TOP

Ako žiť s hlbokou radosťou v srdci?

Každý z nás túži po radosti. Nie však po hocijakej, ale po skutočnej, hlbokej radosti, ktorú nám nedokáže nič vziať a ktorá je úprimná. Ako ju dosiahnuť a nestratiť, kde je jej zdroj a v čom vlastne spočíva?
Je vôbec možné prežívať neustále radosť?

V každom ľudskom srdci je hlboká túžba po radosti. Odkiaľ sa tam vzala? My, veriaci ľudia, poznáme odpoveď. Sám Stvoriteľ vložil do nás všetky naše vlastnosti, túžby, emócie, jednoducho všetko, čo prežívame. A keďže do nás vložil aj túto túžbu, znamená to, že je možné naplniť ju, pretože inak by to znamenalo, že Boh sa s nami zahráva.

Myslím, že všetci veríme, že jej najdokonalejším naplnením bude nebeská blaženosť. Ale znamená to, že máme celý život prežiť v utrpení a smäde po radosti a byť ňou napojení až po smrti? Neznie to príliš kruto?

 

 

Nebo na zemi

Aby sme dospeli k odpovedi na našu otázku, mali by sme si najprv priblížiť, čo presne myslíme pod radosťou. Svet nám ponúka mnoho zábavy, nekonečné množstvo zážitkov a senzácií, ktoré sú však prchavé a poznávame, že nás nedokážu uspokojiť.

Spomeňme slová pátra Eliasa Vellu, ktorý v knihe Mária, dokonalá žena hovorí: „Radosť je však niečo iné ako prežívanie pocitu šťastia alebo potešenia. Niektorí nachádzajú potešenie v drogách, kým iní sa cítia veľmi šťastní s fľašou vína, ale ani jedno, ani druhé nám neposkytuje radosť. Skutočná radosť spočíva v poznaní, že plníme Božiu vôľu.“

Potvrdením tohto citátu je aj fakt, že Sväté písmo hovorí o radosti ako o dare Ducha Svätého. Autor Prvého Jánovho listu píše, že „svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky“ (1 Jn 2, 17). Z toho všetkého nám teda vyplýva, že jediný spôsob, ako byť skutočne radostný už tu na zemi, je žiť podľa vôle Najsvätejšej Trojice a dovoliť, aby si urobila u nás príbytok (porov. Jn 14, 23).


Ako na to?

Keď sme pochopili, že radosť môžeme dosiahnuť už tu a teraz, poďme hľadať spôsoby ako. V prvom rade si musíme uvedomiť, že sám Ježiš túži po našej radosti. Dôkazom sú jeho slová pri poslednej večeri, keď po výzve plniť jeho prikázania dodáva: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11). Keď teda on sám po tom túži, prvoradým prostriedkom je prosebná modlitba, aby nás Kristus naplnil svojím Duchom a tak vlial radosť do nášho srdca.

Keďže zdrojom radosti je sám Boh, je tiež nevyhnutné prijímať ho čo najčastejšie do svojej duše. Nie je lepší prostriedok pre spojenie sa s Kristom a prežívanie hlbokej radosti ako ho čo najčastejšie prijímať v Eucharistii a dovoliť mu, aby kraľoval v našich životoch. Lebo ako Ježiš žije z Otca, aj ten, čo jeho požíva, bude žiť z neho (porov. Jn 6, 57).

Ďalším dôležitým prostriedkom je zbaviť sa „nežiadúcich vplyvov“. Ako vieme, hriech zaslepuje a dôsledkom hriechu je smrť. Ako hovorí Ježiš: „Každý, kto pácha hriech, je otrok.“ A otrok nemôže byť radostný, kým sa nestane slobodným. Preto je veľmi nápomocné často pristupovať k sviatosti pokánia a stretať sa s Božím milosrdenstvom a odpustením, ktoré v nás obnovuje pocit, že sme milovaní, a oslobodzuje nás z pút hriechov. Veď predsa Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 18, 23).

 

O toto sa snažím a predsa tomu čosi chýba…

Modlitba, Eucharistia a sviatosť pokánia sú nevyhnutným základom, na ktorom môžeme stavať. Pre radosť je však dôležitá ešte jedna vec. Ako sme už v úvode naznačili, „skutočná radosť spočíva v poznaní, že plníme Božiu vôľu“. A práve to je dôvod, prečo môžeme zažívať radosť aj uprostred ťažkých životných situácií. Dôkazom toho je aj naša nebeská Matka Mária.

Vzývame ju ako Kráľovnú mučeníkov či Sedembolestnú a predsa ju blahoslavený Pavol VI. ponúka svetu ako vzor radosti. Prečo? Pretože v každej chvíli svojho života odpovedala Bohu: „Fiat!“ a nikdy neprestala plniť jeho vôľu. Tak mohla zažívať hlbokú radosť dokonca aj pod krížom, uprostred múk, sĺz a bolesti.


Božia prozreteľnosť

Aby sme aj my dokázali plniť Božiu vôľu a tak byť radostní, je pre nás nevyhnutné uveriť, že Boh jediný vie, čo je pre nás najlepšie. On je totiž Stvoriteľom nás všetkých. Zo svojej nekonečnej lásky vložil do nás naše talenty, vlastnosti a danosti. A z tej istej lásky vytvoril pre každého dokonalý plán, na ktorého konci nás čaká večný život s ním.

Ak teda chceme zakúšať radosť, treba nám odkrývať tento plán a napĺňať ho vo svojom živote. A to sa volá kráčanie po stopách Božej prozreteľnosti alebo odovzdanosť do Božej vôle.

 

 

Čo mám pre to urobiť?

