TOP

Andrej Darmo: Je pre mňa fascinujúce, že z malej kaplnky na Trnavej Hore sa s nami modlili ľudia skade-tade

Dvanásť a pol roka pôsobil v Diecéznom centre pre mládež na Španej Doline a mostom medzi mladými a novou farnosťou bol pre neho sabatický program v USA. Dnes z toho čerpá nielen pre seba, ale aj pre ostatných. Je mu blízka spolupráca s laikmi a rád sleduje, čo všetko Pán Boh robí v jeho živote i životoch tých, ktorí sú mu zverení. Andrej Darmo (44), farár farnosti Trnavá Hora v Banskobystrickej diecéze.

Ako si začal s vysielaním cez YouTube počas pandémie? Bola to tvoja myšlienka alebo s tým prišli tvoji farníci?

Počul som o tom, že niektorí kamaráti vysielajú cez internet, a tak som to len tak spomenul medzi svojimi farníkmi. Ale vedel som, že na to nemám technické zdatnosti. Pamätám si sobotu večer, keď za mnou o pol jedenástej prišli dvaja chlapi z farnosti: „Otec Andrej, ideme to skúsiť.“ Zapojili sme to, vyskúšali, či to pôjde. Fungovalo to a na druhý deň ráno som vysielal prvú nedeľnú svätú omšu cez internet. Bola to výzva mojich farníkov a potom aj spätná väzba od nich, že sú radi, že môžu svojho farára vidieť, byť s ním, mať informácie. Ďakujem Bohu, že som mohol byť tým, ktorý spája ľudí v čase krízy. Druhá vec – chcel som byť v tom kritickom čase s nimi, prežívať s nimi veci, nakoľko sa to dalo. Dať im Slovo, pýtať sa Boha, čo má teraz pre nás pripravené, aby sme sa navzájom povzbudili a aby nás to celé nezabilo.

 

Ako si sa v tom cítil ty sám, keďže si spomínal, že si sa na to necítil…

Nebolo mi to blízke. Je to náročné, keď človek ide na internet; nevie, ku komu sa to dostane. Veľa som sa na kázne chystal. Zároveň som ďakoval Bohu, že som mal skúsenosť z Diecézneho centra pre mládež, kde som často robil rozhovory do médií, čiže nejakú skúsenosť som mal. Bolo však náročné hovoriť do kamery, keď tam nemáte ľudí, ale zároveň som dostal od Boha milosť, že som si vedel a viem tých svojich farníkov za kamerou predstaviť. To mi pomáhalo viesť skutočný dialóg. Aj to, že som si predstavil konkrétnych ľudí a hovoril som konkrétnym ľuďom v tejto farnosti, ktorých poznám.

 

 

Dôležitým bodom v rámci prenosov bola aj plyšová ovečka…

Tá prišla až neskôr, lebo som cítil, že treba niečo robiť aj s prvoprijímajúcimi deťmi, ale nevedel som čo. A zrazu mi padli oči na ovečku, ktorá má devätnásť rokov. Už predtým sme s prvoprijímajúcimi deťmi robili to, že si striedali ovečku doma a potom robili príbeh fotiek, čo s ňou zažili, ako sa modlili. To som prepojil a raz za dva týždne som začal mávať detskú svätú omšu. Ale je to svojím spôsobom mimo mňa. Cítim, že to deti chytá a robím to ako službu pre ne. Nikdy som si nevedel predstaviť, že budem niečo také robiť s plyšákom, občas  sa cítim nekomfortne, ale som rád, že na to deti reagujú. Spolu s ovečkou – ktorá sa volá Ráchel, lebo Ráchel je v hebrejčine ovečka – sa aspoň takto snažím deťom priblížiť vzťah s Bohom.

 

Ako na to ľudia reagovali?

Mnohí, nielen deti, sa pýtali na ovečku, keď ma stretli, a hovorili, že je super. Keď začali posielať obrázky o ovečke, to bolo veľmi silné.

