Angelika a Dominik: Buďte na seba láskaví a trpezliví! Netlačte sa do niečoho, čo vám nie je príjemné! A – najmä – buďte v tom spolu

Manželia Angelika a Dominik (mená sú kvôli citlivosti zmenené) sa museli vyrovnať v manželskom spolunažívaní so zneužívaním Angeliky v jej detstve a s ťažkosťami v manželstve, najmä v oblasti intimity. Tento rozhovor prinášame ako svedectvo, no zároveň i „návod“ pri prežívaní sexuality v manželstve s touto bolestivou skúsenosťou. Pri neoznačenej odpovedi reaguje na otázku Angelika.

V celom príbehu, o ktorom sa ideme rozprávať, je silná prítomnosť vášho manžela. Začnime teda osobnejšie: Kým je pre vás Dominik a za čo mu vďačíte?

Je pre mňa mnohým. Nevzdal to so mnou, aj keď som to so sebou už viackrát vzdala. Je pre mňa spriaznenou dušou a najlepším priateľom. Aj v jeho príbehu je vidno, ako ho Boh už dlho pripravoval na túto neľahkú úlohu. Snaží sa mi byť blízko a zároveň mať nadhľad, aby som ho nestiahla so sebou na dno, keď sa topím. Svoj život rozdeľujete na dve etapy – pred pubertou a po nej.

Aké bolo vaše detstvo?

Pamätám si z neho veľmi málo. Z rozprávania rodičov viem, že som bola dobré a poslušné dieťa. Môj otec je veľmi prísny a – pravdupovediac – nevyplatilo sa mať iný názor, a už vôbec nie mu v niečom odporovať. Obaja rodičia majú problém s alkoholom. Spätne viem, že takáto situácia v rodine bola živnou pôdou pre zneužívanie. To, čo som nedostávala doma, som hľadala v škole v dobrých známkach.

Čo sa zmenilo v puberte? V čom nastal ten zlom?

Puberta bola búrlivá a začala sa mojím obrátením. Pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny, na začiatku puberty som sa obrátila a začala som mať osobný vzťah s Bohom.

Začal sa vtedy o mňa zaujímať jeden chlapec, veľa sme sa rozprávali. Zlom nastal vtedy, keď chlapcovi prestali stačiť „len“ naše rozhovory a chcel vyjadrenie našej blízkosti aj fyzicky – vtedy postačili obyčajné objatia či držania za ruku, a vo mne sa spúšťali emócie a reakcie, ktorým som nerozumela. V tom čase som si ešte zneužívanie nepamätala – vedela som len, že mám odpor k akýmkoľvek fyzickým prejavom náklonnosti.

Prečo sa to deje, že si obeť zneužívanie nepamätá?

Stáva sa to často hlavne deťom – keď myseľ nedokáže spracovať traumatický zážitok, radšej ho vytesní. Ak je napríklad páchateľom rodič alebo iná osoba – od ktorej je dieťa závislé –, mozog automaticky vytesní takéto spomienky, pretože inak by dieťa nedokázalo prežiť v takomto prostredí.

Keď sa potom človek z neho dostane preč alebo sa mu dejú veci, ktoré mu zneužívanie akýmkoľvek spôsobom pripomínajú, spomienky sa mu môžu čiastočne alebo úplne navrátiť. U mňa to spočiatku spustil vzťah so spomínaným chlapcom, ale ešte silnejšie sa o to pričinil život v manželstve a pôrod.

Čo sa vo vás dialo pri snahách spomínaného chlapca?

