TOP

Ako zvládnuť svokrovcov (a nezblázniť sa)

Vtipy o svokrách sú hitom rôznych zabávačských relácií i veľkých rodinných posedení. V kresťanskom prostredí sa, naopak, veľmi často spomína príklad Noemi a Rút ako dobrej svokry a dobrej nevesty. O skutočnú realitu vzťahov so svokrovcami sa s nami podelili tri páry – a každý z nich má svoj vlastný príbeh.
ZUZANA A JOZEF

Zuzana chodila s Jozefom ešte krátko, keď ju predstavil rodičom. ,,Nepamätám si to úplne do detailov, ale mám pred očami obraz, ako ma jeho mamka vrúcne privítala,“ rozpamätáva sa Zuzana. ,,Krátko potom som sa už zúčastnila rodinnej oslavy, kde som sa zoznámila aj so zvyškom rodiny.“ Jozef absolvoval klasickú návštevu svojich budúcich svokrovcov mierne nervózny. „Mal som obavy, ako to bude prebiehať. Svokrovci nás ponúkli večerou, ktorá síce nebola podľa môjho gusta, ale zo zdvorilosti som ochutnal. Svokor sa ma pýtal na školu, prácu. Návšteva netrvala dlho, takže som si onedlho vydýchol. S odstupom času na ňu spomíname s humorom,“ dodáva. Platí, že s partnerom si berieme celú jeho rodinu. Zuzana však mala šťastie. „Už od začiatku som cítila veľké prijatie od oboch Jozefových rodičov. Keďže sú o pár rokov starší od mojich, vždy som mala voči nim úctu a rešpekt. Za celý čas, čo sa poznáme, si nepamätám medzi nami jediný konflikt.“ Obaja manželia sa svorne zhodujú, že majú so svokrovcami dobré vzťahy. „Do vzťahu sa nám nemiešajú, nedirigujú našu domácnosť a rešpektujú nás ako samostatnú rodinu,“ približuje Jozef. Zuzana si na svokrovcoch váži láskavosť a pohostinnosť. „Mám v nich vzor dlhoročného manželstva, ktoré si prešlo rôznymi úskaliami. Taktiež si vážim ich vieru v Boha. Sú veľmi praktickí, pestujú rôzne plodiny a doma majú všetko pekne zorganizované.“ Jozef zase oceňuje, že sa vedia o veciach porozprávať. „Myslím si, že ak by bola nejaká závažná vec v našom vzťahu či v rodine, vedeli by sme si o tom otvorene pohovoriť a možno aj s ich pomocou nájsť východisko zo zložitej situácie. Nevnucovali by nám svoje riešenie, ale poskytli návrh a podali pomocnú ruku,“ uzatvára.

 

