TOP

Anka je ľuďom blízka, lebo žila jednoducho

Spisovateľka a prekladateľka Magdaléna Rusiňáková (35) nám približuje svoje dielo o blahoslavenej Anke Kolesárovej. Kniha s rovnomenným názvom akoby symbolicky (či prorocky) pred blahorečením vyšla vo vydavateľskom družstve Lúč minulý rok. Mnoho ľudí tak mohlo Anku lepšie spoznať. Sama autorka sa s ňou musela tiež osobnejšie zoznámiť, aby vytvorila uveriteľný obraz o jednoduchej mladej dievčine s pevnými hodnotami.

Ako sa vám písalo o Anke?

K príbehu Anky Kolesárovej som pristupovala s veľkou bázňou. Jej príbeh je krásny, ale ťažký. A nie je to len pre jej životné okolnosti, ktoré bolo potrebné citlivo vykresliť, alebo pre nedostatok dôkazových materiálov, ktoré boli v tom čase v Ríme. Najťažšie mi bolo Anku spoznať v tom každodennom živote a predstaviť ju čitateľom naozaj tak, ako o nej ľudia hovorili. Vtedy som prosila o pomoc Ducha Svätého a Anku o príhovor.

 

Okrem toho, čo ste už o Anke vedeli, museli ste poznať aj mnoho iných postáv a faktov. Odkiaľ ste brali všetky informácie?

Najprv som pracovala s výpoveďami tých, ktorí ju osobne poznali. Niektorých som navštívila, iné svedectvá som mala len zo starých videonahrávok. Na základe toho som vytvorila kostru príbehu. Pri návštevách starých ľudí vo Vysokej nad Uhom som sa dôkladne vypytovala aj na to, ako sa na dedine kedysi žilo. Tak som sa dozvedela informácie o škole, náboženskom živote, prácach na poliach, na dvore aj v dome. Snažila som sa predstaviť si dedinu v tom období, kreslila si mapky s domčekmi a menami Ankiných susedov a širšej rodiny, aby mal príbeh hlavu aj pätu. Takisto som si požičala z knižnice pár hrubých kníh o tomto období a kraji, aby som bola v obraze, ako to vtedy v domácnostiach fungovalo. To všetko mi pomohlo spoznať Anku ešte bližšie a vytvoriť si reálnejšiu predstavu o jej jednoduchom živote.

 

Aj ste si ju v mysli nejako predstavovali a podľa toho tvorili? Či skôr ste sa pri písaní držali toho, aká bola podľa opisu iných?

Je samozrejmé, že Ankin príbeh sa nedal tak detailne zrekonštruovať, takže ho bolo potrebné dotvoriť aj vlastnou predstavivosťou, ale vždy som hľadala také riešenia, aby to bola Anka a nie nejaká moja vymyslená postava. Pred odovzdaním rukopisu som ho ešte dala prečítať niekoľkým ľuďom, ktorí k tomu mali čo povedať, a bola som vďačná za akúkoľvek vecnú pripomienku. Všetko som sa snažila zakomponovať do textu, aby v ňom neboli žiadne nezrovnalosti. Nešlo len o mená a dátumy, ale napríklad aj o taký chlieb s masťou, ktorý sa nezajedal klobásou. Najdôležitejší však pre mňa bol celkový dojem z Anky – aby ostala takou Ankou, akou vždy bola – aj pre tých, ktorí ju osobne alebo z počutia poznali, aj pre tých, ktorí ju poznajú skrze vypočuté modlitby a život v čistej láske.

 

Čo vám osobne dalo „stretnutie sa“ s Ankou?

S Ankou som sa po prvý raz stretla ešte ako gymnazistka takmer pred dvadsiatimi rokmi. Otec Pavol Hudák mal vtedy prednášku pre birmovancov na Kysuciach, odkiaľ pochádzam, a hovoril o sile skutočnej a čistej lásky. Anku som vtedy vnímala ako dôkaz toho, že aj v dnešných časoch a v pubertálnom veku musí byť možné žiť čisto a bojovať za to, čomu verím. Dnes mám aj vlastnú skúsenosť a viem, že Láska všetko zdolá. A Anka mi je veľmi blízka naďalej. Vnímam cez ňu, že Bohu sa páči jednoduchosť života spojená s radostnou dôverou, že všetko je v Božích rukách. Inšpiruje ma aj jej ochota v povinnostiach, ktoré jej boli zverené, a ktoré jej nebránili žiť v Božej blízkosti cez modlitbu, sviatosti a službu blížnym. Mám sa od nej čo učiť!

 

Prijali ste ponuku od vydavateľstva napísať túto knihu. Brali ste to možno aj ako vaše poslanie?

Áno, určite. Dovtedy som knihy len prekladala, takže to bola pre mňa poriadna výzva. Nikdy by som sa do takého niečoho sama nepustila. Ale Boh vedel, že som vždy chcela písať, tak ma trošku nakopol. Som za túto možnosť veľmi vďačná.

 

Čo by ste označili za hlavný cieľ knihy?

Cieľom bolo predstaviť ľuďom Ankin život trochu detailnejšie, aby si vedeli urobiť lepšiu predstavu o tom, ako asi žila a aká naozaj bola. Cez príbeh som chcela čitateľom priblížiť aj zmysel Ankinho životného posolstva: napríklad, že existujú hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať aj zomrieť.

 

Prišla vám aj nejaká spätná väzba od čitateľov? Čo ich oslovilo?

Spätná väzba bola celkom pozitívna. Ľuďom sa Ankin príbeh páči, mnohí o nej vďaka knihe počuli minulý rok po prvý raz. Myslím si, že Anka je ľuďom blízka už len tým, ako žila – úplne jednoducho ako naši starí rodičia. Zároveň ich fascinuje jej vnútorná krása, priateľskosť a odvaha.

 

Chystáte do budúcna ďalšie knihy?

Pred pár dňami vyšiel preklad Max, naprojektovaný chalan z predmestia – román o 16-ročnom chlapcovi, ktorý cez strhujúci príbeh veľmi pekne vysvetľuje ťažké témy ako antikoncepcia, kondómy, potrat či umelé oplodnenie. Som rada, že sa ho na Slovensku podarilo vydať a určite ho vrele odporúčam na lepšie pochopenie tejto problematiky.

Teraz pomaly rozbieham svoj vlastný projekt: začala som písať blog na www.nebojtesaadopcie.sk a aktuálne píšem knihu (zatiaľ ako e-book) s rovnakým názvom. Máme totiž doma tri osvojené deti, takže inšpirácie je dosť. Impulzom mi bolo to, že ľudia sa občas pristavili a chceli poradiť, pomôcť svojim bezdetným sestrám, susedkám alebo kamarátkam. Tak som sa odhodlala vyskúšať aj takúto modernú cestu a témou adopcie osloviť tých, ktorí sa nemajú koho spýtať. Možno to niekomu pomôže v rozhodovaní a krásne opustené dieťatko sa dostane k svojim úžasným osamelým rodičom.

Komentáre