Keď si začal vynucovať fyzické prejavy, ako sú držanie za ruku, objatia a bozky, začala som mať obdobie veľkých úzkostí – vtedy som si to ešte nevedela dať do súvisu. Spustili sa mi veľmi silné nočné mory, porucha príjmu potravy a popritom všetkom som veľmi silno cítila pocit ohrozenia, vinu a hanbu. Pocity viny a hanby ostávali aj po spovedi – a tak som postupne prestala chodiť na prijímanie, keďže som sa necítila hodná. Tieto pocity sa stupňovali natoľko, že som už ani pri spovedi nedokázala prijať rozhrešenie a tesne pred ním som zo spovednice utiekla. Aj keď sa už zneužívanie nedialo, neustále som pociťovala ohrozenie a „prítomnosť zla“.

Prečo sa to dialo?

Dnes už viem, že to boli flashbacky zo zneužívania v detstve, vtedy to však pôsobilo dojmom, že som posadnutá. Toto ešte podporoval fakt, že spomínaný chlapec sa zaujíma o rôzne okultné veci, a tak som s nimi bola nepriamo v kontakte.

Kňaz vo farnosti mi vtedy vybavil modlitbu za oslobodenie cez nejaké spoločenstvo z blízkeho mesta. Bolo to pre mňa veľmi traumatizujúce. Modlitebníci ma nasilu držali v kostole a v Božom mene sa snažili zo mňa vyháňať zlých duchov. Moja rany to iba prehĺbilo. Podobný pocit duchovného zneužitia som mala aj neskôr pri modlitbách u exorcistu. Dnes už viem, že ani jeho praktiky neboli s kostolným poriadkom. Reagovala som na kropenie svätenou vodou, mazanie olejom a ich dotyky – čo len potvrdzovalo ich presvedčenie, no v skutočnosti to bola len moja traumatická reakcia na ich násilie.

Rovnako by som vtedy reagovala aj na čistú vodu a kuchynský olej. Namiesto úľavy mi bolo po modlitbách u exorcistu ešte horšie. Mala som k nemu ísť ešte viackrát, ale to sa už nestalo – lebo po prvej návšteve mi bolo tak ťažko, že som sa predávkovala liekmi. Bol to môj prvý pokus o samovraždu.

Musela to byť veľmi beznádejná situácia…

Cítila som sa úplne bezmocná, pretože ma rodina a ľudia z môjho okolia nútili absolvovať tieto modlitby a rozhodovali za mňa.

Nenašiel sa niekto blízky, o koho by ste sa mohli zachytiť?

Najbližší mi bol práve chlapec, s ktorým som chodila, no on pre mňa tiež nebol zrovna oporou. Ešte ho všetci chválili, ako pri mne statočne stojí. Ja som sa však cítila beznádejne sama.

NEVEDELA SOM SI TO PREDSTAVIŤ

V tých okamihoch ste si zrejme nevedeli predstaviť, že budete mať niekedy manžela… Viem, že v tom má kľúčovú úlohu svätá Rita. Ako?

Veľmi som chcela mať rodinu, ale život s mužom som si naozaj nedokázala predstaviť. Ako by som mohla žiť s mužom, keď nedokážem niekoho objať bez toho, aby ma to rozhodilo?

K svätej Rite som sa modlila už predtým a vedela som, že je patrónkou ľudí v beznádejných situáciách. Už počas dospelosti sme v rámci výletu v Taliansku mali zastávku aj pri jej hrobe. Práve tam som zacítila silné presvedčenie, že budem mať muža a deti. Síce som si to nevedela predstaviť, no toto presvedčenie ma viedlo v mojich ďalších rozhodnutiach… Preto som začala na sebe pracovať a postupne prekračovať svoju komfortnú zónu vo vzťahu k mužom.

V bezpečnom prostredí som si trénovala zotrvanie v ich prítomnosti, napríklad keď som sa učila s kamarátom tancovať.

Ako si získal vašu dôveru váš manžel Dominik?

Stalo sa to v období, keď som sa veľmi modlila za svojho budúceho manžela, aj keď som si to stále nevedela predstaviť. Boh mi ho poslal do cesty naozaj zázračným spôsobom, to by však bolo na samostatné svedectvo.