PETRA A FILIP

U Petry a Filipa má lepšie vzťahy so svokrovcami jednoznačne Filip. „Pripisujeme to viacerým skutočnostiam, predovšetkým však tomu, ako sa na nás svokrovci pozerajú. Vnímajú nás ako samostatnú jednotku, ktorá je schopná a kompetentná zariadiť si život podľa svojich predstáv. Ale určite na to vplývajú napríklad aj povahy svokrovcov a mnohé iné faktory,“ približuje Filip. Petra, naopak, zažila neskôr aj ťažšie chvíle. „Hoci ohlasy boli spočiatku pozitívne, po vyše roku chodenia sa začali objavovať prvé ťažkosti. Ako pár sme vo vzťahu k manželovým rodičom začali narážať na rozdielne vnímanie viacerých vecí. Spôsobilo to vzájomné nepochopenia, ktoré vyústili do nezhôd. Dosť ma zaskočilo, aké náročné je pre nich spracovať osamostatnenie dospelého dieťaťa,“ približuje Petra. „Začalo to zľahka. Kde-tu inou predstavou o našej svadbe, svadobných prípravách, svadobnej ceste. Časom sa nás však snažili príliš usmerňovať aj v závažnejších otázkach, ako je fungovanie našej rodiny a domácnosti, deľba domácich prác, výber krstných rodičov, starostlivosť o dieťa. Stalo sa, že nám niečo zabezpečili či vybavili bez nášho vedomia, prípadne napriek nášmu nesúhlasu,“ opisuje. Podľa manželov sa to deje v dôsledku veľkej túžby, aby sa ich deti mali dobre. „Hoci išlo o dobrý úmysel a dobrú vec, prekážal nám princíp. Tiež sme sa stretli so značným nepochopením, nesúhlasom a ironickými poznámkami ohľadom našich dôležitých životných rozhodnutí, týkajúcich sa zmeny práce a výberu miesta pre život,“ pokračuje Petra. „Aj keď si plne uvedomujeme dobrý úmysel svokrovcov, vnímame to negatívne, pretože tieto skúsenosti podkopávajú a zraňujú našu spoločnú manželskú sebadôveru a pocit samostatnosti a autonómie.“ Napriek náročným chvíľam si obaja svokrovcov vážia. „Moji svokrovci sú veľmi pracovití, obetaví a starostliví. A veľa sa za nás modlia! Som im za to vďačná,“ dodáva Petra. „Ja si na svojich svokrovcoch vážim, že príliš nezasahujú do nášho fungovania a rozhodovania. A taktiež veľmi oceňujem ich mladého ducha. Rád spomínam na spoločný čas strávený v prírode či hranie spoločenských hier,“ uzatvára Filip.

 

ANNA

Anna s manželom a deťmi bývajú u svokrovcov už päť rokov. „Moja svokra je pre mňa druhá mama. Myslím si, že máloktorá nevesta počuje od svokry slová ľúbim ťa,“ začína svoje rozprávanie. Ankini rodičia aj svokrovci občas zasahujú aj do výchovy detí – priamo i nepriamo. „Duša mi plesá, keď sa deti ráno rozbehnú k dedkovi do ich obývačky a nájdu ho tam modliť sa ruženec alebo pozorne sledovať svätú omšu. Keď vidia svojich starých rodičov každý deň odchádzať do kostola, stáva sa to prirodzenou súčasťou aj ich života. Na mojich rodičoch si zase vážim, že ich brávajú na výlety autobusom či vlakom, aby zažili niečo nové, alebo len tak s nimi vybehnú zbierať maliny a jahody v záhrade – naše deti tak nadobúdajú dobrý vzťah k prírode.“ Nie je však vždy všetko iba ideálne. „Rodičia majú vychovávať a starí rodičia rozmaznávať – to som už počula od jedného zo starých rodičov a vnímam to rozporuplne. Na jednej strane chápem, že naši rodičia nechcú, aby to, čo si v živote oddreli, museli zažívať ich vnúčatá, a chcú, aby sa mali dobre. Nie je však dobré, keď dospeláci idú proti sebe, hlavne v kľúčových veciach. My rodičia sa môžeme snažiť, koľko chceme, ale keď starí rodičia naše snaženie zmätú zo stola porušením našej dohody s deťmi, tak vidia náš nesúlad a k ich dobru to často veľmi nepomáha – práve naopak.“ Anne a jej manželovi však svokrovci – napriek spoločnému bývaniu – do súkromia nezasahujú. „Máme aj vlastnú kuchyňu a obývačku. Nechodia nás kontrolovať a poučovať. Vážim si ich obetavosť a ochotu pomáhať nám. Napriek vyššiemu veku stále pracujú na záhrade, postrážia nám deti a zahrajú sa s nimi – to je obrovská pomoc.“ A čo si na svojich svokrovcoch váži jej manžel? „Myslím si, že  si na mojich rodičoch váži to, že sú z lásky k nám ochotní zanechať svoje záujmy a prísť nám pomôcť. Aj keď majú svoje zdravotné ťažkosti, snažia sa celkom rozdať, pretože si uvedomujú dar a hodnotu rodiny – obzvlášť svojich vnúčat,“ ukončuje svoje rozprávanie Anna.

 

 

 

 



Komentáre