Prvým dôležitým krokom je rozhodnutie žiť podľa Božej vôle. Ak sa dávame na túto nádhernú cestu, treba nám tiež vykročiť s vedomím, že bez Božieho požehnania ďaleko nezájdeme. Na prvom mieste je opäť modlitba. V prvom rade sa modlime k Duchu Svätému. Nech nám dá poznať, čo od nás očakáva a kadiaľ by sme mali v živote kráčať.

Druhou osobou, na ktorú sa obrátime v našich modlitbách, nech je Panna Mária. Veď ona je najdokonalejším vzorom odovzdanosti a veľmi rada nám pomôže na tejto ceste. Otvárajme tiež často Sväté písmo, ktoré je živým slovom a prehovára cezeň do našich životov sám Pán. Pristupujme k nemu s vierou, že Boh nás chce osloviť cez jeho stránky a poradiť nám, kadiaľ ísť.

Nápomocný nám môže byť príbeh o Abrahámovi. Pán od neho žiada čoraz väčšiu dôveru, až napokon príde skúška s obetovaním vlastného syna. Abrahám dokázal vďaka celoživotnej skúsenosti s Bohom dôverovať až do krajnosti. Pochopil, že aj keď je situácia napohľad bezvýchodisková, Boh je Pánom nad všetkým a nikdy nesklame toho, kto mu bezhranične dôveruje.

Podobnou postavou je aj Jób, ktorý vďaka svojmu postoju („Pán dal, Pán vzal, stalo sa, ako sa Pánovi páčilo“ (Jób 1, 21)) zakúsil, že Pán sa stará a odmení každého, kto mu dôveruje aj v utrpení. Na konci knihy má Jób dvojnásobok majetku, ako mal nazačiatku, a narodia sa mu mnohí potomkovia.

Vhodnou modlitbou, osobitne v ťažkých chvíľach, v ktorých nevidíme východisko, je Novéna odovzdanosti, ktorú zostavil don Dolindo Ruotolo. Ježiš nás v nej učí, čo znamená dôverovať mu v každej situácii. A tým sa dostávam k ďalšiemu dôležitému prvku, ktorým je dôvera.


Dôverovať v každej situácii…

Ak začneme postupovať po stopách Božej prozreteľnosti, nevyhnutne prídu chvíle, keď nás Boh bude žiadať o dôveru. Akoby hovoril: „Jednoducho mi ver! Ja sa postarám!“ Pripomína nám to aj príbeh o Petrovi, ktorý vykročil za Ježišom po rozbúrenom mori. Keď prestal pozerať do očí svojho Majstra a začal si všímať vietor a vlny, začal sa topiť.

Ježiš ho zachraňuje a hovorí: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14, 31) Poučme sa a nepozerajme v náročných situáciách na problémy a ťažkosti, ale majme svoj duchovný zrak upretý na Krista so slovami: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 24)

K tomu všetkému potrebujeme tiež trpezlivosť. Nemôžeme očakávať, že Ježiš bude meniť našu situáciu podľa našej momentálnej vôle a tak, ako si my zaumienime. Niekedy dokonca nezmení situáciu, aby nás naučil niečomu novému a priblížil si nás k sebe.

Vtedy trpezlivo dôverujme a dovoľme Kristovi, aby nás viedol. Pamätajme, že on vie, prečo dopustil na nás túto skúsenosť, a aj v tom všetkom má svoj dokonalý plán. Vždy totiž túži po našej radosti viac než my sami. Neznepokojujme sa ani vtedy, keď sa nám nedarí dôverovať a upadneme znova a znova do nepokoja. Majme trpezlivosť sami so sebou a vykročme znova s túžbou po zlepšení.

 

A ako spoznať, čo vlastne Pán odo mňa chce?

Na to, aby sme mohli rozlišovať, čo je Božia vôľa, nevyhnutne potrebujeme ticho. Koľko času trávime v tichu? Koľkokrát si sadneme k Svätému písmu alebo k eucharistickému Kristovi a povieme: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1 Sam 3, 10)?

Modlíme sa len monologicky a vyrozprávame Bohu svoje prosby, vďaky a chvály, alebo sa dokážeme aj zastaviť a načúvať, čo chce od nás on? Pamätajme, že Boh nie je vo vetre, v zemetrasení ani v ohni, ale prehovára v jemnom vánku (porov. 1 Kr 19, 11-13). Ako ho chceme počuť, keď ho prehlušíme vlastnými slovami?


A ako sa rozhodnúť správne? Je toľko možností…

Je veľmi dobré, ba priam nevyhnutné vziať so sebou na túto cestu sprievodcu. Nájdime si dobrého duchovného vodcu (najlepšie kňaza alebo zasvätenú osobu), ktorý má skúsenosti v duchovnom živote a pomôže nám rozlišovať, čo by od nás mohol Pán chcieť, a spoločne prídeme na to, ktorou cestou vykročiť.

Keď si po dobrom rozvážení nájdeme takú osobu, majme k nej dôveru a zverme sa aj s najtajnejšími túžbami, pocitmi a prežívaniami, aby nám vedela dobre poradiť. Modlime sa za nášho duchovného sprievodcu, aby cez neho prehováral sám Duch Svätý. Ak mu budeme naozaj dôverovať, Boh si nás cez neho povedie tými najlepšími cestami.


Na záver…

Nebojme sa teda túžiť po radosti! Po pravej, nefalšovanej radosti vychádzajúcej z čistého srdca úprimne hľadajúceho Božiu vôľu a napĺňania jeho plánov s nami. Nech je nám posilou Panna Mária, aby sme aj v najťažších chvíľach dokázali povedať: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38) s vierou, že Boh nás miluje a túži po našej radosti.



Komentáre