Najprv sme si iba písali, no už v tom čase som k Dominikovi cítila zvláštnu dôveru, ktorú si dodnes neviem vysvetliť, a po osobnom stretnutí sa to umocňovalo tým, ako rešpektoval moje hranice.

Dominik, vy si na to ako spomínate? Čím vás oslovila Angelika?

Dominik: V prvom rade to bol spôsob, ako prišla do môjho príbehu, akoby mi Boh na ňu ukázal prstom, že bude hrať v mojom živote dôležitú rolu. Ľudsky sme si veľmi sadli, bolo nám spolu príjemne a naše rozhovory prirodzene tiahli na hlbinu. Zo začiatku ma oslovila manželkina odvaha a dôvera, s ktorou ku mne pristupovala, aj keď ma ešte nepoznala. Neskôr som začal spoznávať aj iné jej kvality: šikovnosť, húževnatosť, nežnosť…

Svoju minulosť ste si ešte nepamätali, spomienky boli zablokované, ako to ovplyvňovalo vaše chodenie spolu a neskôr čas po svadbe?

Angelika: Dominik od začiatku vedel, že mám problém s fyzickým kontaktom. Od prvých chvíľ som ja určovala hranice – napríklad pred prvým stretnutím som sa s ním dohodla, že sa pozdravíme iba podaním ruky. On navrhol, že po zásnubách sa dohodneme, ako to bude s bozkom… Nakoniec to bolo pár dní pred zásnubami, keď sme sa pobozkali prvýkrát. (úsmev)

Viem, že na bozkoch ako takých nie je nič zlé, ale ja som z nich mala hrôzu. To, že on s nimi navrhol čakať, bol pre mňa veľký krok empatie z jeho strany. Veľa sme sa o všetkom rozprávali. Síce si moja hlava zneužívanie nepamätala, ale moje telo reagovalo. Často som sa naľakala. Niekedy, keď sme boli spolu, cítila som sa strašne zle, triasla sa a plakala… Nevedela som to pomenovať, uchopiť – ale niekde v hĺbke som tušila, že niečo so mnou nie je v poriadku.

Keď sme zvažovali svadbu, mala som obdobie, keď som od toho Dominika odhovárala s tým, že sa najprv potrebujem dať do poriadku. On mi však tvrdil, že to môže trvať aj celý život a toľko sa mu čakať nechce. (úsmev)

Po svadbe sa to výrazne zhoršilo. Nevedela som prečo, ale cítila som veľkú úzkosť. Napríklad sa stávalo, že som sa prebudila a prišla k sebe počas noci až v kuchyni. Dominik bol vedľa mňa a upokojoval ma. Hovoril, že som kričala zo sna a nevedela sa prebrať, tak ma vzal do kuchyne. Strašné nočné mory a vyčerpanie ma donútili odísť z práce. Do toho som mala vaginizmus a premýšľala som nad anuláciou manželstva. Dominik s tým však nesúhlasil. Stále opakoval, že mi sľúbil pri sobáši vernosť v dobrom aj v zlom.

Dominik, vy si na to ako spomínate?

Dominik: Spomínam si, ako povedala pred chvíľou Angelika, že ešte pred prvým osobným stretnutím mala potrebu vopred si stanoviť pevné fyzické hranice. Prvé týždne stretávania sme sa zdravili iba podaním ruky. Všimol som si, že veľmi citlivo reaguje na všetky náznaky fyzických prejavov alebo sa veľmi rýchlo vyľaká. Z toho som vycítil, že má za sebou asi negatívne skúsenosti v tejto oblasti. Keď sa mi o tom neskôr zdôverila (vtedy si spomenula len na jeden nevhodný dotyk), nebol som veľmi prekvapený. Hlavne som to považoval za uzavretú kapitolu minulosti, ktorá nás už ako budúcich manželov nemusí nijako negatívne ovplyvňovať.

