Anna z Milána: Verím, že koronavírus nám prinesie požehnanie
Do Milána sa dostala viac-menej nechcene a netušila, akú lekciu života jej práve tam Boh daruje. Anna (38) hovorí o tom, čo vnímala ako zmenu vďaka koronavírusu na Talianoch a Taliansku, aj na sebe.
Do Milána si prišla pracovať. Aké je to mesto, čo sa ti tam páčilo?
Keď som prišla, mesto ma veľmi neočarilo. Na prvý pohľad pôsobilo veľmi rušne, príliš veľa ľudí na Piazza Duomo a v Gallerii Vittorio Emanuele. Sprvu som si nevedela nájsť miesto, kde by sa dalo zastaviť a vychutnávať si ho. Objavovala som jeho krásy a tajomstvá postupne. Milujem architektúru, a renesanciu obzvlášť – a Miláno má množstvo palácov, chrámov z tohto obdobia (aj skorších), len nie sú sústredené na ôsmich uliciach, ako napríklad v Bratislave.
Ako si vnímala duchovný život Talianov?
Bola som prekvapená, že chrámy sú celkom plné, a to aj pri viacerých omšiach denne. Taliani svoju vieru dávajú, ako všetko, otvorene najavo. Berú vážne službu v komunite pri svojom kostole, výchovu detí a staroslivosť o starších. V jezuitskom kostole, kam som pred koronou chodievala na omšu, sú spoločné duchovné obnovy samozrejmosťou. Je to aj mesto svätého Ambróza a jeho bazilika je živým organizmom, plným ľudí. Je to, samozrejme, architektonická pamiatka zo 4. storočia, ktorú navštevujú hojne aj turisti, ale rozhodne tak nepôsobí. Napríklad detské ihrisko je nalepené rovno na románsky bok katedrály a je plné detí nielen počas svätých omší, pričom to pôsobí úplne prirodzene, patrí to tam.
Čo si vnímala ako inšpirujúce na pastorácii Cirkvi v Taliansku v jednotlivých farnostiach?
Dôraz na rodinné spoločenstvá. Tu sa naozaj žije spoločne a ak niekto chýba, hneď sa pýtajú, kde ten človek je. Cítiť tu veľkú súdržnosť, vlastne vo všetkom. To sa ukázalo aj pri prvej izolácii. V mojom okolí určite nebol nikto, kto by bol nezaopatrený, kto by nemal nakúpené…
TALIANSKO POLOŽIL KONFLIKT MEDZI EKONOMIKOU A REŠTRIKTÍVNYMI OPATRENIAMI
Tvoj pracovný, ale iste aj osobný život sa stal náročnejším, keď Taliansko zasiahol koronavírus. Vieš popísať, ako to celé prebiehalo v Miláne?
Na niečo takéto nebol nikto pripravený. Naša firma zareagovala veľmi rýchlo a keďže väčšina z nás má možnosť pracovať z domu, za čo dnes ďakujem na kolenách, poslali nás pracovať domov hneď na začiatku. Najprv sa vláda bránila pristúpiť k prísnym opatreniam, ktoré radili virológovia, a aj informácie z Číny boli nepresné, mätúce. Bolo to ťažké obdobie. Potom začali vyhodnocovať dáta, mesto stíchlo, každý sa zavrel doma. Večer o šiestej uverejňujú dáta za celý deň. V tom čase sa asi celý národ zjednocuje v modlitbe, aby čísla už konečne začali klesať.
Čo vnímaš ako problémové rozhodnutia – vlády, jednotlivcov – v tej situácii?
Konflikt medzi prísnymi reštriktívnymi opatreniami, ktoré však fungujú okamžite, a ekonomickými faktormi, ktoré zasa doľahnú na ľudí po pandémii. Tento konflikt musela riešiť pomaly už každá vláda v Európe.
Miláno bolo a je jedným z najviac postihnutých miest. Ako to bolo vidieť v reáli?