 

 

SEDEL SOM NA GAUČI A SLEDOVAL, ČO BOH ROBÍ

Čo táto skúsenosť streamovania, prežívania svätých omší za zatvorenými dverami, bez kontaktu s farníkmi, dala tebe osobne?

Tým, že prichádzala spätná väzba, to pre mňa bolo interaktívne. Špeciálne bola pre mňa veľmi silná prvá Veľká noc 2020. Keďže som sa venoval mystagógii – uvádzaniu do tajomstiev viery, to je také moje –, chcel som, aby aj Veľká noc bola interaktívna. Snažil som sa zapojiť rodiny, aby obrady prežívali doma. Potom som pozýval ľudí, aby napísali, čo s Bohom prežili. Prišlo veľmi veľa fotiek, svedectiev, facebooková stránka bola plná toho, ako sa ich Boh dotýkal. Ako povedal jeden môj farník: „Otec Andrej, už ten Pán Boh nie je iba v kostole, ale je u nás doma.“ To bolo veľmi silné. Zrazu sa všetko prenieslo k ľuďom domov, tam bola zem svätá. Veľmi silný moment bol, keď som streamoval adoráciu a zrazu som vnímal, že medzi Eucharistiou a tými ľuďmi je zem svätá a my všetci na nej kľačíme a nie je tam priestorový problém. Keď sa klaniam Bohu, ktorý je na Trnavej Hore, hoci kľačím vo Vancouvri, Jeruzaleme, Bogote alebo kdekoľvek, medzi nami je zem svätá.

 

Tým, že si mal skúsenosť zo Španej Doliny s mnohými mladými, ktorí majú teraz vlastné rodiny, oni sa teraz pripájajú k tebe ako externí farníci. Je to paradox, že maličká farnosť sa stáva veľkým spoločenstvom, hoci veľa ľudí ani netuší, kde tá Trnavá Hora vôbec je. A Pán Boh si to „rieši“…

To je to, že Pán Boh si to „rieši“. Snažím sa iba hovoriť „áno“. Dôverovať a nemať to v rukách. Ide to nekontrolovateľne tam, kde by to človek ani nečakal. Takto sa k nám pridalo aj neúzemné spoločenstvo – nechcem ich volať virtuálni farníci, hoci som to zo začiatku používal, lebo oni sú všetci reálni. Som vďačný Bohu, že môžem mať účasť na týchto veciach. Je pre mňa fascinujúce, že z malej kaplnky na Trnavej Hore sa s nami modlili ľudia skade-tade.

A je to pre mňa silné aj v rámci duchovného otcovstva – že som s mladými prežil niečo krásne na Španej, a nebolo to krásne len ľudsky, ale Boh sa tam dotýkal ľudí. A Boh medzi nami nás v určitom čase zase spája, aby sme si boli navzájom neočakávaným darom. A to som vnímal. Sme na jednej vlne, zdieľame Boha prichádzajúceho často nečakaným a možno i ľudsky nedokonalým spôsobom. On sa nedá zavrieť do štruktúr a schém. Zväčša sa nás dotýka aj cez našu krehkosť. To je pre mňa silné. Niekedy myslíme, že žiť s Kristom znamená nemať problémy, mať všetko vyriešené – ale toto Kristus nikdy nepovedal. Ale aj on sám ukazuje, že napriek ťažkostiam nie je zdrvený. Tak aj my vo všetkom víťazíme skrze neho. Pomáha vidieť v utrpení zmysel, milovať napriek ranám. Falošnou tvárou náboženstva je tvrdenie: „Ak veríš v Ježiša, nemôžeš mať problém.“

 