Nebola to však pravda…

Dominik: Veľmi rýchlo sa ukázalo, že minulosť má na nás a na náš manželský život ešte veľký vplyv. Rôzne veci nefungovali tak, ako sme si ich vytúžili… Či už išlo o manželkine psychické problémy spôsobené traumou, ich narážanie na rôzne moje zranenia, alebo nefungujúcu manželskú intimitu. Dlho trvalo prijať situáciu takú, aká je, a nehľadať žiadne zázračné uzdravenie.

Ako snúbenci sme po sebe už veľmi fyzicky túžili, boli sme preto presvedčení, že nám to v manželstve bude po tejto stránke nejako fungovať… V manželstve sme však narazili na mnohé prekážky, s ktorými sme si najskôr nevedeli dať rady, ale museli sme sa ich naučiť postupne prekonávať.

Čo bolo náročné?

Dominik: Prvá prekážka bola, že samotné očakávanie manželskej intimity Angeliku úplne zablokovalo. Keď sme aj neskôr dokázali byť spolu, zrútilo sa to, keď prišiel moment spojenia a preniknutia.

Ďalej to už manželka nedávala, mala flashbacky z minulosti a rôzne zvláštne psychické stavy. Bolo mi ako mužovi s fyzickým jazykom lásky veľmi ťažké nehľadať v našej spoločnej sexualite potvrdenie a neotáčať naše neúspechy proti manželke. Musel som sa naučiť pozerať viac na ňu a zároveň hľadať iné, zdravé spôsoby, ako si môžeme urobiť radosť, aj keď nám to v tejto oblasti nešlo. Najťažšie boli asi pocity, keď som sa v tom cítil úplne sám a nepochopený.

Čo vám, naopak, dodávalo silu?

Dominik: Silu mi dodávali každé drobné svetielka nádeje a hlboký vzťah s mojou milovanou. Silu a útechu som sa snažil hľadať u Boha, keďže iba u neho môže mať toto všetko zmysel.

JE TO STÁLE PROCES

Angelika, spýtam sa aj vás – čo bolo pre vás v tomto období najťažšie a čo prinášalo silu vám?

Angelika: To, že sme sa cítili sami, nevedeli sme, ako si pomôcť, nevedeli sme nájsť dostatočné informácie. Pomohlo nám, keď sme si postupne vybudovali záchrannú sieť podporných ľudí. Chodím aj na psychoterapiu, ktorá mi veľmi pomohla. Pomohlo mi aj priame pomenovanie toho, čo sa stalo, a tiež mechanizmov, ktoré za tým sú. Veľmi nás podržala aj podpora ľudí zo spoločenstva, keď vedeli, že máme ťažký čas. Nevedeli síce o všetkom, no na ich modlitbovú podporu sme sa mohli spoľahnúť.

Mám tiež možnosť chodiť do podpornej skupiny žien s podobnou traumou – tam som mohla zažiť, že to, čo sa mi deje,je normálna reakcia na nenormálne veci, ktoré som si prežila. Tiež som tam mohla stretnúť ženy v rôznej časti cesty uzdravenia.

Sama ste sa označili v tomto príbehu za Pandorinu skrinku netušiac, čo je vo vašom vnútri. Kedy sa začala táto skrinka postupne otvárať?

V manželstve sa práve vďaka podpornému prostrediu začali vyplavovať spomienky na povrch a aj preto to bolo náročné. Keď som po pár mesiacoch manželstva odišla z práce, boli sme sa s manželom modliť pri jednej kaplnke. Mne sa zrazu vynorila spomienka, ako ma príbuzný z blízkej rodiny zneužíval. Nechcelo sa mi tomu veriť, začala som mať z toho paniku.

Dominik sa ma pýtal, čo sa deje, a hovoril, že sa práve modlil za to, aby som si spomenula, ak sa mi niečo v minulosti stalo a musí to vyjsť na svetlo. Ďalšie útržky spomienok sa pridávali postupne… v priebehu nasledujúceho obdobia.

