Alžbeta Stračinová: Keď hrám, sústredím sa na hudbu, ktorá sa stáva mojou modlitbou

Alžbeta Stračinová z Kongregácie Učeníkov Božského Učiteľa pochádza z Turčeka pri Turčianskych Tepliciach a momentálne je na svojej duchovnej formácii v Ríme. Vďaka svojmu úžasnému hudobnému talentu študovala na konzervatóriu, neskôr odišla do Brna, kde sa dostala do miestnej filharmónie. Všetko nasvedčovalo tomu, že má pred sebou sľubnú hudobnú kariéru, no prišlo Božie volanie, ktorému už nemohla odolať. V rozhovore nám prezradila, ako vyzerala jej cesta k zasvätenému životu.

Alžbeta, pochádzate z hudobníckej rodiny. Vaše detstvo bolo doma zrejme dosť veselé. Ako si naň spomínate?

Ja, moji rodičia a všetci súrodenci hráme na nejaký hudobný  nástroj. Niektorí sa hudbe venujú i profesionálne. My traja najstarší súrodenci sme začali hrať pomerne skoro, takže to u nás občas vyzeralo tak, že z každej izby sa ozýval nejaký hudobný nástroj. Povedzme si pravdu, v začiatkoch nie všetky zvuky, ktoré sa ozývali, boli uchu lahodiace. (smiech)

Keď to už rodičia s nami nemohli vydržať, zbalili sa a išli pracovať do záhrady.

Veľa času sme trávili v základnej umeleckej škole, kde sme pôsobili v rôznych umeleckých telesách, vo folklórnej a klasickej hudbe. Často sme mali vystúpenia a účinkovali sme na rôznych hudobných festivaloch. Spomínam si tiež na naše rodinné oslavy, kde sa schádzala celá naša rodina. Tam sme si vždy schuti zahrali, zaspievali a zatancovali. Mala som naozaj veľmi veselé hudobné detstvo, hoci občas nám to neustále hranie liezlo na nervy.

 

 

Prečo ste si vybrali práve husle?

S husľami som sa prvýkrát stretla, keď som mala asi päť rokov. Chodila som spolu so súrodencami do folklórneho súboru a tam nás doprevádzala ľudová hudba. Hralo tam na husle jedno dievča a pamätám si, že sa mi páčilo, ako pri tom stála. Viem, je to trochu plytký dôvod, ale to je moja najrannejšia spomienka. Moja  mama mi však rozprávala, že sme mali doma nejaké husle a že som sa o ne celkom zaujímala. Vraj som jedného dňa vzala do ruky husľový sláčik a hneď som ho chytila správnym spôsobom. Spomínala ešte jednu príhodu – keď sme raz boli na nejakom vystúpení a hrala tam ľudová hudba, postavila  som sa pred muzikantov a povedala som: „Aj tak budem „pvimáš“!“, nevedel som totiž ešte povedať „r“ a tak namiesto slova primáš vzniklo „pvimáš“. A tak tomu neskôr aj bolo.

 

Veľmi aktívni ste boli aj vo vašom farskom spoločenstve. Čomu všetkému ste sa tam venovali?

Je pravda, že moji rodičia boli vo farnosti vždy veľmi aktívni a zapájali aj nás. Mama bola organistkou, katechétkou a spolu s ocinom viedli tri zbory – detský, mládežnícky a pre dospelých. Môj brat chodieval miništrovať, neskôr aj ďalší dvaja bratia. Ja s mojou sestrou sme čítali a spievali žalmy. Na Vianoce, Veľkú noc, či „Hody“ sme do kostola doniesli všetky naše hudobné nástroje a hrali sme. Dokonca sme pri rekonštrukcii nášho kostola maľovali jeho interiér. Do kostola sme nikdy nechodievali len ako hostia, ale vždy som vnímala, že aj kostol je náš domov.