Miláno bolo už aj predtým čisté mesto, ale počas pandémie je superčisté. Stazione Centrale sa leskne, včítane priľahlých chodníkov. A samozrejme, mesto sa zrazu ponorilo do ticha. Je to nezvyčajné; normálne pulzujúce mesto, plné života, je zrazu také tiché. A všade vojaci. Ako v čase vojny.
KORONAVÍRUS NÁS NAUČIL BYŤ ĽUDSKEJŠÍMI
Aká bola reakcia miestnej cirkvi na problém koronavírusu?
Milánsky arcibiskup vydal už 23. februára príkaz neslúžiť verejné omše, aby sa ľudia nezhromažďovali, pričom vtedy bolo v Lombardii len 167 potvrdených prípadov nákazy. Kostoly zostali otvorené na osobnú modlitbu. Zdalo sa mi to ako veľmi rýchle a rozumné riešenie, najmä keď to porovnám so Slovenskom, kde zrušil sväté omše premiér a veľa duchovných s tým malo problém. Taktiež hneď začali vysielať sväté omše bez ľudí online.
Ako tamojší ľudia reagovali na prísnu karanténu, zákaz vychádzania?
Sprvu ako typickí Taliani. Nevedeli si predstaviť, že by nemali začínať deň kapučínom a končiť aperitívom po práci s priateľmi. Nemať veľký rodinný obed cez víkend. Ale naučili sa to. A momentálne sú veľmi disciplinovaní, vychádzajú naozaj len nakúpiť potraviny a lieky. Vojsko je v uliciach. Situácia je naozaj vážna. Smrtnosť jedenásť percent ani nedovolí nič iné.
Taliani sú dosť temperamentní a spontánni. Dokázali v medziľudskej komunikácii dať najavo, do akej hĺbky ich obava z koronavírusu zasahuje?
Na každom kroku cítiť úžasnú pokoru; každý kolega, obchodný partner, priateľ zakončuje telefonát/email dôvetkom: „Ostatné doriešime čo najskôr osobne, už sa veľmi teším.“ Ľudia sú pozornejší k svojim blízkym, starajú sa bez vyzvania o donášku jedla pre tých, čo nemôžu vyjsť von… Viac sa spolu rozprávajú, aj keď nie osobne, uisťujú sa, či je každý v poriadku.
Menilo sa ich vnímanie života, postoj k Bohu a podstatným veciam?
Určite áno, pozorovala som, ako sa ten im vlastný temperament prirodzene obracia k službe druhým. A prestali o tom rozprávať, sú určite tichší.
Čo celá situácia urobila s tebou, s tvojím vnímaním hodnôt života, blízkosti smrti?
Cítim sa Bohom veľmi chránená, stíšená, pokorená. Veď kto by bol ešte v januári povedal, že niečo, čo ani oko nevidí, dokáže úplne zastaviť leteckú dopravu v Európe? Asi sme potrebovali takúto príučku. Na tú smrtnosť sa nedá stále myslieť, modlím sa za lekárov, sestričky, sanitárov, vodičov, pracovníkov potravín, vojakov. Tí to schytávajú v prvej línii. A som oveľa vďačnejšia aj za malé veci. Napríklad za to, že sa teraz doma hráme večer Monopoly a nehádame sa.
Už si doma v karanténe. Čo môžeš zo svojej skúsenosti povedať nám tu doma, ohľadom praktických vecí aj ohľadom duchovnej roviny?
Na Slovensku sa to ešte len začína – a ako aj ostatné krajiny, na toto nikto nie je pripravený. Všetci to podcenili. Ani tu to nie je inak. Nikto tomu neverí, až kým nezačnú zomierať ľudia okolo neho. Ale viem, že Pán dokáže všetko obrátiť na dobré. Ľudia trávia viac času so svojimi blízkymi, je viacej príležitostí stíšiť sa. A napríklad severné Taliansko má o štyridsaťpäť percent menšie znečistenie vzduchu ako pred rokom v tomto období. V benátskych kanáloch znova tečie čistá voda, dovidieť až na dno. Verím, že napriek všetkému to bude mať pre nás zmysel, hoci teraz to nevidíme.