Ak sa niekto z čitateľov trápi v intímnej oblasti a netuší prečo, čo by ste mu – zo svojej skúsenosti – odporúčali?

Byť k sebe láskavý a trpezlivý. Je to asi najťažšie, ale pomáha to. Hľadať si s partnerom vlastnú cestu a netlačiť sa do niečoho, čo vám nie je príjemné. A – najmä – byť v tom spolu. A nebrať sa tak vážne. Ľahko sa to povie, ale je to cesta. Nebáť sa tiež vyhľadať odbornú pomoc, nenechať si to ako poslednú možnosť.

Zažiť zneužívanie v detstve je niečo, čo sa z pohľadu dieťaťa nedá ovplyvniť… Je niečo, čo by ste odkázali rodičom, aby na to dávali pri svojej výchove pozor?

Určite je treba sa s deťmi veľa rozprávať o hraniciach a budovať si s nimi vzťah, aby bolo pre ne prirodzené zdôveriť sa rodičom, ak by sa niečo také stalo. Dobrým príkladom telesných hraníc je takzvaná „plavková zóna“ – na miestach, kde nosím plavky, by sa ma nemal nikto cudzí dotýkať. Zneužívanie v spoločnosti bolo a bude, nedá sa mu úplne vyhnúť. Veľmi dôležitá je práve reakcia okolia – ak má dieťa priestor spracovať zlé zážitky v dobrom prostredí, vôbec nemusia prerásť do traumy. Veľa sa môže zmeniť, ak bude okolie vnímavé a citlivé.

Ako si s touto skúsenosťou poradilo vaše srdce?

Je to stále proces. Veľmi bojujem s pocitmi viny a hanby, ktoré sú vlastne zamaskovaným hnevom na seba. Postupne, ako kráčam cestou uzdravenia, viem viac pracovať s hnevom a zdravým spôsobom ho ventilovať.

Často mi je to ľúto, keď si uvedomím, o čo som prišla. Ako to stále narúša môj život a presakuje to do môjho života zo všetkých strán. Napríklad aj tým, že som bola zneužívaná aj orálne a každá návšteva zubára je pre mňa obrovský stres. To, že tam bezbranne ležím s otvorenými ústami, mi naháňa hrôzu. Alebo gastroskopia, na ktorú musím chodiť každý rok.

Toto je podľa mňa najhoršie, že chápadlá toho, čo sa stalo, sú strašne dlhé a ovplyvňuje to celý môj život. Nedokážem chodiť do práce, lebo sú dni, keď neviem ani vstať z postele.

PRISPÔSOBTE SA TOMU „POMALŠIEMU“

To bolestivé, čím ste si prešli a čím si prechádzate, chcete „pretaviť“ pre tých, ktorí sa so zneužívaním stretli a dotýka sa to ich vzťahu alebo už manželstva. Čo považujete za dobré im odovzdať?

Už dlho pred svadbou je dôležitá osobná príprava. Zvlášť v takomto vzťahu, kde je obeť zneužívania, je veľmi podstatné sa učiť čistote a zdržanlivosti, mnoho ráz sa nám zišli práve v manželstve. Zároveň sa (obzvlášť) muž učí nepozerať len sám na seba, ale aj na dobro manželky.

Bojujte o čistotu! Má to zmysel bez ohľadu na počet pádov, lebo často nás práve tie naučia to najdôležitejšie – v každej situácii vedieť vstať, ísť ďalej a nevzdať to.

Aké sú vaše rady pre manželskú intimitu?