 

 

BOLA SOM SI ISTÁ, ŽE CESTA, KTORÚ MI BOH PRIPRAVIL, BUDE PRE MŇA TÁ NAJLEPŠIA

Študovali ste konzervatórium v Banskej Bystrici, neskôr ste sa rozhodli ísť študovať do Brna. Ďalej ste mali možnosť päť rokov hrať v orchestri Filharmonie Brno. Všetko nasvedčovalo tomu, že máte pred sebou sľubnú hudobnú kariéru…

Môj život sa po základnej škole uberal výlučne hudobnou cestou. Prešla som si rokmi poctivého cvičenia. Boli to roky plné driny, sĺz, no zároveň to bola i veľká radosť z úspechu a spolupráce s rôznymi hudobníkmi. Myslím, že za tie roky štúdia som sa pod dohľadom dobrých pedagógov celkom dobre vypracovala. Vedela som však, že život nie je len o kariére a o tom, kam sa človek dostane. Cítila som v srdci, že mi niečo chýba, a tak som sa pýtala Pána Boha, čo pre mňa vysníval. Bola som si istá, že cesta, ktorú mi Boh pripravil, bude pre mňa tá najlepšia.

 

Kedy prišlo to definitívne rozhodnutie vydať sa na cestu zasväteného života a vstúpiť do kláštora?

Bolo to vtedy, keď ma sestry prvýkrát pozvali k nim domov. Prvá miestnosť, do ktorej ma zaviedli, bola kaplnka. Pamätám si, že sa mi páčila predstava mať možnosť byť neustále s Ježišom a rozprávať sa s ním. U sestier som sa cítila veľmi dobre, mala som pocit, akoby som bola doma a vôbec sa mi nechcelo odísť. Od tej chvíle som sa každý deň Pána Boha pýtala: „Pane, kedy môžem vstúpiť?“ Nechcela som byť totiž nedočkavá a robiť neuvážené rozhodnutia. Bolo to v decembri 2019 a chýbalo mi šesť mesiacov do ukončenia vysokej školy, no mne sa tých šesť mesiacov zdalo ako večnosť.

 

Kto vám pomáhal vyznať sa vo svojich pocitoch a správne sa rozhodnúť pre cestu zasväteného života?

Môj strýko, ktorý je kňazom. Vždy som mala k nemu veľkú dôveru. Keď som prišla za ním, bola som si istá, že mi povie, aby som počkala a dala si čas na rozmyslenie. No na moje prekvapenie s pokojom súhlasil, hovoriac, že práve formačné obdobie je na to, aby človek zistil, či je toto cesta pre neho. Od tej chvíle som už len hľadala vhodnú príležitosť, aby som požiadala o vstup do kongregácie.

Okrem strýka mi pomohol aj ďalší kňaz v našej rodine, môj bratranec. On mi bol zase veľmi blízky v období po mojom obrátení. V tom čase bol ešte seminarista a veľa sme sa rozprávali. Naučil ma modliť sa breviár a musím povedať, že odvtedy som si tú modlitbu zamilovala. Priviedol ma aj do môjho prvého kresťanského spoločenstva.

 

 

JEŽIŠ, AK CHCEŠ, ABY SOM SA TI ZASVÄTILA, TY SÁM MI NÁJDI MIESTO

Alžbeta, patríte do Kongregácie Učeníčok Božského Učiteľa v Pavlínskej rodine dona Alberioneho. Prečo práve táto kongregácia, ako ste sa k nej dostali?

V čase, keď som začala vážne uvažovať o zasvätenom živote, som nepoznala žiadny ženský rád. Poznala som iba bratov kapucínov a myslím, že tí nemajú ženský rád. Rozhodla som sa teda pozrieť na internet, aké ženské kláštory sa nachádzajú na Slovensku a čomu sa venujú. Nenašla som však nič, čo by ma oslovilo. Zavrela som internet a povedala som: „Ježiš, ak chceš, aby som sa ti zasvätila, Ty sám mi nájdi miesto.“ To bolo v júli 2019. O tri mesiace neskôr, na sviatok sv. Františka,  som hrala na slávnostnej omši v kostole kapucínov v Brne. Po svätej omši som bola pozvaná na malé agapé, kde som sa stretla s mojou dobrou kamarátkou a tá ma hneď zoznámila s jednou jej známou sestrou z Kongregácie Učeníčok Božského Učiteľa. Radosť, vášeň a iskra v očiach, s ktorými komunikovala, sa veľmi dotkli môjho srdca.

 

Čo nasledovalo ďalej?

Pozvala ma, aby som sa niekedy zastavila v ich obchodíku, že si dáme kávu a dokončíme rozhovor. To pozvanie som si vzala k srdcu, ibaže som sa trochu hanbila, tak som si hľadala  nejakú zámienku, pre ktorú by som tam musela ísť. Zistila som, že mi v izbe chýbal obrázok Panny Márie a pod touto zámienkou som sa teda vybrala za sestrami.