To je taký hoax…

Je to veľký hoax. Na druhej stane vidím, ako sa v slabosti Boh dotýka, spája, hýbe. Bolo prekvapením a potešením, keď písali ľudia z vojenskej základne v USA, že sa s nami modlia. Alebo kamarátka z Vancouvru, ktorá počas online vysielanej adorácie prosila, aby sme sa za ňu modlili. Alebo i mnohí ľudia, keď sme spolu prosili, cítili, že Boh spravil niečo v ich živote. Je pre mňa veľký dar zažívať to. I takto stretám Vzkrieseného. Cítim naplnenie Ježišových slov, že sa mu nebudú „klaňať na tomto vrchu, ale v Duchu a pravde“. Idú mi mysľou tie najrozmanitejšie mestá a krajiny sveta, s ktorými sme takto spojení. Je to celé mimo mňa. Tak som to mal na Španej – sedel som tam na gauči a s otvorenými očami som sledoval, čo Boh robí, ja som bol len svedkom. Som v úžase. Ďakujem ti Bože.

 

 

UTRPENIE MÁ CHUŤ VZKRIESENIA, AK MILUJEM NAPRIEK RANÁM

Z toho čo rozprávaš je zjavné, že ti je blízka aj spolupráca s laikmi…

Naozaj to tak je, aj tým, že som žil v centre s mladými dvanásť a pol roka, kde sme vytvárali veci spolu. Bolo zaujímavé, keď som prišiel do farnosti a pýtal som sa na niečo, ako bude, a ľudia mi povedali: „Ako poviete, pán farár!“ To bolo pre mňa najťažšie. Už sme sa spolu naučili, že je to naša spoločná zodpovednosť. Preto aj teraz pozývam ľudí, aby reflektovali koronu a aby sme sa pýtali, k čomu nás ako spoločenstvo pozýva Boh. Lebo keby tu neboli ľudia, nie je tu kňaz. Spoločenstvo je základ, hoci i kňaz ho pomáha vytvárať. Viem, že nemôžem nič urobiť bez ľudí okolo seba a ani bez Pána Boha. Sme v tom všetci spolu.

 

Avšak model „ako poviete, pán farár“ je neraz celkom bežný…

Možno je, ale ja som na to nebol zvyknutý. Tým, že som bol v centre, mladí vždy povedali, čo si myslia; aj to, čo by som nechcel počuť. Bolo pre mňa divné, že som zrazu na to sám. Naučili ma to mladí, že ich musím brať vážne, lebo ak nie, môžem si veci robiť sám a budú iba o mne.

 

Mal si vo farnosti aj peknú aktivitu „Hľadáme Vzkrieseného“…

Bolo to o hľadaní Boha medzi nami. Ak sme veriaci kresťania, katolíci, veríme, že si nepripomíname vzkriesenie, ale že Vzkriesený žije medzi nami. Objaviť ho tam, kde som, lebo on tam je. Zabúdam na to. Ľudia na to veľmi silno reagovali hlavne po prvých sviatkoch. Že ho videli ako apoštoli. Bola to nádherná skúsenosť.

 

Ako môžeme objaviť Vzkrieseného vo svojom živote?

Byť otvorený, prosiť Ducha Svätého: „Bože, daj mi vidieť ťa, zažiť.“ Ale zároveň tí, čo ho zažili, by mali o tom vydávať svedectvo – ako ho zažili, videli. Kde je ovocie Ducha (Gal 5), tam je on. To však neznamená, že ak je tam ovocie Ducha, že tam nie je zároveň utrpenie. Lebo Vzkriesený je o tom, že bol mŕtvy a je živý. Že je oslávený utrpením. Utrpenie je premenené vzkriesením, ak milujem napriek chorobám, limitom, bolestiam a ťažkostiam.

 

 

POTREBUJEM ČERPAŤ, ABY BOH MOHOL CEZO MŇA KONAŤ

Celá tvoja služba (nielen) vo farnosti je asi neraz vyčerpávajúca. Kde naberáš silu?