V manželskej sexualite sa prispôsobte „pomalšiemu“ – pravdepodobne to bude človek so skúsenosťou zneužívania. Je potrebné sa spoločne učiť komunikovať a rešpektovať vzájomné hranice. Keď my dvaja niečo prešvihneme, veľakrát sa nám podarí povzniesť nad to frázou: „Veď sa len učíme…“ Určite sa neporovnávajte s ostatnými pármi. Intimita v každom manželstve má inú dynamiku a podobu, o to viac, ak je sexualita jedného z manželov vážne zranená. Snažíme sa vyhýbať knihám s „overenými poučkami“ v oblasti sexuality. Často sú to aj dobré – kresťanské – rady, no mnohé veci pre nás jednoducho neplatili. Museli sme hľadať svoju cestu a vyhnúť sa slovným spojeniam ako „manželská povinnosť“, lebo takýmto nátlakom by sme sa nikde nedostali.

Paradoxne, práve naše očakávania a predstavy nás mnoho ráz oberali o radosť zo spoločnej prítomnosti.

Čo z vašej skúsenosti ešte potrebujete za dôležité odovzdať?

To, že sex bez orgazmu môže byť tiež krásny. Tak ako my, pravdepodobne aj vy vo svojej manželskej intimite narazíte na rôzne obmedzenia – niektoré dočasné, iné trvalé. Nebojte sa nájsť kreatívne spôsoby, vymyslieť veci inak. U nás som sa musela zvlášť ja naučiť počúvať seba samu, čo sa mi v oblasti intimity páči a čo nie. Nebojte sa skúšať – ak niečo nevyjde, aspoň sa zasmejete.

Hľadajte aj iné jazyky lásky, ako je ten fyzický. U nás bolo veľmi dôležité, najmä u môjho Dominika, aby si našiel iné zdravé spôsoby, ako si „dopriať“, keďže intimita v našom manželstve nebola vždy napĺňajúca a potvrdzujúca. Myslite na to aj vy – či už to budú koníčky, alebo šport, alebo jednoducho čas pre seba, obaja manželia by mali mať vybudovaný priestor na naplnenie vnútorných potrieb.

Aké sú vaše rady pre zvládanie prítomnosti?

Neopakujte minulosť. Často sa stávalo, že som ako manželka potláčala svoje hranice, podvedome som tak prenášala skúsenosť zo zneužívania do nášho manželstva. Vtedy bola úloha na manželovi rozlíšiť to a často aj prerušiť manželskú intimitu pre vyššie dobro. Aj keď to nebolo vždy hneď, no takáto nežnosť a trpezlivosť postupne dobýja a uzdravuje zranené srdce.

Nebojte sa vzdať niektorých „bežných“ vecí. Trauma naozaj zasahuje do každej oblasti života a prináša rôzne – aj nečakané – obmedzenia. Okrem oblasti intimity to môžu byť aj rôzne iné – týkajúce sa bežného fungovania.

Čo to bolo u vás?

My sme sa museli vzdať dokonale upratanej domácnosti či spoločného chodenia na hromadné podujatia (problém mi robí aj svätá omša). Kvôli traume som mala veľmi ťažké tehotenstvo a pôrod, a keď obaja nevládzeme, so strážením dieťaťa nám pomáhajú rodičia. Poznáme pár, ktorý sa musel vzdať spoločného nočného spánku v manželskej posteli alebo prerušiť kontakt so zraňujúcimi členmi rodiny. Všetko sa dá nejako zvládnuť, len sa nesmiete zaťažovať tým, čo by mohlo byť – ale žiť naplno to, čo máte k dispozícii.

DOPRAJTE SI SLADKÉ NOVÉ ZAČIATKY

Je pri tom všetkom dôležitá trpezlivosť?

Áno, buďte so sebou trpezliví. Cesta vášho manželstva bude postupný proces prepisovania nefunkčných vzorcov, ktoré sa zapisovali do duše dlhé roky – čo si tiež vyžaduje určitý čas. U nás som sa ja musela naučiť niektoré veci úplne od základov – napríklad dôverovať manželovi aj po intímnej stránke a nespájať si sex s pocitmi viny a hanby. Rýchle riešenia väčšinou nemajú dlhú trvácnosť, sami sa dnes niekedy smejeme nad tým, ako by sme chceli všetko zvládnuť rýchlosťou stíhačky.