Sestry ma hneď spoznali a pustili sme sa do reči. Aj sľúbenú kávu som dostala. Rozprávali mi o ich spiritualite a zakladateľovi. Na začiatku ma Rodina sv. Pavla veľmi neoslovila, zdala sa mi príliš moderná a apoštolát komunikačných prostriedkov ma až tak nezaujímal. No neskôr, keď som lepšie spoznala zakladateľa, jeho myšlienky, diela a špecifickosť našej kongregácie, začínala som cítiť, že tu by mohlo byť moje miesto.

 

Čo vás na tejto kongregácii najviac oslovilo?

Na začiatku ma najviac oslovil liturgický apoštolát. Už od malička som sa snažila zapájať do chodu liturgie a mala som veľmi rada, keď bola dobre pripravená. Čo sa týka huslí, hrávam a spievam prevažne v našom kostole v Ríme, hlavne pri svätých omšiach či adoráciách a iných slávnostiach. Začala som sa trošku učiť hrať na organ, ale žiaľ, nemám veľa času na štúdium, prvoradá je teraz formácia.

Ďalší dôležitý moment pre mňa bol, keď mi dali malú knižku s niektorými modlitbami Jakuba Alberioneho. Hneď som si ich zamilovala. Vyjadrovali to, čo som práve prežívala vo svojom srdci. Dodnes sa ich modlím. Toto boli pre mňa asi najdôležitejšie momenty.

 

 

HUDBA VYCHÁDZA ZO SRDCA A SRDCA SA DOTÝKA

Alžbeta, čo pre vás hudba znamená?

Hudba je pre mňa veľkým darom, ktorý nám Boh dal, aby sme mohli vyjadriť to, čo sa slovami vyjadriť nedá. Hudba vychádza zo srdca a srdca sa dotýka. Je istým komunikačným prostriedkom. Keď hrám, sústredím sa hlavne na hudbu, ktorá sa v tej chvíli stáva mojou modlitbou. Nenahradí mi však čas  tichej koncentrovanej modlitby, ktorá je základom pre môj duchovný život.

 

Nezabudnuteľným zážitkom pre vás bola určite aj možnosť hrať vo Vatikáne v Bazilike sv. Petra. Prezradíte nám o tejto skúsenosti viac?

Jeden z pápežských ceremonárov, ktorý u nás slúžil svätú omšu a počul ma hrať, oslovil mňa i moju spolunovicku, či by sme nemali záujem hrať na kajúcej pobožnosti vo Vatikáne, ktorej predsedal pápež František. Počas tejto pobožnosti Svätý Otec ide spovedať a tento moment je sprevádzaný hudobnými vstupmi. Samozrejme, s veľkou radosťou a rešpektom sme to prijali. Musím povedať, že to bol pre mňa naozaj veľmi pekný zážitok. Dokonca i samotný pápež, keď vyšiel zo spovednice, sa zaujímal o to, kto to hral.

 

 

 

Alžbeta, ste dnes šťastná a spokojná so životom, ktorý pre vás Pán Boh naplánoval?

Áno, som naozaj šťastná a veľmi vďačná Pánu Bohu za dar môjho povolania a za odvahu naň odpovedať. Neznamená to, že žijem bezproblémový život s hlavou v oblakoch. Naopak, život v komunite  prináša veľa ťažkostí, ale pomáha človeku, ak sa otvorí a kráča k vnútornej slobode, ktorá je podľa mňa dôvodom pravého šťastia.

 

Z nádejnej a talentovanej huslistky bude raz rehoľná sestra. Božie cesty sú naozaj prekvapujúce, však?

To je pravda, Pán Boh vie človeka naozaj niekedy veľmi prekvapiť. No jeho prekvapenia chcú vždy len jeho konečné dobro. Preto je dôležité dôverovať mu. Ja som sa o slávu nikdy nezaujímala. Bavilo ma len hrať a robiť ľuďom radosť. Užívala som si koncerty a možnosť spolupracovať s talentovanými hudobníkmi. Na jednej strane mi to trošku chýba, no človek musí niekedy urobiť aj takéto rozhodnutia. A ja viem, že som sa rozhodla správne.