sa obrátil na Boha. Alebo voči Bohu? Neviem, či sa dá modlitbou nazvať, keď na Boha kričíte, možno aj áno, ale v každom prípade na to nikdy nezabudnem. Stál som v sprche luxusnej hotelovej izby a reval k Bohu, že to moje manželstvo je nanič a že už nemám síl. Hoci predstava rozvodu sa mi nepáčila, byť spolu už bolo jednoducho priveľa. Cítil som aj zmätok, lebo som nevedel prísť na to, prečo je náš vzťah taký ťažký. Hlboko vnútri som vedel, že Keri je dobrá. A za dobrého som tiež pokladal aj samého seba. Tak prečo sme spolu nevedeli vychádzať? Prečo som si vzal niekoho tak strašne odlišného od seba? Prečo sa nemohla zmeniť?

Nakoniec som si v sprche sadol, zachrípnutý a zlomený. V hĺbke môjho zúfalstva ma osvietilo.

Rick, nemôžeš ju zmeniť. Jediný, koho dokážeš zmeniť, si ty sám. V tej chvíli som sa začal modliť: „Bože, ak nemôžem zmeniť ju, tak potom zmeň mňa.“ Modlil som sa do neskorej noci. Modlil som sa aj v nasledujúci deň počas letu domov. Modlil som sa i vo chvíli, keď som vchádzal do dverí ku žene, ktorá moju prítomnosť iba chladne zaznamenala. A v tú noc, keď sme ležali len niekoľko centimetrov od seba, som dostal nápad. Vedel som, čo mám spraviť.

V nasledujúce ráno som sa v posteli obrátil k nej a opýtal sa: „Ako ti môžem zlepšiť deň?“

Pozrela sa na mňa s hnevom: „Čože?“

„Ako ti môžem zlepšiť deň?“

„Nemôžeš. Prečo sa pýtaš?“

„Pretože to myslím vážne. Chcem iba vedieť, čo môžem spraviť preto, aby si mala lepší deň.“

Cynicky sa na mňa pozrela. „Chceš niečo urobiť? Poupratuj v kuchyni.“

Zrejme čakala, že sa naštvem. No ja som len prikývol. „Okej.“ Vstal som a upratal kuchyňu.

Aj v ďalší deň som sa spýtal: „Ako ti môžem zlepšiť deň?“

Oči sa jej zúžili. „Vyprac garáž.“

Zhlboka som sa nadýchol. Už tak som mal plný deň a vedel som, že mi to robí naschvál. Mal som sto chutí vybuchnúť.

Predsa len som však prisvedčil, vstal som a nasledujúce dve hodiny upratoval v garáži. Keri nebolo celkom jasné, čo si má myslieť. Prišlo ďalšie ráno.

„Ako ti môžem zlepšiť deň?“

„Nijako! Nemôžeš nič spraviť! Prosím, už s tým prestaň!“

A ja nato: „Prepáč, ale nemôžem.“ Stál som si za svojím. „Ako ti môžem zlepšiť deň?“

„Prečo to robíš?“

„Pretože mi na tebe záleží. Aj na našom manželstve.“

Rovnakú otázku som jej položil aj ďalší deň. A ďalší. Aj deň potom. Až uprostred druhého týždňa sa stal zázrak.

Keď som sa zasa pýtal, Kerine oči zaplavili slzy. Vypukla do plaču. Keď znovu dokázala hovoriť, povedala mi: „Prosím, nepýtaj sa ma na to. Nie ty si problém, ale ja. So mnou sa ťažko žije. Neviem, prečo so mnou ešte si.“

Nežne som jej dvihol bradu tak, aby sa mi mohla pozerať do očí. „Pretože ťa milujem,“ odpovedal som. „Ako ti môžem zlepšiť deň?“

„Ja by som sa to mala pýtať teba.“

„Mala by si,“ ja nato, „ale nie teraz. Teraz sa musím meniť ja. A ty potrebuješ vedieť, ako veľa pre mňa znamenáš.“

Položila mi hlavu na hruď. „Prepáč, že som na teba bola zlá.“

„Ľúbim ťa,“ povedal som. „Ľúbim ťa,“ povedala aj ona.