Ak sa aj niečo znova pokazí a nevyjde to, jeden múdry kňaz nám poradil: „Otvorte si šampus!“ Oslávte svoje doterajšie úspechy, ale aj to, že ste iba ľudia a ste stále na ceste. Doprajte si sladké nové začiatky a vždy sa snažte pozerať na vaše posuny v dlhodobom horizonte.

A čo považujete za podstatné?

Nezabudnite, že v tom nie ste sami. V prvom rade sa snažíme vždy obracať na Boha, no našej ľudskej stránke to nie vždy stačí. Najťažšie obdobia boli tie, keď sme sa vo svojich

problémoch cítili úplne sami. Skúsenosť každého páru je síce jedinečná, no veľmi môže pomôcť odborná pomoc (psychológa, psychoterapeuta) alebo povzbudzujúce slovo manželského páru, ktorý si prechádza niečím podobným. Nie všade sa stretnete s pochopením, nebojte sa však hľadať ďalej!

Na záver: Dominik, cez vašu optiku manžela, ako môže byť manžel prítomný v živote svojej manželky so skúsenosťou zneužívania?

Dominik: Ja si to neviem predstaviť bez toho, aby som mal základ v Bohu. Veľmi ma držala a drží viera vo sviatostné manželstvo a prísaha, ktorú som zložil. V rodine, z ktorej pochádzam, nikdy neexistoval možnosť „zabaliť to“, tak som nad tým ani ja zbytočne neuvažoval. Aj keď mi v ťažších chvíľach išlo v hlave všeličo, Boh nás podržal. Vnímam, že práve cez tieto ťažké veci, ktorými si spolu prechádzame, sa náš vzťah veľmi prehĺbil.

Čo by si odkázal manželovi v podobnej situácii, ako si ty?

Dominik: Byť životným partnerom takto zranenej osoby je privilégium. Boh sa rozhodol vložiť veľmi vzácneho a krehkého človeka do tvojich rúk. On sám ti dôveruje, že to s jeho pomocou zvládneš, a nevybral si na to nikoho iného. Áno, bude to ťažké.

V psychológii existuje pojem „náhradný páchateľ“. Je to blízky človek, na ktorého si obeť podvedome prenesie mnohé pocity, ktoré by mala cítiť k pôvodnému páchateľovi. Je dosť pravdepodobné, že v niektorých chvíľach prevezmeš práve ty túto úlohu. Nie je to o tebe, nemôžeš za manželkine pocity a reakcie.

Tak ako Ježiš niesol kríž, ktorý nebol jeho, máš aj ty možnosť niesť kríž svojej manželky, ako aj vziať na seba následky hriechu, ktorý si nespáchal… Sám Ježiš ťa pozýva k účasti na tomto tajomstve.

A ak sa máš prihovoriť ty ako žena žene, ktorá bola rovnako zneužívaná?

Angelika: Nie je to tvoja vina. To, čo sa ti stalo, bolo zlé. Skús hľadať milosrdenstvo a lásku k sebe samej. Neboj sa vyhľadať pomoc okolia, terapeuta, psychiatra, iných obetí… Je o čo bojovať. Tvoje zúfalstvo nemá posledné slovo, dá sa to zmeniť. Si silnejšia, ako si myslíš!

…

Ilustrácie sú z tvorby Angeliky: “Vložiť to čo cítim do obrazov, bolo odporúčanie kňaza, ktorý sa venoval ženám zneužívaným v detstve. S obrazmi som ďalej pracovala a časom vznikli viaceré série, kde vyjadrujem svoje prežívanie. Už ich nechcem skrývať a hanbiť sa. Ja nie som tá, ktorá sa má hanbiť…”

…

Rozhovor je súčasťou našej knižnej novinky, v ktorej prinášame 9 otvorených rozhovorov o žití manželskej sexuality. Informácie o nej a predpredaj nájdete TU.