Snažím sa vždy mať jeden deň v týždni voľno. Idem ku kapucínom, som v komunite s bratmi, mám čas pre seba, na modlitbu, mám vypnutý telefón, aby som bol sám so sebou a s Bohom. Cítim, že keď nečerpám, potom už necítim nič. Iba vyčerpanosť a prázdno. Potrebujem čerpať, aby Boh mohol cezo mňa konať.

 

A toto sa nesnažíš sprostredkovať len sám sebe, ale aj ostatným kňazom…

V centre mládeže som zažil svoje vyhorenie, veľkú únavu, preto som mal sabatický rok – rok načerpania, voľna. Niektorí si mylne myslia, že mať sabatický rok znamená odísť z kňazstva; to vôbec nie. Vtedy mi bola daná milosť toho, že som mohol byť i na regeneračnom sabatickom programe (MtM) v San Antonio v Texase (USA), kde som bol štyri mesiace, ktoré mi Boh dal ako velikánsky dar, aby som čerpal. Po ňom mi Boh dal do srdca, že aj našim kňazom na Slovensku, ktorí chcú čerpať, túžim dať takúto možnosť. Preto sa v roku 2019 uskutočnil prvý Mesiac pre kňazov na Lukovom dvore, ktorý sme začali robiť s pátrom Jozefom Hegglinom, ktorý nás predišiel do večnosti. Cítili sme spoločne, že potrebujeme vytvoriť kňazom bezpečný a slobodný priestor, kde môžu byť sami sebou, kde si môžu vyzuť topánky, hovoriť, ako sa majú, kde môžu zažiť aj ľudskosť pri víne, čaji, krbe. Kde sa môžu spolu prejsť, zašportovať si, smiať sa, spomaliť. Učíme sa spolu čerpať. Ja sám som to nevedel a učím sa to. Hovoríme aj o výzvach, ktoré prináša náš vek. A snažíme sa pýtať Boha, k čomu nás pozýva v tej etape, v ktorej práve sme.

 

Tento program ste výstižne nazvali Holy-days pre kňazov…

Je to slovná hračka. Holidays sú prázdniny a holy days sväté dni, dni oddychu, ale nie v pasívnom zmysle. Oddych, kde vychutnávam. Niekedy, keď človek leží, je viac unavený. Ale toto má byť načerpanie, nadýchnutie sa. Keď židovstvo hovorí o sabate, tak preň sú sväté dni časom, keď sa zažínajú sviece, spievajú piesne, rozprávajú príbehy. Je to čas oddychu, vychutnávania, priateľstva, lásky, dobrého jedla, tanca.

 

 

To je to, čo môžu kňazi, ktorí prídu, zakúsiť?

S tímom sa o to snažíme. Aj preto je to štvortýždňový program. Prvý týždeň je o uvoľnení, vykročení z toho, čo prežívajú – má názov „Poďte a uvidíte“. Druhý je zameraný na čítanie vlastnej histórie z Božej perspektívy – „Dám vám živej vody“ –, objaviť Boha vo vlastných dejinách. Tretí týždeň sú inšpirácie, lebo my chlapi potrebujeme mať impulzy, diskutovať o veciach, voláme inšpiratívnych hostí. A posledná časť je integrácia – individuálne sprevádzané duchovné cvičenia, kde má kňaz čas si tie veci prediskutovať s Bohom a oddýchnuť si v Božom náručí. Prvých deväť kňazov už vydalo svedectvo o ovocí programu. Niektoré ich vyjadrenia sú v letáku, ktorý sme pre tento program pripravili.

 

Keby ste mali napísať inzerát, že pre akého kňaza je toto určené, čo by ste doň napísali?

Chceš od života viac? Cítiš, že chceš vnímať veci nanovo, inak, že sa chceš nadýchnuť a posunúť? Objaviť v sebe zdroj života? Potrebuješ získať odstup? Cítiš únavu, stagnáciu…? Chceš zažiť občerstvenie? Holy-days sú tu pre teba.



Komentáre