Anežka (20): Ľudia oceňujú humor bez vulgárností
V tejto rubrike s názvom Milé rozhovory ponúkame krátke nahliadnutie do života zaujímavých ľudí s láskavým príbehom či záľubou.
Anežku to už od detstva ťahá k divadlu. Improvizácie na divákmi zadané témy už poznáme z televíznych obrazoviek, mladí sa dnes venujú i takzvanej „slam poetry“ – emotívnemu prednesu vlastnej poézie. Pridanou hodnotou tejto slečny a jej priateľov je čistý slovník a predstavenia bez dvojzmyslov.
Kto bol tvojím prvým publikom?
Asi spolužiačky na základnej aj strednej škole. (smiech) Niekde tam sa moje „predvádzanie sa“ začalo.
Realizuješ sa v dvoch rozdielnych smeroch – divadelnej improvizácii i slam poetry. Ktorý ti vyhovuje viac?
Viac mi vyhovuje divadelná improvizácia. Je to také milé „divadlovanie“ a pohrávanie sa s absurditou a svojimi osobnými talentmi. Zároveň to chce kus kreativity a pohotovosti, na mieste vymýšľať príbehy a pointy, ktoré skutočne zabavia diváka. Je v nej viac priestoru na napätie a zároveň na pobavenie aj na trápno. Jednoducho, adrenalín v krvi je veľký. Zároveň hranie samotné je pre mňa najkrajšou formou potešovania druhých ľudí.
Slam poetry má tiež čo-to do seba, keďže rada veršujem a píšem básne a piesne, tak aj tento žáner mi začal byť blízky. Je to žáner, v ktorom si každý performer vytvára vlastné básne. Niekto dopredu, niekto improvizuje na mieste. V každom prípade, performovanie má voľný priebeh, rovnako ako aj tvorba slamov. Pri tvorbe ide práve o slobodu v písaní, obsahu aj veršovaní. A tak niekto ťahá na hlbinu, zatiaľ čo druhý baví diváka svojimi príhodami či absurdným humorom. V slame som však ešte neskúsená a moje performovanie je odlišné od bežných slamerov. Mňa to totiž prirodzene ťahá k tomu hereckému.
Baví dnes ľudí nevulgárny humor, nevulgárne umenie?
Baví. Tento humor však všade chýba. Môj názor je, že ľudia proste túžia po umení a humore. A keď sa im nič lepšie ako vulgárnosti neponúka, tak sa uspokoja aj s tým. Nie však všetci.
S ľuďmi, s ktorými teraz spolupracujem, čo sa divadla a umenia týka, sa snažíme tvoriť práve humor bez vulgárností. Je to omnoho ťažšie, pretože siahnuť po nadávke a perverznostiach je jednoduché, prvoplánové. Ale obísť to, to chce už skutočnú kreativitu. A tak sa často zapotíme. Ale ľudia to oceňujú, a práve preto sa radi vracajú.
Vedela by si len tak zaimprovizovať a ponúknuť nám pár sviežich veršov o Veľkonočnom pondelku?
Viete, ja som z Kysúc.
To vám je malebný kraj.
Cez tento sviatok mnoho vody sa preleje.
A nielen tej. Aj mnoho takej zaujímavej,
mierne omamnej
tekutiny čírej.
Ako silná emancipovaná žena verím,
že tento nedobrý zvyk raz v našom kraji zmením.
Ale nie o tom chcem písať…
Viete, ja som z Kysúc.
To vám je malebný kraj.
Cez tento sviatok mnoho dobrého, kvalitného, domáceho jedla sa zje.
A o tom ja chcem písať.
Vravím, ako je.
Že v našej rodine je jedlo základ súdržnosti,
náplasťou na ťažkosti.
A áno. Na Kysuciach sa veľa je.
No a o tom ja chcem písať.
Že na Veľkonočný pondelok
mávame zemiakový šalát a fajný premastený „rizok“.
Že aj ja ako žena na Veľkonočný pondelok
vždy dostanem od starkých, ktorí sú naj,
čokolády a aj iného jedla nadbytok.
Samozrejme, babka vždy vraví: „Len papaj, papaj, veď stále ti to svedčí.“
No a tým, že mne sa jedlo neprieči,
srším ja šťastím. Bo mňa jedlo lieči.