„Čím ti môžem zlepšiť deň?“

Milo sa na mňa usmiala: „Možno by sme spolu mohli stráviť pár chvíľ.“

„To by som chcel,“ usmial som sa tiež.

Pýtal som sa to celý mesiac. Možno trochu dlhšie. A veci sa začali meniť. Prestali sme sa hádať. A potom sa začala pýtať Keri: „Čo potrebuješ ty odo mňa? Ako ti môžem byť lepšou ženou?“

Múry, čo nás oddeľovali, padli. Začali sme sa rozprávať o tom, čo očakávame od života a ako by sme mohli jeden druhému darovať viac šťastia. Nie, nevyriešili sme si všetky problémy. Dokonca nemôžem povedať ani to, že by sme sa už nikdy nepochytili. Ale charakter našich hádok sa zmenil. Nielenže boli čoraz zriedkavejšie, chýbal im aj niekdajší var. Neprilievali sme olej do ohňa. Už v nás jednoducho nebola snaha navzájom sa zraňovať.

Keri a ja sme manželmi vyše tridsať rokov. Milujem ju, a tiež sa mi páči. Som s ňou rád. Túžim po nej. Potrebujem ju. Mnohé z našich odlišností sa stali našimi silnými stránkami. Na ostatných vlastne veľmi nezáleží. Naučili sme sa, ako sa jeden o druhého starať, a čo je ešte dôležitejšie, získali sme návyk chcieť to. Manželstvo je ťažké, no takým je aj rodičovstvo, aj udržiavanie kondičky, písanie kníh a všetko ostatné, čo je v mojom živote dôležité a cenné. Mať životného partnera je nádherný dar. Zistil som aj to, že inštitút manželstva môže pomôcť uzdraviť tie črty, čo na sebe najväčšmi neznášame. A také máme všetci.

Čas ma naučil, že naša skúsenosť je obrazom väčšej lekcie o manželstve. Otázka, ktorú by sa mal každý vo vzťahu so záväzkami pýtať svojho partnera, je: „Čo môžem spraviť, aby si mal lepší život?“ To je láska. Romantické romány (a ja sám som niekoľko napísal) sú všetky o túžbe a majú prvok „a žili šťastne, až kým nepomreli“, no to „žili šťastne“ sa nerodí z túžby – aspoň teda nie z takej, akú opisujú knihy z červenej knižnice. Pravá láska nielen túži po druhej osobe, ale má hlbokú túžbu po jej šťastí – niekedy dokonca aj za cenu nášho vlastného. Skutočne milovať neznamená spraviť z toho druhého kópiu samého seba. Je to rozširovanie svojej vlastnej kapacity tolerovať a starať sa, aktívna snaha o blaho našej polovičky. Všetko iné iba maskuje zameranie na seba.

Nevravím, že to, čo sa stalo Keri a mne, bude fungovať u každého. Nesnažím sa ani tvrdiť, že každé manželstvo sa musí zachrániť. Ale sám za seba poviem, že som nesmierne vďačný za tú inšpiráciu, ktorú som dostal pred toľkými rokmi v sprche. Som vďačný, že sa moja rodina predsa len nerozpadla a že ešte stále, keď sa ráno prebúdzam, mám manželku, svoju najlepšiu priateľku, vedľa mňa v posteli. A vážim si, že aj teraz, po toľkých rokoch, sa z času na čas jeden z nás v perinách obrátik tomu druhému a spýta sa: „Čo môžem spraviť pre tvoj lepší deň?“ A verte mi, či už ste ten, kto kladie otázku, alebo ten, kto ju prijíma, stojí to zato.

Zdroj: faithit.com

 

Viera+

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Aktuálne tlačové vydanie

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Číslo 7, 1. júla 2022

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+